Na čo myslí Putin?

Autorka je americko-ruská politologička

Rozhodnutie ruského prezidenta Vladimira Putina nariadiť rozsiahlu inváziu na Ukrajinu popiera akúkoľvek politickú logiku, dokonca aj jeho vlastné autoritárske úvahy. Putin sa svojím nevyprovokovaným útokom pripája k dlhému radu iracionálnych tyranov, v neposlednom rade k Josifovi Stalinovi, ktorý veril, že udržanie moci si vyžaduje jej neustále rozširovanie. Táto logika viedla Stalina k páchaniu strašných zverstiev na vlastnom ľude, vrátane hladomoru, ktorý zabil milióny Ukrajincov.

Ďalší masový vrah z dvadsiateho storočia, Mao Ce-tung, slávne vyhlásil, že politická moc vyrastá z hlavne zbrane – prípadne z jadrovej strely. Mao žiadal, aby sovietsky líder Nikita Chruščov poskytol Číne jadrové zbrane, aby mohol účinne držať svojich nepriateľov – zahraničných i domácich – ako rukojemníkov.

Ako v Jalte

Len podobné úvahy môžu vysvetliť Putinove kroky na Ukrajine. Hovorí, že chce „denacifikovať“ Ukrajinu, ale nezmyselnosť tohto tvrdenia by mala byť zrejmá, v neposlednom rade preto, že ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj je žid. Aký je teda Putinov cieľ? Chce potrestať NATO tým, že zničí ukrajinskú vojenskú infraštruktúru? Dúfa, že dosadí bábkovú vládu, či už tak, že nahradí Zelenského alebo tak, že ho premení na ukrajinského Philippa Pétaina, francúzskeho kolaborantského vodcu v čase druhej svetovej vojny?

Odpoveď na tieto otázky môže byť áno. Ale Putinov skutočný dôvod invázie na Ukrajinu je oveľa menej pragmatický a oveľa znepokojujúcejší. Zdá sa, že Putin podľahol svojej posadnutosti obnoviť postavenie Ruska ako veľmoci s vlastnou a jasne definovanou sférou vplyvu.

Putin sníva o konferencii, aké sa odohrávali v Jalte či v Postupimi, kde si on a jeho kolegovia z iných veľmocí – americký prezident Joe Biden a čínsky prezident Si Ťin-pching – rozdelia svet medzi sebou. Tam by on a jeho nový spojenec Si pravdepodobne spojili sily, aby zmenšili oblasť vplyvu Západu – a drasticky rozšírili oblasť podliehajúcu Rusku.

Vazalský štát

Rovnako ako disident, spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny Alexandr Solženicyn, aj Putin už dlho naznačuje túžbu obnoviť pravoslávne kresťanské kráľovstvo Rusi, čo má byť základ ruskej civilizácie, vybudovaním „Ruskej únie“, ktorá má zahŕňať Rusko, Ukrajinu, Bielorusko a etnické ruské oblasti severného Kazachstanu. S inváziou na Ukrajinu, ktorá je už skoro týždeň v plnom prúde, sa aj ostatné bývalé sovietske republiky začali obávať, ale ako Putin uistil azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva, Rusko „neplánuje obnoviť impérium v ​​bývalých imperiálnych hraniciach“. Putin sa obáva len slovanského národa, ktorý sa nenáležite dostal pod vplyv „tretích krajín” a nie pod jeho kontrolu.

Napriek Putinovmu úsiliu naplniť Solženicynovu víziu predstavujú jeho vojenské akcie odklon. Solženicyn ani vo svojej nacionalistickej mánii nikdy nestratil zo zreteľa základnú morálku. Akokoľvek chcel obnoviť historické Rusko, nemožno si predstaviť, že by v tomto procese podporoval vyvražďovanie Ukrajincov (a tiež Rusov). Putin sa, naopak, vyznáva, že miluje Ukrajinu, i keď nariaďuje ruským silám bombardovať jej mestá.

Ruský prezident zrejme predpokladá, že ho podporí Čína. Ale zatiaľ čo inváziu spustil len niekoľko týždňov po uzavretí niečoho, čo sa podobá spojeneckej dohode so Si Ťin-pchingom v Pekingu, reakcie čínskych predstaviteľov boli veľmi odťažité a objavovali sa v nich aj výzvy na „zdržanlivosť“.

Vzhľadom na to, že sa Putin pri spochybňovaní medzinárodného poriadku pod vedením USA takmer úplne spolieha na Čínu, by mu klamstvo Si Ťin-pchingovi neprinieslo žiadnu politickú ani strategickú výhodu. Je veľmi znepokojujúce, že Putin už, zdá sa, nie je schopný kalkulácií, ktoré by mali vplývať na rozhodovanie lídra. Rusko ani zďaleka nie je rovnocenným partnerom, teraz je na ceste stať sa akýmsi čínskym vazalským štátom.

Globálny vyvrheľ

Invázia na Ukrajinu zneistila aj ďalších Putinových spojencov a podporovateľov. Niektorí z jeho najvernejších na Západe, od českého prezidenta Miloša Zemana po maďarského premiéra Viktora Orbána, jeho činy odsúdili. Ale čo je možno oveľa dôležitejšie, Putinove reči zneistili samotných Rusov. Svojím barbarským útokom na Ukrajinu obetoval desaťročia sociálneho a ekonomického rozvoja a zničil nádeje, ktoré Rusi vkladali do budúcnosti. Rusko bude teraz celé desaťročia globálnym vyvrheľom.

Keď som zavolala priateľovi do Kyjeva, aby som zistila, čo sa deje, povedal mi, že protiletecké kryty sú otvorené a ľudia sa skrývajú aj v staniciach metra. „Je to veľmi podobné ako v druhej svetovej vojne,“ zavtipkoval, kým poznamenal, aké je pozoruhodné, že „človek, ktorý toľko hovorí o škodách, ktoré môže napáchať vojna, by začal vojnu proti bratskému národu“. A potom sa obrátil na mňa: „Ty mi povedz, čo sa deje. Vy Rusi ste tí, ktorí stále volili tohto fašistu.“

Aj keď je jeho vnímanie pochopiteľné, nie je to celkom pravda. Rusi naozaj najprv zvolili Putina, ale v posledných rokoch sa len poddali jeho vláde, pretože na našich hlasoch už nezáleží. Rovnako tak je tvrdenie, že 73 percent Rusov podporuje Putinove kroky na Ukrajine, čistou propagandou. V ruských mestách sa zhromažďujú tisíce ľudí a hovoria „Nie vojne“ napriek zadržiavaniu a policajnej brutalite. Tentoraz je nepravdepodobné, že by sa Rusi potichu vzdali. V najbližších dňoch a týždňoch môže svet očakávať oveľa viac signálov, že Rusi túto vojnu nechcú.

Stalinizmus nezomrel, kým nezomrel Stalin. To isté platilo o maoizme. Bude to platiť aj o putinizme?

© Project Syndicate