Jan Moláček
Deník N
Taras má dvadsaťšesť rokov. Nechýbalo veľa a viac by sa už nedožil. Leží na nemocničnej posteli, jeho manželka Ira je pri ňom.
„Stalo sa mi to hneď v prvý deň vojny. Večer sme sa dostali do prestrelky a zasiahla ma guľka zo samopalu,“ hovorí mladík.
Teraz je v nemocnici v meste Brovary, ktoré z východu tesne susedí s Kyjevom. Na jeho okraji je armádna základňa, ktorá sa taktiež hneď v piatok stala terčom ruského náletu.
„Už v prvý deň sme tu mali osemnásť zranených,“ vraví riaditeľ nemocnice Valentin Vitaljovič Bagňuk. Väčšina z nich podľa neho utrpela veľmi ťažké zranenia, išlo o vojakov na základni, ktorú zasiahli rakety.
Video: Zelenskyj: Rusi chcú vymazať našu históriu, našu krajinu, nás všetkých (s titulkami)
V nasledujúcich dňoch sa v tejto časti okolia Kyjeva bojovalo hlavne na zemi. Nešlo o frontálny útok, ale o izolované prestrelky medzi malými oddielmi ruských vojakov a miestnych obrancov. Pacientov je odvtedy menej než v prvý deň po útoku rakiet a ide hlavne o priestrely.
„Mali sme tu celkovo štyridsať zranených, trinásť z nich zomrelo,“ vyratúva riaditeľ.
„Ja sa teraz nestarám, čo sa deje tam, ale čo sa deje tu,“ hovorí Tarasova manželka Ira. Mávne pri tom rukou smerom k oknu a potom na protiľahlú posteľ. Slovkom „tam“ myslí Ukrajinu, „tu“ znamená nemocničnú izbu, v ktorej leží jej manžel.
Jeho stav sa našťastie zlepšuje.
O situácii, v ktorej sa nachádza Ukrajina, sa to povedať nedá. V okolí Kyjeva sa bojuje a Rusko k metropole zo severu posiela ďalšiu vojenskú techniku. Mestom sa denne rozliehajú sirény a explózie, v utorok večer Rusko zaútočilo na televízny vysielač. Všetkým je jasné, že to najhoršie majú ešte len pred sebou.
Aké zlé bude to najhoršie?
Aké zlé bude to najhoršie? To nikto netuší. Po tom, čo Rusko prekročilo všetky doteraz mysliteľné hranice, už Kyjevčania nepovažujú za nemožné vôbec nič. Ani to, že Putin bude chcieť ich mesto premeniť na druhý Groznyj či dokonca Hirošimu.
„Dúfame, že mu zostalo dosť rozumu, aby to nerobil,“ hovorí Michail. S priateľkou Jevgenijou stojí v rade pred lekárňou. Z téglikov usrkávajú horúcu kávu, ktorú teraz nie je také ľahké zohnať, pretože je takmer všetko zatvorené. Príjemná vôňa sa tiahne pochmúrnou ulicou a kontrastuje s atmosférou vládnucou všade navôkol.
„Musíme kúpiť lieky pre rodičov, tri dni bolo zatvorené,“ vraví Jevgenija.
„Putin sa zbláznil, ale my dúfame, že niekto iný mu v tom zabráni. Chcú predsa tiež žiť,“ hovorí o niečo ďalej Svetlana, ktorá v inom rade už hodinu čaká na šancu kúpiť si chlieb a mlieko.
Stojí v rade pod činžiakom, ktorý v sobotu zasiahla ruská raketa. Výbuch v plášti budovy vytvoril otvor cez niekoľko poschodí. Dá sa cezeň vidieť do bytov, ktorých obyvatelia boli, našťastie, v kryte.
Tapety, nábytok a ďalšie bežné vybavenie ľudských domovov vyzerá v tejto situácii zvláštne. Akoby symbolizovalo všedný život, ktorý Kyjevčanom vzala vojna. Mnohým navždy.
„Postojíme, to nie je nič strašné,“ máva rukou Svetlana. „Hlavne, aby nebola vojna,“ zdvihne oči k diere v činžiaku priamo nad nami. „Často to hovorili moji rodičia, nikdy som tomu nerozumela,“ dodáva. Stačilo šesť dní a rozumie dokonale.
Okrem potravín a liekov sa stojí aj v radoch na benzín. Ten síce väčšina čerpacích staníc nemá, ale vodiči pred nimi aj tak stoja. Aby sa dostali na rad, až ho privezú.
„Benzín nie je, ale povedali, nech čakáme, že možno bude. Tak čakám,“ hovorí vodič Andrej pri aute, ktoré je zaparkované pred jednou z benzínok v centre mesta. Nie je známe, na ako dlho.
Ľudia v radoch sú takmer jediní, s kým sa dá v Kyjeve rozprávať. Hovoria ochotne, mnohí ďakujú za podporu. Je vidieť, akú veľkú morálnu vzpruhu pre nich znamená vedomie, že skoro celý svet je s nimi.
Inak je v uliciach málokto. Kto mohol, ten odišiel, kto nemusí, ten nevychádza. Po širokých a inokedy rušných bulvároch len sem-tam prejde auto. Kedysi všadeprítomné kolóny sa teraz tvoria iba pred kontrolnými stanovišťami.
Tie sú skoro na každej väčšej križovatke, na mostoch cez Dneper a občas iba tak uprostred ulice. Sú z betónových kvádrov, vriec s pieskom, ale niekde iba zo smetiakov, z pneumatík, priečne zaparkovaných nákladiakov – a čohokoľvek ďalšieho, čo je k dispozícii.
Vojaci alebo domobranci majú obavy z ruských diverzných skupín v civilných autách. Chcú vidieť dokumenty, niekedy nazrú do kufra, novinárom občas skontrolujú aj zábery vo fotoaparáte.
Najhoršieho sa boja aj nemocnice
Okrem áut s obrancami mesta majú na kontrolných stanovištiach prednosť sanitky.
„Všetci chirurgovia, traumatológovia a personál ARO sú stále tu, nechodia vôbec domov,“ hovorí v Brovaroch riaditeľ tamojšej nemocnice. Vedie nás do ďalšej izby, v ktorej sa zotavuje pacient, ktorý už môže hovoriť.
Volá sa Sergej a má tridsaťdeväť rokov. Rovnako ako Taras je dobrovoľník, pred vojnou bol učiteľom a možno zase bude. Minulý týždeň v piatok to však nebolo vôbec isté.
„Šiel som na blokpost, keď na nás začali strieľať. Vyskočil som z auta a ľahol si na zem. V tej chvíli ma zasiahli,“ hovorí Sergej.
Na jeho auto vraj zaútočila skupina Rusov v civile a bez akéhokoľvek označenia, teda presne taká, aké sa vojaci snažia odhaľovať pri kontrolách áut.
„Guľka prenikla do tela pod rukou a roztrhla tepnu. Vzali sme mu časť žily z nohy a urobili z nej náhradu,“ opisuje zranenie riaditeľ nemocnice. Sergej mal podľa neho šťastie, že jeho spolubojovníci útok rýchlo odrazili a okamžite ho odviedli na operačnú sálu. Inak by neprežil.
Nemocnica zatiaľ stíha operovať všetkých zranených, ale aj tu sa obávajú, že to najhoršie majú ešte len pred sebou. Riaditeľ sa s nami lúči a rozpráva, čo sa vraj stalo v ktorejsi inej ukrajinskej nemocnici. Hovorí, že sa tam z posledných síl doplazil zranený ruský vojak a ukrajinskí lekári mu zachránili život.
Či sa tento príbeh naozaj odohral, ťažko povedať. Riaditeľ Bagňuk by však podľa svojich slov urobil to isté.
„Vonku by som ruského vojaka bez váhania zabil. Kedysi som robil biatlon, viem strieľať. Ale keby ho priviezli sem? Nedokázal by som to. Som chirurg, je to pre mňa pacient. Ošetril by som ho,“ hovorí.
Po rusky, ako s nami ostatne hovorí počas celej našej návštevy.
Tá je na konci. Ruská agresia proti najbližšiemu národu a susedovi zrejme ani zďaleka.
Video: „Mama, bojím sa, je to tu ťažké.“ Ukrajinský veľvyslanec číta v OSN správu ruského vojaka (s titulkami)
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
