Zoran BoškovičMinulý víkend sme videli jeden z najsilnejších momentov svetového futbalu. Everton hostil Manchester City, na strane domácich jeden Ukrajinec, na strane súpera druhý.
Podpora z tribún, futbalisti Evertonu pribehli na ihrisko odetí do ukrajinských vlajok. Obaja hráči len ťažko zadržiavali slzy.
Olexandr Zinčenko a Vitalij Mykolenko mysleli na svoje rodiny a priateľov, ktorých majú doma na Ukrajine. Práve Zinčenko sa stal na začiatku ruskej invázie na Ukrajinu jedným z najznámejších športovcov. Na Instagrame prial ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi smrť v bolestiach a nazval ho monštrom.
Kým Zinčenko a Mykolenko boli od začiatku v bezpečí Spojeného kráľovstva, no mnohí ich krajania ani futbalisti z iných krajín nemali to šťastie. Hľadali bezpečné miesto, snažili sa opustiť krajinu, podnikali šialené záchranné misie či narukovali.
Reprezentant: Musím byť pripravený
„Potrebujeme vašu pomoc a podporu. Je to tu skutočná nočná mora. Neprestávajte o nás písať, kým sa vojna neskončí. Prosím.“
Tieto slová napísal Adamovi Craftonovi z The Athletic šéf komunikácie Šachtaru Doneck Jurij Sviridov.
Kluby z ukrajinskej ligy dostali odporúčanie na prerušenie súťaže už pred pár týždňami, hneď ako existovali dôvodné obavy z plánovaných krokov Ruska. Odmietli, neverili, že by sa to mohlo dostať tak ďaleko. Liga mala po zimnej prestávke pokračovať tento víkend, no hráči už boli v krajine.
Na Ukrajine tak ostal aj skvelý stredopoliar Šachtaru Doneck (ktorý hráva v Kyjeve) Taras Stepanenko, ktorý za klub odohral viac ako 350 zápasov a za ukrajinskú reprezentáciu 69. V krajine je jednou z najväčších hviezd, v minulých rokoch ho lanárili aj Real Madrid či Inter Miláno.
Hviezda-nehviezda, milióny či prázdny účet, vojna neminula ani jeho. S rodinou býval na periférii Kyjeva. Zo zbrane vystrelil naposledy ešte ako tínedžer, má to však vymyslené.
„Keby ktokoľvek prišiel, musím byť pripravený. Ja mám však iba bejzbalovú pálku. Keby som niekoho videl prichádzať, napíšem správu susedovi na WhatsApp a on pribehne so zbraňou,“ hovorí Stepanenko.
Ukrajinskí futbalisti zostávajú v kontakte, píšu si denne, povzbudzujú sa, ponúkajú si pomoc, informujú sa o najnovších správach. Stepanenko opustil svoj domov, aby sa dostal do bezpečia. Musel sa vyhýbať hlavným cestám, cestoval preto cez opustené dediny.
„Nik nemyslí na to, čo nechal za sebou. Domy, autá, majetok. Ide len o to zostať nažive,“ vraví Stepanenko.
V súčasnosti je pre mnohých až nepatričné myslieť na také veci ako to, že Ukrajina by tento mesiac mala hrať kvalifikačný zápas proti Škótsku.
„Keď si oblečiem ukrajinský dres a moja krajina bude žiť v mieri, budem najšťastnejší muž na svete. Teraz však na to myslieť nemôžem. Jediné, na čo myslím, je, ako udržím svoju rodinu v bezpečí a zabojujeme o mier našej krajiny,“ dodáva ukrajinský reprezentant.
Svojich hráčov neopustím
Pred touto sezónou prišiel do ambiciózneho Šachtaru aj talentovaný taliansky tréner a niekdajší hráč Roberto De Zerbi. Ten si urobil skvelé meno progresívnym prístupom v Sassuole v ostatných rokoch.
Jeho vysnívaná trénerská zastávka sa však zmenila na peklo. Spolu s hráčmi Šachtaru aj Dynama Kyjev vytvorili sedemdesiatčlennú skupinu v kyjevskom hoteli Opera. Odtiaľ nahrali do sveta dnes už pamätné video, na ktorom sú aj s rodinami a prehovárajú k slobodnému svetu.
„Míňa sa jedlo. Potreby ako plienky tiež,“ hovorili vystrašení hráči.
Mensagem dos jogadores brasileiros que atuam na Ucrânia. pic.twitter.com/VYL7i9qKrZ
— 𝐌𝐚𝐫𝐜𝐨𝐬 𝐌𝐨𝐭𝐭𝐚 (@mottamarcos) February 24, 2022
Diali sa tam momenty ako v katastrofických filmoch. Vydesení muži, ženy aj deti sa ocitli v stave absolútneho psychického kolapsu. V sobotných ranných hodinách sa rozhodli, že hotel opustia, aby sa následne vrátili absolútne šokovaní.
„Keď opustili hotel, počuli explózie, takže sa vrátili s krikom späť. Bola to šialená panika,“ hovoril Junior Moraes zo Šachtaru Doneck pre New York Times.
Samotný De Zerbi sa ocitol vo vysielaní Sky Italia, s červenými napuchnutými očami hovoril o tom, čo zažíval.
„Nechceli sme byť hrdinami. Sme tu na to, aby sme hrali futbal, ale futbal je okrem športu aj o vzťahoch. Kým bola liga prerušená, nezdalo sa mi správne opustiť klub a ukrajinských hráčov. Urobil by som to znova,“ povedal.
„Mali dve možnosti odísť, ale neurobili to. Povedali – nie, ostaneme tu až do konca,“ vysvetľoval Moraes.
UEFA pomáhala zorganizovať záchrannú operáciu pre brazílskych futbalistov, ktorých je Šachtar aj celá ukrajinská liga plná. Šéf organizácie Alexander Čeferin volal s hráčmi, ubezpečoval, že robí, čo môže. Cestoval do Paríža, volal celé dni každému, kto by ho vypočul.
Napokon zabezpečil dva autobusy, ktoré sa objavili pred kyjevským hotelom. Dostali pokyn – pobaľte, čo môžete, a okamžite nastúpte. Autobus ich dopravil na vlakovú stanicu a v sobotu večer sa vypravili na cestu do Rumunska. Do bezpečia.
„Keď sa to už stalo, bolo to veľmi rýchle. Povedali nám, že máme päť minút, aby sme opustili hotel, a dvadsať, aby sme sa dostali do vlaku. Prioritou bolo opustiť vojnovú zónu,“ povedal pre The Athletic agent jedného z brazílskych hráčov.
„Brazílčania boli veľmi statoční. Oni aj Roberto s nami ostali až do úplného konca. A na to nikdy nezabudneme,“ dodal Stepanenko.
Napokon sa všetci dostali domov. De Zerbi do Talianska, Brazílčania zase domov, do Sao Paula či Ria de Janeiro.
„Vládol tam pocit hororu a bezmocnosti. Počuli sme zvuky stíhačiek a výbuchy bômb. Bolo to príšerné. No boli tam aj hrdinovia, ktorí boli ochotní riskovať, ako Junior Moraes, ktorý sa postaral o jedlo či plienky pre deti,“ vyhlásil obranca Šachtaru Marlon Santos po prílete do Ria de Janeiro pre periodikum Globo.
Pešo 40 kilometrov
Také šťastie nemali iní Brazílčania hrajúci za Zoriu Luhansk, ktorá momentálne sídli v Záporoží. Skupina piatich z nich sa v sobotu vydala z vojnovej zóny pešo, kráčali až 40 kilometrov, pričom jeden z nich niesol dieťa na chrbte.
Najznámejší z nich je Guilherme Smith, len 18-ročný tínedžer. Spolu s ním išli aj Cristian Fagundes, Juninho, jeho manželka Vitória Magalhāes a ich štvorročný syn Benjamin.
„Prežívali sme hrôzu. Ale keď sme počuli, že sa dostali do bezpečia, rozplakali sme sa od šťastia. Teraz je čas pripraviť si srdce na privítanie Guilhermeho,“ povedal Smithov otec Claudinho.
Skupina sa snažila prekročiť hranicu s Poľskom štyrikrát, no neúspešne. Napokon po dňoch snaženia a frustrácie im pomohol brazílsky vodič.
„Môj úsmev na tejto fotografii znázorňuje moju radosť, že som zvládol uniknúť z vojnovej zóny,“ napísal Smith na sociálnej sieti Instagram, na fotografii pózuje spolu so štyrmi priateľmi, s ktorými podnikli náročnú výpravu.
Taliani sú už doma
Kličkovci aj mnoho iných osobností v ostatných dňoch oznámilo, že budú za svoju krajinu bojovať, a keď bude treba, aj umierať. Jedným z takých je aj ukrajinský tréner Jurij Vernydub, ktorý len pred piatimi mesiacmi priviedol svoj tím FC Šerif Tiraspol k šokujúcemu víťazstvu nad Realom Madrid.
V stredu sa objavila informácia o prvých dvoch úmrtiach vo futbalovej komunite. Vitalij Sapylo a Dmytro Martynenko neboli žiadnymi reprezentantmi ani hviezdami.
Mali 21 a 25 rokov, a kým ten starší z nich zomrel pri bombovom útoku na bytový dom, len 21-ročný Sapylo prišiel o život, keď bojoval za svoju krajinu v tanku.
Young Ukrainian footballers Vitalii Sapylo (21) and Dmytro Martynenko (25) have become football’s first reported losses in the war. RIP heroes. Our thoughts go out to their families and friends. 🇺🇦🥀 pic.twitter.com/IoFJqIipLw
— Football Tweet ⚽ (@Football__Tweet) March 1, 2022
De Zerbi sa vrátil v týchto hodinách do Talianska lietadlom z Maďarska. „Ambasáda nám veľmi pomohla. Bolo nás aj 2000 Talianov,“ hovoril 42-ročný Talian pre Radio 105, citoval ho portál Tutto Mercato Web.
„Tí, ktorí si skutočne zaslúžia našu pozornosť, sú obyvatelia Ukrajiny, ktorí ukazujú ohromnú hrdosť a dôstojnosť. Dávajú nám ohromnú lekciu,“ hovoril De Zerbi pre Sky Sport po prílete na letisko v Bergame.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
