Našou uniformou je náš postoj
Ak sme sa doteraz mohli len hypoteticky pýtať, ako by sme sa zachovali v roku 1939, keď Nemci napadli Poľsko, tak teraz sa to už pýtať nemusíme. Žijeme to.
V krízových situáciách sa kryštalizujú charaktery. To, kým naozaj sme, nezistíme v čase pohody a bezstarostnosti. Asi najlepším príkladom toho je ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj. Tie najdramatickejšie chvíle v ňom prebudili to najlepšie z jeho osobnosti. Pre Ukrajinu je to dobrá správa. Pred niekoľkými rokmi ho sotva niekto poznal ako komika, dnes je inšpiráciou pre politických lídrov naprieč zemeguľou.
Platí to však aj opačne. Vypäté situácie dokážu v človeku oživiť aj jeho najhoršie ja. Po dôkazy netreba chodiť ďaleko. Stačí si otvoriť akúkoľvek diskusiu pod článkom o aktuálnom dianí na Ukrajine. Alibizmus, predstieraný pacifizmus, otvorená zbabelosť či vydestilovaná sebeckosť sa na nás z tých horko-ťažko syntakticky aspoň ako-tak pozliepaných viet len tak lejú.
Zažívame vojnu na starom kontinente. Nie je to film ani seriál na Netflixe, je to tu a teraz. Naozaj zomierajú ľudia a ničí sa hmotné aj kultúrne bohatstvo krajiny, ktorá je naším susedom. A nedeje sa to samo od seba. Zabíjajú ruskí agresori, ukrajinské mestá bombarduje a ostreľuje ruská armáda.
Ak sme sa doteraz mohli len hypoteticky pýtať, ako by sme sa zachovali v roku 1939, keď Nemci napadli Poľsko, keď sa rozpútala dlhá krvavá vojna v Európe, tak teraz sa to už pýtať nemusíme. Žijeme to. Boli by sme hrdinami a hrdinkami? Dokázali by sme sa postaviť na správnu stranu? Bojovať za slobodu a právo na sebaurčenie každého národa? Každý z nás už tú odpoveď pozná.
