Kniha, ktorá by sa dala spraviť na desať rôznych spôsobov
V novej epizóde podcastu o vizuálnom umení Oči dokorán sme sa porozprávali o projekte Krehký archív a publikácii DEŇ k výročiu Galérie mesta Bratislava s umelkyňou Katarínou Poliačikovou.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Vlani Galéria mesta Bratislava oslávila 60. výročie svojho založenia, tento míľnik si pripomína kurátorskym projektom Krehký archív a autorskou knihou Deň od Kataríny Poliačikovej.
Kniha Deň je súčasťou projektu Krehký archív, ktorý vymyslela kurátorka Zuzana Jakalová. Je trochu prekvapujúce, ale mne osobne sympatické, že galéria uprednostnila pred katalógom Tebou vytvorené dielo. Ako znelo zadanie?
Aj mne osobne je to sympatické a pripadá mi to aj odvážne, takýmto spôsobom si pripomenúť výročie veľkej inštitúcie. Oslovenie prišlo na základe mojej doterajšej tvorby, v ktorej sa venujem prepojeniu fotografie a textu. Zadanie bolo pomerne voľné: publikácia, ktorá bude obsahovať sériu fotografií a esejí a bude sa týkať galérie. Iné obmedzenia neboli.
Mala si predchádzajúcu skúsenosť s podobným projektom?
V roku 2019 ma požiadali, aby som zrealizovala výstavu v Prírodovednom múzeu v Lisabone. Tam som začala pracovať na základe princípu, ktorý som neskôr uplatnila aj v GMB. Začala som sa stretávať so zamestnancami a pátrať po príbehoch, ktoré sa tam v minulosti stali. Vtedy ma zaujala traumatizujúca udalosť, ktorá sa v tomto múzeu udiala v roku 1978. Veľký požiar, ktorý zničil celú zoologickú zbierku a veľkú časť paleontologickej zbierky. Veľký zásah do organizmu múzea, ktoré bolo v tom čase uznávanou inštitúciou v európskom kontexte. Rozprávala som sa s ľuďmi, ako sa inštitúcia s touto udalosťou vyrovnala.
Popri tom som narazila na skutočnosť, že z požiaru zostali kvázi svedkovia vo forme zhorených fosílii. A tie vtedy zamestnanci doslova vykopávali z popola a oprašovali archeologickými štetcami. Veľa ľudí v múzeu v súčasnosti ani nevie, že takéto fosílie existujú. Ja som ich po štyroch dekádach navrátila do výstavného priestoru. Celé čierne, umiestnené vedľa žiarivých minerálov.
Čo ma v tomto procese zaujalo a čo som zužitkovala aj v projekte pre Galériu mesta Bratislavy, bolo uvedomenie si, ako sa príbehy rozprávajú a aké dôležité je, kto ich rozpráva.
Nakoniec mal ten požiar na inštitúciu aj pozitívny vplyv. Po ňom musela prehodnotiť samu seba a v mnohom to znamenalo nový začiatok. Otvorili sa viac verejnosti, začali organizovať vzdelávacie programy. Toto je jedna verzia príbehu, druhou je, že požiar sa tam stále považuje za
