Denník N

Je najvyšší čas predvoliť si aplikácie na európske spôsoby

Ilustrácia - Fedor Pichanič
Ilustrácia – Fedor Pichanič

Vyrieši to aj naše chronické problémy s historickou pamäťou.

Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied

Keby som mal pomenovať najvážnejší problém, ktorý na Slovensku máme, bol by to problém s našou historickou pamäťou. Je to problém chronický a netýka sa len pamäte dlhodobej, ale aj krátkodobej.

Náš problém s krátkodobou pamäťou sa dá dobre ilustrovať na príklade posledných dvoch rokov pandémie. V januári 2020 ešte predtým, ako sa nákaza masívne rozšírila z Číny do celého sveta, som v komentári pre Denník N napísal, že epidémiu koronavírusu sa nám napokon podarí zvládnuť, ale epidémiu lží, ktoré sa šíria omnoho rýchlejšie ako vírus, zvládnuť nemusíme.

Skúsenosti to potvrdzujú – po prepuknutí nákazy na Slovensku sme sa prvé dva mesiace správali zodpovedne, tak ako sa to od moderného národa očakáva. Tlieskali sme na balkónoch zdravotníkom, šili sme rúška, boli sme k sebe láskavejší.

Keď som však na konci prvej vlny, ktorá nás zasiahla len veľmi málo, napísal, že rúška budeme nosiť ešte veľmi dlho, dostal som prvé nenávistné reakcie. Potom prišla téma očkovania a nenávistných reakcií pribúdalo. Zdravotníkom a tobôž vedcom sme už z balkónov netlieskali. Zo sociálnych sietí povstali cvachovia, ktorí z dôvodov známych len im samým, začali kázať o škodlivosti rúšok a vakcín. A našlo sa nemalé množstvo takých, ktorí sa od nich nechali poučiť.

Keď sa ukázalo, že pandémia nekončí, rýchlo sme zabudli na statočnosť prvých mesiacov a začali sme šíriť klamstvá, nenávisť a násilie. Výsledkom bolo niekoľko tisíc obetí, ktoré mohli byť zachránené, ak by sme si po celý ten čas zachovali naše prvotné spôsoby.

Náš problém s dlhodobou pamäťou rozoznávam v udalostiach, ktoré nasledovali po ruskej okupácii Československa v auguste 1968. Vtedy sa naša spoločnosť v prvých mesiacoch po agresii takisto zomkla ako nikdy predtým.

Keď sa však ukázalo, že tá noc nebude krátka, takisto sme zabudli na solidaritu a úprimnosť. Z politika, ktorý sa tváril ako humanista, sa stala hlavná tvár normalizácie, a z občanov, ktorí počas augustových dní strhávali smerové tabule, aby tak zmiatli prichádzajúce tanky, sa stali v tom lepšom prípade tichí komparzisti režimu, v tom horšom prípade udavači.

Výsledkom bol ekonomický a morálny úpadok, ktorému sme sa mohli vyhnúť, ak by sme si zachovali naše počiatočné odhodlanie.

Dnes, keď ruské tanky útočia na ukrajinských obyvateľov, zasa prežívame obdobie celospoločenského povstania za ľudskosť, spolupatričnosť a pomoc obetiam. Na základe našich historických skúseností je však pravdepodobné, že táto vlna ústretovosti klesne, keď nám začne byť jasné, že utečenci k nám budú prichádzať ešte dlho, že ich bude veľmi veľa a že budeme musieť obetovať veľa vecí, na ktoré sme zvyknutí.

Z klesajúcej ochoty nezištne pomôcť sa zasa vynoria naše tvrdé dná. Politik, ktorý sa celý život tvári ako liberál, znovu začne hovoriť o červenej čiare a o vytekajúcej vani, iný, ktorý sa celý život tvári ako obyčajný človek, začne znovu básniť o ruskom stisku ruky a pohľade do očí. Ten, kto sa celý život tvári ako kresťanský demokrat, takisto zmení súčasný kurz, keď v podrobenej Ukrajine zavládne kremeľská politika dôsledne potláčajúca liberálne trendy, ktoré ho vždy tak veľmi dráždili. A tí, ktorí sa už na nič netvária, lebo ich fašistické a komunistické vnútra už dávno prerazili na povrch, budú čoraz hlasnejší a nebojácnejší.

A znovu sa nájde veľa tých, ktorí sa od nich radi nechajú poučiť.

Bolo by pre nás veľmi dobré, keby to tentokrát takto nebolo. Keby sme sa našej zábudlivosti počas vojny v Ukrajine uchránili. Ináč nám to v budúcnosti prinesie veľké komplikácie.

Ale pripravme sa radšej na to, že táto naša amnézia sa zasa raz spoľahlivo dostaví. Urobme preto počas týchto prvých mesiacov všetko potrebné, aby sme našu spoločnosť nastavili na dlhodobú vôľu postaviť sa agresorovi, pomáhať jeho obetiam a trestať šíriteľov nepriateľskej propagandy a nenávisti.

Ako keď si predvolíme aplikáciu na nový štandard.

Začať by sme mohli tým, že rýchlo prijmeme a osvojíme si legislatívne podklady a občianske postoje na to, aby u nás mohli študovať a pracovať utečenci z napadnutých krajín, ale aj emigranti z totalitných režimov. Presne tak, ako to robil Západ pre nás.

Buďme už konečne sami Európskou úniou nielen na papieri splnenými požiadavkami, ale našimi každodennými spôsobmi. To by určite vyriešilo aj naše problémy s historickou pamäťou.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie