Denník N

Slovák liečil na hranici, v Libanone aj v Indii: Žiť v tábore je psychické utrpenie

Martin Bibza študoval na Lekárskej fakulte UK a na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, pracuje v Univerzitnej nemocnici v Bratislave. Ako lekár už pôsobil v Afrike aj v Ázii. Foto N - Vladimír Šimíček
Martin Bibza študoval na Lekárskej fakulte UK a na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, pracuje v Univerzitnej nemocnici v Bratislave. Ako lekár už pôsobil v Afrike aj v Ázii. Foto N – Vladimír Šimíček

Ráno pracuje v ružinovskej nemocnici na ortopédii, po nociach ošetroval utečencov. MARTIN BIBZA liečil aj v utečeneckom tábore v Libanone.

Stretli sme ho na hranici Maďarska s Rakúskom v meste Hegyeshalom, kde spolu s profesorom Vladimírom Krčmérym pomáhal utečencom, ktorí prichádzali vlakmi z Chorvátska, aby pokračovali na Západ. Nerobil to prvýkrát, ako lekár pracoval aj v tábore v Libanone a liečil chorých aj v Indii a v Južnom Sudáne.

Mnohí z utečencov v Európe prešli Libanonom. Spoznávate medzi nimi svojich pacientov?

Pravdepodobne sú to veľakrát ľudia, ktorých som už stretol, ale nikoho som nerozpoznal.

Odkiaľ pochádzajú utečenci, ktorí sú v Libanone?

V Libanone je veľmi veľa Palestínčanov, aspoň teda v tábore, v ktorom som pracoval ja. Často už v táboroch žije druhá alebo tretia generácia cudzincov. Potom sú to noví, Sýrčania a Iránci. Títo ľudia tvoria najväčšiu časť utečencov.

Aký život tam títo ľudia majú?

Libanon je dosť moderná krajina, aj veľmi drahá. Bola drahá aj pre mňa ako Slováka, ktorý tam pracoval. Takže ľudia, ktorí tam prídu, sa majú dobre podľa toho, či majú nejaké peniaze. Tí, ktorí si niečo so sebou donesú, sa majú trochu lepšie. No keďže sú tam ako utečenci a nie ako občania, tak sú obmedzení tým, že môžu vykonávať len určitý typ práce. Nemôžu podnikať, nemôžu mať vlastnú firmu, kanceláriu, nič. Čiže sú vždy nútení vykonávať podradnejšie práce. Vzhľadom na libanonské ceny je ich životný štandard nižší ako štandard Libanončanov. To nesú ťažko najmä tí, ktorí sú tam dlhší čas.

Kde presne ste pomáhali?

V utečeneckom tábore na predmestí Bejrútu.

Video: Slovenský lekár pomáhal na hraniciach aj v Libanone
autor: Martina Pažitková

Aké tam sú podmienky?

Je tam veľa ľudí na relatívne malom priestore. S tým súvisí to, že sa medzi nimi objavilo veľa infekčných ochorení. Najčastejšie sa šírili hnačkové ochorenia a zápaly dýchacích ciest. A psychické ochorenia, vznikajú aj z toho, že nemajú peniaze, nemajú prácu, nevedia uživiť svoju rodinu, takže veľa ľudí bralo aj rôzne psychiatrické lieky. V mnohých rodinách bol rozšírený alkoholizmus a občas aj z toho plynúce násilie v rodinách. V tom tábore je to veľká frustrácia, keď nikto nevie, čo s nimi bude ďalej.

Je možné, že keď sa dostanú až sem, tak sa tá trauma prehĺbi?

Neviem hodnotiť, čo sa stane s niekým, keď príde sem. U niekoho možno áno, ale vôbec sa nemusí stať nič, ak tým ľuďom nebudeme brániť v hľadaní lepších životných podmienok.  Ak si nájdu lepšie podmienky a budú sa tu cítiť dobre, tak by to problém nemusel byť. Predtým som pracoval aj v Indii a v Južnom Sudáne a tí ľudia, s ktorými som robil, boli celý život chudobní a boli na horšie podmienky zvyknutí. Mali omnoho menej psychických problémov, ako sa objavilo u Sýrčanov, Iráncov a Palestínčanov v Libanone. Asi práve preto, že stratili určitý štandard, na ktorý boli zvyknutí. Keď boli v Sýrii majiteľmi firmy, zručnými remeselníkmi alebo lekármi, a naraz mali v Libanone prácu nosičov v sklade a upratovačov, tak to znášali ťažko.

O Bejrúte sa dočítate, že na ulici tam utečenci žobrú. Je to pravda?

Časť z nich žije na ulici a prespávajú pod mostami, rôzne, kde sa dá. Je ich tam naozaj strašne veľa, to sú nepredstaviteľné počty. Myslím, že ich je momentálne v Libanone asi milión? To znamená, že každý piaty človek je utečenec.

Akí ľudia opúšťajú tábor? Tí, ktorí sú tam už dlho, alebo práve tí, ktorí prišli nedávno a ešte majú nejaké peniaze na to, aby odišli?

Palestínčania veľmi ani nie, oni ostávajú v Libanone. To sú už tretie generácie ľudí, ktoré sa odtiaľ len ťažko môžu pohnúť. Takže odchádzajú skôr Sýrčania a tí, čo na to majú peniaze. Dostať sa z toho tábora ďalej si vyžaduje celkom veľkú sumu.

Veľa ľudí proti utečencom vystupuje otázkou, prečo neostanú v arabských krajinách, s ktorými susedia. Často sa pýtajú aj na Libanon, ktorý utečencov prijíma. Po tom, čo ste tam videli, čo by ste na takýto argument odpovedali?

Myslím si, že je logické, že idú k nám. Je to teda logické minimálne pre nich. Neviem, čo je správne, neviem, koľkých môžeme prijať, aké sú naše schopnosti. Chápem však ľudí, čo sem idú, a chápem aj ich dôvody. Podmienky v Libanone sú naozaj zlé. Základná zdravotná starostlivosť, pomoc so základnými potrebami, to je to minimum, čo im môžeme zabezpečiť. A mali by sme to spraviť. Ako lekár sa však neviem vyjadriť k tomu, ako by sme mali vyriešiť otázku utečencov. Keď som išiel z Libanonu, sám som mal viac otázok, ako keď som tam prišiel.

Aké otázky?

Mám pocit, že sa problémy riešia povrchne. Neviem, nakoľko je riešenie tohto problému sledovaním niekoho cieľov a nakoľko nejakú pomoc tým ľuďom poskytujú priamo. Mám pocit, že je všetko dosť povrchné.

Lekár Martin Bibza v tábore na maďarsko-rakúskej hranici. Foto N – Vladimír Šimíček

 

Ako si to vlastne máme predstaviť, keď je každý piaty človek utečenec? Ako to vyzerá v takom meste, kde všade utečencov stretnete?

Hocikde. Keď som išiel do mesta autobusom, kdekoľvek na ulici. Veľakrát človek ani nevedel, kto je utečenec, a kto nie. Neskôr, keď si na to človek zvykne, tak vidí rozdiely. Niektorí sú inak oblečení. Na vidieku je dosť ťažké povedať, kto je prisťahovalec a kto domáci.

Ako dlho existuje tábor, v ktorom ste pracovali, a koľko je v ňom ľudí?

Myslím, že asi od sedemdesiatych rokov. Vznikol, keď prišla prvá vlna utečencov z Palestíny. Odhadom tam bolo asi štyritisíc ľudí.

Zažili ste tam nejaké konflikty, ktoré súvisia s množstvom ľudí?

Priamo konflikty som nezažil, ale určite tam bola istá tenzia medzi Libanončanmi a utečencami. Libanon je krajina, v ktorej je strašne veľa menšín, celá vláda a parlament sú postavené na výsledkoch sčítania obyvateľov, podľa nich sú rozhodené kreslá. Keby utečencom uznali práva, aké majú Libanončania, počet obyvateľov by bol iný a  rovnováha by sa určite narušila.

Takže sa Libanončania boja?

Áno, v istom zmysle je to strach. Ale na druhej strane sa mi zdalo, že boli v bežnom živote tolerantní. Väčšina ľudí o tom napätí nechcela hovoriť verejne, ale zdá sa mi, že by stačila malá iskra, aby sa to rozrástlo v problém.

Je nejaké ponaučenie, ktoré si môžeme od Libanonu zobrať my, keď teraz do Európy prúdi tak veľa utečencov?

Myslím si, že by sme ich mali brať ako ľudí a, najmä, ako jednotlivcov. Nie ako členov skupiny, alebo reprezentantov menšiny, väčšiny, národnosti. V prvom rade ako ľudí, ktorí majú nejaký problém. Mnohí ľudia, ktorí sa k tomu vyjadrujú, si podľa mňa nepredstavujú reálnych jednotlivcov, predstavia si niečo imaginárne.

Ako sa to darí vám, keď denne prejdú okolo vás tisíce ľudí, ktorí potrebujú pomoc?

Počas práce je to rovnaké ako povedzme na centrálnom príjme, vtedy ich vidím ako pacientov. Keď som v tom, mám veľa práce, tak skôr rozmýšľam nad prácou.

Lekár Martin Bibza pomáha utečencom v tábore na maďarsko-rakúskej hranici. Foto N – Vladimír Šimíček

V čom je to tu iné v porovnaní s Libanonom?

Tam sú iné problémy. Ochorenia, ktoré tu majú ľudia, sú podmienené skôr tým, že sú dlho na ceste. Či už hovoríme o nádche, prechladnutí, plesňových ochoreniach. V Libanone boli skôr dlhodobejšie problémy. Riešili sme tam aj veci, na ktoré by sme tu nemali možnosti. Boli tam onkologicky chorí pacienti, ktorí nemali liečbu, ľudia s vysokým krvným tlakom. Takéto veci tu reálne nemôžeme liečiť, pretože potrebujú ďalšie vyšetrenie.

Sú to veci, ktoré sa môžu objaviť neskôr, keď sa niekde usadia? Povedzme v Nemecku?

Áno. Tam potom určite vznikne problém mnohých pacientov, ktorí mali brať dlhodobo lieky, na ceste ich nebrali a ich ochorenia sa neliečili. Tieto veci bude treba riešiť potom v táboroch.

Z čoho mali ľudia najčastejšie traumy?

Aj zo situácie doma, z vojny, z cesty, ale myslím, že v Libanone to bolo najčastejšie z pocitu beznádeje v tábore.

Prečo ste sa vôbec rozhodli pomáhať v Libanone?

Zavolal ma tam profesor Krčméry, že je tam treba človeka. Predtým som chodil na iné projekty. Poznali ma z Indie a z Južného Sudánu. Pustili ma z roboty, tak som šiel.

Čo hovoríte ľuďom z vášho okolia, keď nerozumejú, že by sme mali byť solidárni, alebo hovoria, že máme dosť vlastných problémov a nepotrebujeme prijímať ešte ďalších ľudí?

Záleží na tom, o koho ide, a na tom, či si myslím, že má význam ďalej pokračovať v debate, či nie. Väčšina ľudí má vytvorený svoj názor, ktorý chcú len presadiť, akákoľvek ďalšia debata nebude viesť k dohode. Ten človek už príde s tým, že má nejaký názor, ktorý mi chce nanútiť. Vtedy poviem, čo si myslím, a už ten dialóg ďalej nerozvíjam. S niekým, kto má schopnosť a ochotu načúvať, sa o tom vždy rozprávam rád.

Čo hovoríte ako argument? Prečo by sme mali byť solidárni?

Myslím si, že sme dostatočne bohatí, máme dosť ľudí a financií, ktoré môžeme poskytnúť. Keďže máme tú možnosť, tak by sme to mali spraviť. Kým sme na tom lepšie ako oni, tak by sme nemali mať problém poskytovať pomoc.

Keby tí ľudia zažili čo vy, tak by sa na prichádzajúcich pozerali inak?

Myslím, že by rozmýšľali inak. Každý by to povedal iným spôsobom, ale je rozdiel, keď sa rozprávam s niekým, kto tú situáciu videl na vlastné oči, ako s niekým od stola.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie