Z Ukrajiny je jeden veľký Doneck. Ako sme prežili vojnu na ambasáde a odviezli utečencov

Matne si spomínam, ako mnou nad ránom niekto zatriasol a zobudil ma so slovami: Okamžite utekaj dole, zase sa to začalo.

Zhodil som zo seba deku, nasadil si okuliare, ktoré som si nechal vedľa na stole a bežal som dole. Spal som v rifliach. Nepohodlné, ale v tejto chvíli praktické.

Útočisko medzi diplomatmi

Znovu mali na Kyjev padať granáty a hlavným mestom krajiny, ktorá čelí Putinovej invázii, sa znovu ozývali sirény, streľba a vzdialené výbuchy.

S fotografom Vladom Šimíčkom sme sa cítili bezpečne. V porovnaní s Charkovom, Mariupolom či Chersonom sa vtedy v Kyjeve vlastne nič také strašné nedialo.

Predsa len – boli sme v diplomatickej štvrti. Vedľa je talianska, česká aj poľská ambasáda a nás prichýlilo slovenské veľvyslanectvo. Neskôr, keď som sa v kuchynke na najnižšom poschodí zvedavo pozeral, čo ostalo v chladničke, som si spomenul, že ten, kto ma za úsvitu zobudil, bol veľvyslanec Marek Šafin.

Slovenská diplomacia tu nechala pracovať svoju ambasádu ako jedna z posledných krajín. Američania sa už dávno zbalili a presunuli do Ľvova a z Kyjeva odišli aj Rusi.

Veľvyslanec Šafin so svojou dvojkou a policajným i vojenským pridelencom chceli zostať v Kyjeve najdlhšie, ako sa dalo. A ich pracovisko sa na chvíľu stalo aj naším „hotelom”.

Pred dvoma týždňami sme vyrazili na Ukrajinu. Schyľovalo sa k ruskej akcii. Pristáli sme v Kyjeve a vybrali sme sa na Donbas. Vo vlaku nás 24. februára nad ránom zobudili notifikácie o Putinovej „vojenskej operácii” a ostreľovaní Kramatorska, kam sme mali kúpený lístok.

Na Donbase, kde bolo kupodivu pomerne pokojne, sme však nezostali dlho. Hneď po prvom dni sme si kúpili lístok na nočný vlak späť. Uvedomili sme si, že sa naplnil najhorší scenár: Putin ide zaútočiť na Kyjev a už to nebude „iba” o vojne na východe Ukrajiny, ale súboj o prežitie jednej z najväčších krajín Európy.

Kyjev, ako som ho nikdy nezažil

Kyjev, do ktorého sme sa vrátili, sa medzitým zmenil na mesto duchov. Zažil som ho počas dvoch revolúcií. Oranžová v roku 2004 bola mojou prvou veľkou služobnou cestou na Ukrajinu. Takýto Kyjev som však ešte nevidel a nepredstavoval som si to ani v najhorších snoch.

Videl som, ako sa na preplnenej železničnej stanici davy ľudí snažili dostať do vlakov, ktoré išli na západ. Všetko bolo zatvorené, v metre sa schovávali rodiny so psami, andulkami, mačkami aj korytnačkami. Booking prestal spoľahlivo fungovať, a keďže na ambasáde mali ešte zopár štvorcových metrov, kam sa zložiť, neváhali sme.

Slovenská ambasáda má skvelú polohu. Na bulvár Chreščatyk, ktorý ústi na Majdane, je to asi 20-minútová prechádzka. Postupne v nej pribúdalo ľudí, ktorí sa v noci zvalili na zem na karimatku alebo si poskladali posteľ zo stoličiek ako ja či vliezli do spacáka v jednej z kancelárií na prízemí a zložili sa na koberci.

Bola s nami kolegyňa z Aktualít Stanka Harkotová. Britská občianka Lily, ktorá pracuje ako novinárka na voľnej nohe, sa tu cítila bezpečnejšie ako vo svojom byte pri Majdane na piatom poschodí. Dorazil aj český fotograf Standa Krupař s Nemkou Andreou, ktorá píše pre nemecký Die Zeit. Keď som sa spýtal veľvyslanca, či môžu prísť, nezaváhal: „Nájdu si miesto.“

Hipsterský chlebík uprostred vojny

Z kuchynky na veľvyslanectve sa stal improvizovaný bombový úkryt, kde sme trávili hodiny zákazu vychádzania, pokojné aj menej pokojné noci a snorili sme v zásobách, ktoré na ambasáde ostali.

V rohu mala svoj kútik afganská rodina filmárky Sahry Karimi. Na Ukrajine, kam ušli pred Talibanom, čakali na víza z Kanady – a namiesto moslimských extrémistov ich zastihli imperiálne ambície bývalého špióna KGB. Komunikácia s nimi je komplikovaná. Nevedia ani po rusky, ani po anglicky. A keď sa chcel s nimi veľvyslanec rozprávať, musel zavolať prekladateľa, s ktorým komunikovali cez mobil.

Ich malé deti sa pokojne hrali, učili a navzájom sme sa na seba usmievali, keď sme sa stretávali v chodbičkách. Chvíľu som mal dobrý pocit, že Slovensko nie je až také xenofóbne, ako sa na prvý pohľad zdá.

Reštaurácie boli už niekoľko dní zatvorené, väčšina obchodov tiež, alebo boli úplne vybrakované. Po pečive nezostalo ani omrvinky. O jedlo však nie je núdza. V kuchynke boli dve vysoké chladničky, veľký sporák a mraznička.

A za ňou cez chodbu maličká sprcha. Tiekla len studená.

Nechýbala dokonca ani pec, v ktorej účtovník Mišo upiekol niekoľko pecňov chleba, ktoré tu nechal, keď sa narýchlo pripojil do náhle zvolanej evakuácie. Chlieb bol chrumkavý aj na tretí deň.

S pribúdajúcim časom bol veľvyslanec Šafin čoraz zamračenejší a mĺkvejší. S ministrom zahraničných vecí Ivanom Korčokom hľadali vhodné okno, kedy zavrieť ambasádu a spustiť evakuáciu posledných zamestnancov ambasády a jej náhodných hostí.

Prelom prišiel, keď sa Moskva vyhrážala, že začne bombardovať budovy SBU a keď pridelenci zo svojich ukrajinských aj iných zdrojov dostali informácie o stupňujúcich sa útokoch na Kyjev.

Putinove strely v ten deň dopadli pri televíznej veži. Vzhľadom na to, že kremeľská propaganda svoju vojnu proti Ukrajine obhajuje ako „denacifikáciu“, je to zvláštny cieľ. Nachádza sa bezprostredne pri pamätníku holokaustu Babyn Jar, kde sa v roku 1941 odohral desivý masaker. Nacisti počas neho s miestnymi kolaborantami pozabíjali desaťtisíce židov.

Raz som o tom písal reportáž a príbeh svojej rodiny mi rozprával miestny rabín Alexander Duchovny. Tentoraz sme sa však nestretli. „Sme schovaní v pivnici, bojíme sa vychádzať von,“ hovoril mi do telefónu.

Len pred niekoľkými mesiacmi som bol na Babynom Jare pozrieť symbolickú drevenú synagógu s ukrajinskými rustikálnymi prvkami. Teraz vedľa nej dopadli ruské rakety a ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj na Telegrame v hebrejčine vyzval Židov, aby sa ozvali proti ruskej agresii.

V uliciach Kyjeva sa novinárom a najmä fotografom pracovalo a pracuje čoraz ťažšie. Vojaci, hliadky aj obyvatelia mesta začínajú byť paranoidní. Keď sme si v štvrti, v ktorej zbombardovali panelák, chceli natočiť dlhé rady pred lekárňou, muž v civile nám okamžite kontroloval pasy a novinárske preukazy.

Ľudia, ktorí vyšli na ulicu, sú nervózni. Upokojili sa, keď sme im povedali, že sme slovenskí novinári.

Cestou na ambasádu pribúdalo hliadok so samopalmi. Jeden vojak na mňa, ešte keď bol odo mňa ďaleko, zamieril a povedal, aby som vytiahol pas. Kým ho skontroloval, spustila sa siréna a musel som ísť k veľvyslanectvu. Na „našej ulici” nás už hliadky poznali.

Druhý útek pred vojnou

V kuchynke som sa zoznámil so Xenijou, ktorá vylovila z improvizovaných zásob kura a uvarila slepačiu polievku v štýle „čo chladnička dala“.

V jej veku sa mladým ľuďom rozbieha nový život. Majú tesne po vysokej škole a chcú si naplno užiť svet dospelých. Ešte nechcú deti, chcú veľa cestovať a nájsť si dobre platenú prácu, ktorá ich bude baviť.

Xenija ten luxus nemá. Má 24 rokov a už druhý raz uteká pred vojnou. Je z Donbasu.

„Z Ukrajiny sa teraz stane jeden veľký Doneck,“ povie mi neskôr a ja už mám titulok v hlave.

Nakoniec padne rozhodnutie zamknúť ambasádu a pobrať sa domov, na Slovensko. Pôvodne som si myslel, že vyrazíme vlakom a že s Vladom ešte urobíme reportáž o úteku Ukrajincov, ale diplomatom je dobrý každý šofér.

Pamätáte si, ako ruskí diplomati začali páliť tajné dokumenty, keď museli náhle odísť z Prahy po kauze Vrbětice? Spomeniem si na to, keď sa tesne pred naším urýchleným odchodom v ambasáde začne šíriť štipľavý dym.

Pridelenci ešte symbolicky zasalutovali pred slovenskou vlajkou a zástavou EÚ. Z Kyjeva sa im nechcelo. Pred veľvyslanectvom sú po skončení komandantského času rozostavené autá podľa pripraveného zoznamu a z nás sa na tri dni stávajú šoféri.

Viezol som Xeniju a jej mamu. Pri jej príbehu si znovu uvedomujem, že svet nie je čiernobiely. Opúšťame Kyjev, v kolóne míňame mnohé vojenské checkpointy a na prednom skle máme nalepené písmená CD, ktoré nám majú uľahčiť presun.

S Xenijou máme veľa času. Len cesta na hranice s Moldavskom nám trvala 16 hodín. Pred a za každým mestom boli kontroly. V jednom mestečku nás dokonca zastavila policajná hliadka, aby preverila, či nie sme diverzanti. Zhluk áut sa jej zdal podozrivý.

Nečudo, keď sa ukázalo, že aj člen ukrajinskej delegácie na prvom rokovaní s Rusmi mohol byť zrejme ruský agent.

Najsmutnejší deň Xenije Maximovej a šikana v Kyjeve

Kým nám sa 24. februára zmenil život, pre Xeniju to nebola až taká výnimočná udalosť.

„Keď na celej Ukrajine vypukla vojna, nijako ma to nevydesilo, iba som si povedala, sakra, zase to tu mám znovu, sakra, zase musím niekam utekať a zvykať si na nový život,“ rozpráva mi 24-ročná Xenija Maximova, utečenka z Donecka.

Ušla odtiaľ v roku 2014, keď sa na Donbase rozhorela vojna medzi ukrajinskou vládou a proruskými separatistami, podporovanými politicky aj vojensky Ruskom. Ich byt v Donecku sa ocitol uprostred paľby medzi jednou a druhou stranou.

„Strieľal každý. Našťastie ho nezbombardovali, čo je zvláštne, keď sa pozriete na okolité budovy. Z jednej strany sme počuli, ako svišťali rakety separatistov, z druhej k nám leteli ukrajinské strely,“ rozpráva Xenija.

Potom to už šlo od desiatich k piatim.

S rodinou si išli na chvíľu oddýchnuť za príbuznými v ruskom Soči. Cesta späť trvala 30 hodín v spoločnom vozni pre 50 ľudí. Vojna neprestávala, a tak utekali ďalej. V Charkove sledovali, ako demonštranti zhodili Leninovu sochu na najväčšom námestí na Ukrajine, a potom sa dostali do Kyjeva.

„Teraz zničia aj to metro, ktoré im Sovieti postavili?“ vravela si vtedy Xenija. Nie je proputinovská, ale ani proukrajinská.

Ani v Kyjeve to však Xenija nemala jednoduché. Nezvykne plakať. Ale na Deň vyšívanky, keď Ukrajinci nosia svoje typické vyšívané košele s krásnymi ľudovými vzormi, plakala ako nikdy v živote. Na slávnostnú akciu na strednej škole číslo 166 v Kyjeve ju vtedy nepustili.

Bol to jej posledný ročník a tínedžerka Xenija zažila jeden zo svojich najsmutnejších dní v živote.

„Vyšívanky sú veľmi drahé a ja som na ne nemala peniaze. Vysmiali ma a nadávali mi do vatnikov (ako sa hanlivo vraví tým, ktorých spájajú so stúpencami ruskej propagandy podľa zateplenej bundy, akú nosili vojaci Červenej armády),“ spomína Xenija na ťažké začiatky v hlavnom meste, kde zrazu nikdy nič nefungovalo, keď povedala, že je z Donecka.

„Ťažko som si hľadala byt, prácu a dokonca aj účet v banke sa zakladá komplikovanejšie, ak ste z Donecka,“ hovorí.

V škole sa s ňou kamarátiť nechceli, triedna učiteľka ju šikanovala a len jedna učiteľka zo západnej Ukrajiny, učiteľka ukrajinčiny, sa k nej správala milo.

Trochu mi to pripomínalo príbehy Srbov z Kosova, ktorí ušli do Srbska a na ktorých sa miestni tiež pozerali cez prsty.

Xenija mi rozprávala jej príbeh a z auta sme sledovali nekonečne monotónnu ukrajinskú scenériu, ktorú prerušovali iba pravidelné checkpointy. Na benzínových staniciach sme videli dlhé rady áut, ktoré ostali bez paliva. Množstvo ľudí zostalo zaseknutých cestou na západ. V našom aute sme však mali plný kanister benzínu – keby niečo.

Za desať dní od vypuknutia vojny pred Putinovou „odzbrojovacou misiou“ utieklo z krajiny už vyše 1,5 milióna ľudí. Takú dramatickú utečeneckú krízu Európa nevidela od konca druhej svetovej vojny.

Ďalší pokus o dôstojný život

Xenija si fotila odkazy pre ruských vojakov, ktoré sú na cestných oznamovačoch alebo tabuliach. Na niektorých miestach sa ukrajinskí vojaci zohrievali pri ohníku.

Xenijii sa nakoniec podarilo dokončiť v Kyjeve aj vysokú školu. „Vždy som tam chcela študovať, nečakala som však, že to bude za takých okolností,“ smeje sa. Absolvovala Národnú univerzitu potravinárskych technológií so špecializáciou na podnikanie.

Jej otec už dokonca chcel kúpiť v Kyjeve byt. „Ako dobre, že ho nekúpil, jeden opustený v Donecku nám už stačí,“ hovorí Xenija. Mimochodom, kým sa odišli pred ruskými raketami skryť na slovenskú ambasádu, žili v štvrti so spomenutým zasiahnutým panelákom.

Na Slovensku Xeniju čakal Patrik, s ktorým sa zoznámili pred polrokom cez Tinder. Spolu s ním a mamou poletia do Dublinu, kde pracuje ako právnik, a obe čakajú nové začiatky na ostrove. Otca, ktorý má 54 rokov, museli nechať na Ukrajine. Mužov do 60 rokov teraz z Ukrajiny nepúšťajú.

Nám sa to uprostred noci nakoniec pomerne hladko podarilo. V Moldavsku sme stretli našich diplomatov, ktorí s napätím sledujú, či sa vojna nepreklopí aj tam. Rusko má v separatistickom Podnestersku desaťtisíc vojakov a prozápadná vláda v Kišiňove lezie Kremľu dlhodobo na nervy.

„Výbuchy v Žitomire počujeme až tu,“ rozprával mi jeden z diplomatov, ktorý prišiel čakať kolónu a preberá s veľvyslancom ďalší plán. Pred niekoľkými dňami zorganizovali evakuáciu z blízkej Odesy, kde išli deti so zdravotným postihnutím na rehabilitáciu do delfinária. Keď sa rozbehla vojna a začalo byť v ohrození aj toto čiernomorské letovisko s významným prístavom, personál jednoducho zdrhol a nechal deti samy.

Pri debate, či je Putin ochotný použiť jadrové zbrane, sa špekulácie o rozšírení konfliktu do ďalších krajín nezdajú až také uletené. V Moldavsku je to napätie cítiť. V Rumunsku napätie opadlo a vystriedala ho únava z dlhej cesty.

„A nás prečo nevzali do EÚ?” smeje sa Xenija s mamou, keď zistíme, že kvalita cesty je na rumunskej strane ešte horšia ako v najchudobnejšej krajine Európy.

V Rumunsku nás čakali policajné hliadky a po načerpaní spánkového deficitu v jednom z hotelov v malebnej Bukovine v Karpatoch nás sprevádzali až k hraniciam, kde sa nás ujali ich maďarskí kolegovia.

Na slovenských hraniciach sa mi na chvíľu uľavilo, že som Xeniju s mamou doviezol v zdraví domov, no vzápätí som si spomenul na jej slová, ako sa z Ukrajiny stáva jeden veľký Doneck s desiatkami miliónov ľudí.