Denník N

Veľvyslanec Káčer: Toto určite nebol Putinov plán, sú len zlé a horšie scenáre (+ video)

Rastislav Káčer. Foto N - Tomáš Benedikovič
Rastislav Káčer. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kompletní audioverze článků jsou dostupné v rámci klubového předplatného společně s aplikací Deníku N, která umožňuje i offline poslech. Pokud ji ještě nemáte, nainstalujte si ji do svého mobilu.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Upgradujte své předplatné.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Předplaťte si ho také.

Nerobíme málo, v tejto fáze robíme viac, ako by som bol očakával, hovorí Rastislav Káčer, dlhoročný diplomat, ktorý bol pri vstupe Slovenska do NATO a teraz je veľvyslancom Slovenskej republiky v Prahe.

Boli ste veľvyslancom v USA, v Budapešti a stáli ste pri našom vstupe do NATO. To nebol ľahký proces. Je to tak?

Nebol. Bol som dokonca prvým diplomatom, ktorý vôbec fyzicky slúžil pri NATO. Na začiatku júna 1994 som pricestoval otvoriť náš styčný úrad. Bol som druhým diplomatom zo všetkých nových štátov, ktorí slúžili pri NATO. Prvým bol tuším litovský styčný diplomat, ktorý sa neskôr stal ministrom zahraničných vecí. Predtým sme boli spolu s Petrom Javorčíkom autormi prezenčného dokumentu Partnerstvo za mier, ktorým sme pristupovali ku kooperácii s NATO.

Pri debate o Ukrajine a jej možnom členstve v NATO to miestami pôsobilo tak, ako keby NATO chodilo po svete a hľadalo nových členov. V skutočnosti sme však museli splniť veľmi veľa vecí, aby sme mohli byť členom.

Tento naratív je až smiešny. Už Československo chcelo vstúpiť do NATO. Boli sme jedni z prvých, ktorí prejavili vôľu. Ešte Jiří Dienstbier ako prvý československý minister zahraničných vecí to chcel. Po rozdelení Československa sme formálne prevzali túto víziu a bolo to mimoriadne náročné. NATO sa po roku 1980 nikdy nerozširovalo tak, že NATO sa chce rozšíriť, naopak. Zabúda sa na jeden princíp – ak sa NATO rozširuje, tak sa v prvom rade zvnútra veľmi prísne hľadí na to, či rozšírenie posilní bezpečnosť celku a či ten celok dokáže obrániť nového člena. Keď všetky ostatné kritériá vynechám, tak toto je to základné.

Samozrejme, že začiatkom 90. rokov si nikto v NATO nebol istý tým, aké sú iné krajiny vrátane našej stabilné, či sú stabilné demokratické zmeny, či by členstvo Československa prispelo k bezpečnosti. Nekonečne sme s tým zápasili, frustrovalo nás to. Najskôr vymysleli takzvanú North Atlantic Cooperation Council. My sme hovorili nie, my chceme členstvo. Potom v roku 1994 vymysleli Partnerstvo za mier, do ktorého sme vstúpili.

My sme hovorili, že nechceme Partnerstvo za mier, chceme členstvo. A oni: buďte trpezliví, musíte sa na to pripraviť, vaši vojaci sa musia vycvičiť, musíme veriť vašej politike. Potom prišiel Akčný plán za členstvo. My zase, že nie, nechceme akčný plán, ale členstvo. Trvalo to počas mojej kariéry od roku 1992 do roku 2004. Viac ako 10 rokov vytrvalej, konzistentnej a sústavnej námahy.

Je naše členstvo v NATO tým, čo nám dnes dáva oveľa vyšší pocit bezpečia, ako má napríklad Moldavsko?

Určite. Nielen pocit, ale aj istú mieru garancií, ktoré, samozrejme, nie sú absolútne. V prvom rade musíme byť sami schopní brániť sa a musíme mať istú kapacitu pri napadnutí, pokiaľ nám NATO dokáže prísť na pomoc. Druhá vec je psychologická a súvisí s tým, ako nám spojenci dôverujú a akým sme partnerom, aby si celok povedal, že táto krajina nám stojí za to. Ide jednoducho o to, aký ste obľúbený v kolektíve, aká je vaša politická dôveryhodnosť. Veľmi to zaváži, hlavne pokiaľ ide o také malé krajiny.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Obranná dohoda s USA

Podcasty Denníka N

V redakcii

Vojna na Ukrajine

Slovensko

Teraz najčítanejšie