Akoby migranti, čo berú Bratislavčanom parkovacie miesta

Autor je Bratislavčan, čo sa narodil v Košiciach

Prirovnať správanie Bratislavčanov k „cépečkárom“ k reakciám Slovákov na imigrantov je prehnané. Ale iba v miere škodlivosti a trápnosti, v princípe v tom zásadný rozdiel nie je. Imigranti nám berú prácu, sú hluční a znásilňujú ženy, „cépečkári“ Bratislavčanom nízkymi platmi kazia trh práce, veľa pijú a hlavne – berú starousadlíkom parkovacie miesta.

To posledné nie je detail. Bratislava ešte len štartuje všeobecné spoplatnenie parkovania a už je debát o problémoch „s cépečkárskymi autami“ plný Facebook.

Lepšie to nebude, zníženie počtu „cépečkárov“ (nielen ich áut) je aj jeden z priznaných cieľov celomestskej bratislavskej politiky. Lebo – a to je pravda – za „cépečkára“ nedostáva bratislavský magistrát peniaze.

A ak by sa aj všetci „cépečkári“ za budúce veľké problémy s parkovaním na bratislavský magistrát nahnevali, politikov to trápiť nemusí. Lebo „cépečkár“ nemá v Bratislave trvalý pobyt, a preto to v komunálnych voľbách bratislavským politikom nemá ako vrátiť.

Nič proti platenému parkovaniu

Aby nedošlo k nedorozumeniu: spoplatnenie parkovania v Bratislave a rozdelenie majiteľov áut na tých, ktorí platia za parkovanie menej, a tých, ktorí budú platiť oveľa viac, je v princípe dobrá vec. Ak sa to spustí v niektorej z veľkých mestských častí (čiže v Petržalke alebo v Ružinove), rýchlo to budú musieť zaviesť aj všetky ostatné mestské časti. Lebo ak nie, tak v nich budú parkovať všetci ľudia, ktorí chodia do Bratislavy na týždňovky a od pondelka do piatka autá nepoužívajú.

Samozrejme, má to svoje riziká. V Petržalke možno bude minirevolúcia, lebo starosta Bajan nielenže chce spoplatniť to, čo bolo doteraz zadarmo, ale ešte na tom plánuje nechať zarábať podivnú košickú firmu. Na otázku, či je to férový obchod, stačí pripomenúť, že pri prvom probléme firma ponúkla znížiť svoju odmenu o 20 percent. Čo je to za biznis, ak si len tak môžete dovoliť zhodiť z ceny pätinu?

To všetko sú však len dočasné problémy, skôr či neskôr budú ľudia s trvalým pobytom v Bratislave platiť za parkovanie ročne 50 – 60 eur a tí ostatní na to dajú polovicu mesačného platu. Alebo nechajú autá doma či na odstavných parkoviskách pri vstupe do Bratislavy.

Tie síce ešte neexistujú, ale keď sa Bratislave podarilo nájsť dosť šikovných ľudí, čo dokázali za menej ako dva roky vymeniť koľajnice a asfalt na Štúrovej, musí sa podariť aj expresná stavba parkovísk s plotom.

Problém s parkovaním však ani tým, samozrejme, úplne nezmizne, ale určite sa už nebude zhoršovať.

Riziko, ktoré si Bratislavčania neuvedomujú, ktorým sami sebe škodia a ktorým nechcene urazia zvyšok republiky, je definícia takzvaného rezidenta. To by mala byť osoba, ktorá v meste žije, a mala by tak mať pred návštevníkmi prednosť. Ani na tom v princípe nie je nič zlé, Bratislava potrebuje návštevníkov všetkého druhu, ale ich autá nie. Môžu ich pokojne nechať doma alebo zaparkovať pri vstupe do Bratislavy a prestúpiť na autobusy či vlaky, alebo za ne zaplatiť luxusné parkovné.

Bratislava však rezidenta definovala ako človeka, ktorý tam má trvalý pobyt. Desaťtisícom ľudí, ktorí v Bratislave normálne bývajú a pracujú, tak povedali, že ich autá sú „cépečkárske“, čiže neželané. Tu nie je reč o ľuďoch, ktorí v Bratislave pár týždňov prespávajú, ale o ľuďoch, ktorí sa už viac-menej rozhodli žiť tu, mať tu rodiny, učia sa považovať toto mesto za svoj domov. Akurát si ešte nevybavili hypotéku, a tak bývajú v prenajatom. Nemajú preto v občianskom trvalý pobyt – a toto mesto im odkazuje, že sú preň „cezpoľní“ – a za to sa platí.

Cezpoľní

Nič proti poľu, rastú na ňom zemiaky, a tie jeme, alebo aj repka, tú dávame do benzínu, aby bol zelenší. Problém je, že poľom sa v debate o „cépečkároch“ myslí opak miesta, kde žijú ľudia pokrokoví, bystrí a striedmi. Tí sa predsa rodia v meste a žijú na jeho cestách a právom im patria aj tamojšie parkoviská.

Pätnásť rokov, čo pozorujem bratislavskú politiku najprv z pozície kompletného cépečkára, neskôr už aj so statusom trvalého pobytu, sa najmä pri voľbách znova a znova divím, ako lokálni politici tolerujú a podporujú debatu, ktorej jazyk nás má za menejcenných.

Nie je to špecifikum bratislavskej politiky. Aj v iných mestách sa kandidáti na poslancov a primátorov predháňajú v zdôrazňovaní, že ich dedo hral guľky s miestnym Satinským, že už navždy budú mať v hlave vôňu starého korza. Neprekáža, že je to gýč. Je to však nepraktické, lebo dobrá genealógia nemá nič spoločné so schopnosťou byť užitočným lokálnym politikom. Je to netaktné preto, lebo veľa obyvateľov mesta sa tu nenarodilo, a teda môžu mať oprávnene pocit, že už navždy budú menej.

Teraz „cépečkári“ počujú, že mesto musí riešiť problém „statickej dopravy“, ktorý spôsobili ich autá, a že budú platiť pokuty alebo za trest parkovať ďaleko od mesta. Alebo sa dajú na poriadok a vybavia si v meste trvalý pobyt.

Trvalý pobyt

Tento rok môžu Bratislava a jej mestské časti čakať od štátu z podielových daní vyše 360 eur na jedného obyvateľa. Je to viac ako celoslovenský priemer (270 eur na hlavu). Bratislava však nemôže čerpať eurofondy a plní kopu úloh vyplývajúcich z toho, že je aj najväčšie, aj hlavné mesto. Tvrdenie všetkých jej doterajších primátorov, že jej podiel na celoslovenských daniach je tak skôr podcenený, možno brať vážne.

Aby malo mesto vyššie príjmy, skúša každý bratislavský primátor presvedčiť ministerstvo financií, aby zmenilo vzorce, ktorými sa delia podielové dane. Doteraz viac-menej neúspešne. Reálnejšie je zdvihnúť druhú časť vzorca – počet obyvateľov. S pôrodnosťou magistrát veľa neurobí, ale môže sa snažiť čo najviac „cépečkárov“ presvedčiť, aby si do Bratislavy prihlásili trvalý pobyt. Počty novoprihlásených by totiž automaticky zvýšili príjmy Bratislavy z prerozdeľovania celoštátnej dane.

Parkovanie sa mestu javí ako ideálna páka na presviedčanie pre trvalý pobyt. V malom množstve prípadov ľudí, ktorí bývajú napríklad u rodiny, sa im to môže podariť. Drahé parkovanie pre nerezidentov môže jemne zvýšiť aj ochotu ľudí kupovať byty, v ktorých v meste bývajú.

No kto ostane v prenájme, nemôže čakať, že mu nájomca potvrdí trvalý pobyt. Máme v hlave spomienku na zákony, keď nebolo možné neplatiaceho nájomníka vysťahovať, a tak trvalý pobyt nikomu len tak nedáme.

Aspoň pre záznam nech tu teda ostane návrh na elegantné riešenie, ktoré by zohľadnilo, že rezidenta možno pre potreby parkovacej politiky definovať aj inak ako cez trvalý pobyt: Pri rozdávaní rezidentských parkovacích kariet bude mesto tak či tak skúmať počet kariet vydaných na domácnosť. Preto by stačilo povedať, že nárok na rezidentské karty majú majitelia bytov a tí ich môžu pokojne posunúť napríklad svojim nájomníkom. Bolo by to elegantné, ak by sme zniesli, že „cépečkári“ majú práva ako naozajstní Bratislavčania.

Peňazí je veľa

Vždy, keď sa tu časť národa navzájom pouráža, dôjde nám to, pribrzdíme, ale nie všetko sa už dá vrátiť. Potom už je neskoro vysvetľovať, že sme napríklad netušili, čo dokážu ľudia zo seba dostať, keď nemajú kde zaparkovať. Bratislave pre „cépečkárske“ autá nehrozí občianska vojna, no moja doterajšia skúsenosť s nulovou empatiou bratislavských politikov ma prinútila pripomenúť, čo sa deje, keď vyslovíte slovo „cépečkár“.

Na záver konštruktívne: Bratislava potrebuje menej áut, viac vlakov, viac vlakových staníc, inteligentnejšie križovatky, záchytné parkoviská a odvahu spoplatniť vstup do centra mesta. Miesto toho jej štát chce postaviť obchvat, ktorý by pomohol tranzitnej doprave, hoci tá je v tomto meste veľmi malá. Za poldruha miliardy eur (bez úrokov) by sa uľavilo akurát tak kamionistom, zápchy by sa posunuli viac do centra – a mohli by sme tak akurát nadávať, že „Nebyť tých cépečkárov!“.

Bratislava by mala vláde opakovať, že nepotrebuje drahý obchvat, že na vyriešenie väčšiny akútnych problémov by jej stačila tak tretina peňazí, ktorá by šla na niekoľko krízových úsekov a križovatiek, vlaky, stanice – a záchytné parkoviská. Ušetrené peniaze nech dá vláda radšej tým regiónom. Aspoň sa všetci prestanú tlačiť do Bratislavy.

Prečítajte si

Prečo by mala Bratislava CP-čkárov lákať