Treba nám mestá?

Špekulácie o tom, či Gabčíkovo získa postavenie mesta odmenou za prijatie utečencov, by sme si mohli ľahko ušetriť – keby sme tých miest na Slovensku nemali toľko, alebo by sme sa formálneho členenia na obce a mestá vzdali úplne. Veď ak Anglicku s desaťnásobným počtom obyvateľov stačí 51 miest (cities), pričom medzi hlavné kritériá patrí prítomnosť katedrály alebo univerzity, asi nie je nevyhnutné, aby sme ich u nás mali stoštyridsať.

Jasné, krajina má tisíc vážnejších problémov. No napriek tomu aj na tejto mikrotéme vidno dva dôležité znaky, ktoré by mal vykazovať moderný štát:

– Venovať sa produktívnej činnosti. Na zmenu postavenia obce musí obec podať žiadosť obvodnému úradu, ten ju posunie ministerstvu, zaoberá sa ňou vláda, ide do parlamentu. A aký je nakoniec reálny rozdiel v kompetenciách starostu a primátora? Primátor má navyše úlohu uchovávať vlajku a pečať mesta a používa mestské insígnie. Praktický rozdiel nie je ani v činnosti zastupiteľstva. Obyčajný obyvateľ teda nepocíti zmenu statusu svojej „obce“ takmer nijako. Ak nejaká činnosť vyžaduje iks hodín práce, papierov, spiniek a pečiatok a nakoniec je fakticky bezobsažná, treba ju škrtnúť – toto by malo byť nastavenie, keď sa raz znova bude chystať nejaká reforma verejnej správy.

– Sústrediť sa na obsah, nie formálne znaky. Na Slovensku je mnoho miest a obcí, ktoré majú bohatú históriu, sú pekné pre život a ústretové k návštevníkom. Na toto sa treba zameriavať, nie na naháňanie toho, kto má aký papier. Tak ako pri vysokých školách má byť kritériom, čo sme naučili a nie koľko ľahko získaných Mgr. sme rozdali, ako pri kontrolných inštitúciách by malo ísť o naozajstný dohľad a nie o mechanickú kontrolu paragrafov a ako v zdravotníctve sa má naháňať zdravie, nie výkony, tak je to aj v samospráve. Pretože niečo môže byť aj stokrát „mestom“, nakoniec však záleží iba a len na tom, ako tam funguje nemocnica, kam sa dá ísť za kultúrou a ako sa správame k ľuďom v núdzi, ktorí u nás hľadajú pomoc.