Šéf migračného úradu Orlovský: Bola obava, či Mizíkovo video nenabúra solidaritu s Ukrajincami (+ video)

Ján Orlovský (55) bol dlhé roky hovorcom ZSE, v roku 2015 sa stal riaditeľom Nadácie otvorenej spoločnosti, od januára 2022 pracuje ako riaditeľ migračného úradu. V rozhovore hovorí:

• že kým doteraz o azyl žiadalo štyristo ľudí ročne, v marci požiadalo o dočasné útočisko už viac ako 6-tisíc Ukrajincov,
• či môže dôjsť k situácii, že na hraniciach skolabuje kontrola,
• prečo z Ukrajiny uteká viac ľudí do Moldavska ako k nám,
• že štát pripravuje otvorenie registračného centra pre utečencov z Ukrajiny na bývalej autobusovej stanici v Bratislave,
• ale aj prečo mala polícia a politici obavy z videa, ktoré na hranici nakrútil poslanec ĽSNS Stanislav Mizík.

Ešte pred niekoľkými týždňami bolo Slovensko krajinou, ktorá mala dlhé roky minimálne skúsenosti s príchodom utečencov. Realitou tu skôr bola migrácia za prácou zo Srbska, ale aj z Ukrajiny. Dnes je všetko inak. Čo to urobilo s vaším životom?

Takéto „fofry“ si migračný úrad nepamätá od polovice 90. rokov, aj ja osobne mám od 24. februára len veľmi málo voľného času. Po dvoch rokoch mám na návšteve syna, ktorý žije v Amerike, a zatiaľ som ho za ostatných desať dní videl tak štyri hodiny. Podobne to majú ľudia v neziskovom sektore, v polícii, v rezortoch zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí. Pre migračný úrad je problém, že sme mali systém nastavený na 400 žiadateľov o azyl ročne. Teraz sa na Slovensku v priebehu pár dní ocitlo niekoľko desiatok tisíc ľudí.

Video: Šéf migračného úradu Orlovský: Bola obava, či Mizíkovo video nenabúra solidaritu s Ukrajincami (Dušan Mikušovič, Michaela Barcíková)

Nemohli sme byť na to pripravení? Už niekoľko týždňov sa hovorilo o tom, že vojna na Ukrajine je reálna a že sa u nás v prvej fáze prejaví práve príchodom utečencov.

V azylovej procedúre sme mali za ostatných desať rokov 4240 osôb. Nejakú formu ochrany, či už doplnkovej alebo plný azyl, dostalo za ten čas 905 ľudí. Viem, že politici z rôzneho spektra hovorili, že takáto možnosť tu je, len tomu akosi nikto nechcel uveriť. Štát nechcel ľudí strašiť. I keď sa ozbrojené sily a polícia na tento scenár pripravovali, občianska a civilné zložky verili, že sa situácia vyrieši mierovou cestou.

Posledné dni prichádza na Slovensko cez hranice z Ukrajiny viac ako 10-tisíc ľudí denne, na začiatku týždňa to už bolo 14-tisíc ľudí za 24 hodín. Je to konečné číslo alebo môžeme očakávať, že to bude denne ešte viac ľudí?

V pondelok sme mali stretnutie s UNHCR (Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov – pozn. redakcie) a mimovládnymi organizáciami, ktoré sa podieľajú na pomoci ľuďom, ktorí prichádzajú. Podľa údajov UNHCR do pondelka z Ukrajiny odišlo viac ako 1,7 milióna ľudí, z toho viac ako polovica išla cez Poľsko. Slovensko má na počte utečencov z Ukrajiny asi 8-percentný podiel, v pondelok som na čísle hraničnej a cudzineckej polície videl číslo 132-tisíc prekročení hranice.

Kým tento rozhovor vydáme, bude to ešte ďaleko viac, v utorok boli správy o dvoch miliónoch ľudí, ktorí z Ukrajiny odišli.

Väčšina z týchto ľudí má zatiaľ plán, vedia, kam idú. Za rodinou, priateľmi, známymi. Spolu s cudzineckou políciou sme odhadli, že do začiatku týždňa na Slovensku ostalo asi 30-tisíc Ukrajincov, z ktorých asi 6-tisíc požiadalo o takzvané dočasné útočisko, ktoré je administratívne jednoduchšou verziou azylu pre ľudí, ktorí sú v ohrození. Zatiaľ to systém krízového riadenia zvláda, i keď za veľkej pomoci neziskoviek, okresných úradov a municipalít. No všetci hovoria, že už teraz sú v Ľvove a okolí asi 4 milióny ľudí, ktorí boli vysídlení z iných častí Ukrajiny. Ak budú ruské bojové operácie pokračovať, zrejme sa pohnú smerom k nám.

Všímam si na tlačových konferenciách, že novinári sa pýtajú, akú „priepustnosť“ majú naše hranice. Uvedomujem si, že to nie je veľmi šťastný termín, ale povedzme si: dokázali by sme manažovať aj väčší počet ľudí, aby na hraniciach nečakali niekoľko dní?

Naši hraniční policajti robia spolu s armádou úžasnú robotu. Čakacie lehoty na našej hranici sa pohybujú medzi tromi a ôsmimi hodinami, na pešom priechode vo Veľkých Slemenciach je to bez čakania. Náročné je to skôr z pohľadu, že vo veľkej väčšine ide o ženy s malými deťmi na rukách. Policajti robia, čo môžu, no bežná prevádzka na hraniciach bolo okolo 1500 ľudí denne. Zrazu ich máte desaťnásobne viac.

Môže sa stať, že by situácia dospela do bodu, že by nebolo možné na hraniciach udržať súčasnú prevádzku s kontrolou prichádzajúcich?

Otázka, kedy by sa úrady vzdali kontroly utečencov, je ťažká. Veľmi záleží od psychológie. Keď máte na hraniciach 40-tisíc čakajúcich ľudí, ich spoločenské nastavenie je také, že sa nechajú skontrolovať. Sú ochotní počkať, aj keď to trvá dlho. Na poľských hraniciach boli čakacie lehoty až 70 hodín, no napriek tomu sa ľudia nebúrili. Iné by to bolo v stave, že vám začnú padať za chrbtom bomby. V tom prípade sa vykašlete na spoločenský úzus a proste sa rozbehnete. A zrejme nikto si nevie predstaviť, že by naši vojaci či policajti začali do týchto ľudí strieľať, to je nehoráznosť, ktorú by nikto neurobil. V tom prípade by sa kontrola skončila a ľudia by prišli tak, ako by ich cesta pustila.

Sme pripravení a dokážeme už dnes manažovať systém za hranicou? Dokážeme ľudí rozdeliť, registrovať, okamžite im ponúknuť pomoc a ubytovanie podľa nejakých kritérií? Viacerí dobrovoľníci hovorili, že prvé dni vojny to tak nefungovalo a pomoc bola poskytovaná pomerne „na divoko“.

Máte pravdu. Preto ľudia z okresného úradu v Košiciach spolu s neziskovými organizáciami pozvali šéfa produkcie Pohody, Miša Sládka, aby im to tam pomohol trochu upratať. Ja rozumiem tomu, že prvý moment emócie, keď chcete pomôcť, vás núti ísť čo najbližšie k hraničnému priechodu. Lenže tým upcháte únikové cesty.

Dnes je na mieste veliteľské stanovište hasičov, ktoré riadi pomoc priamo na hranici, v Sobranciach funguje koordinačné stredisko, v ktorom sa stretávajú zástupcovia rôznych rezortov od dopravy cez školstvo až po sociálne veci. Treba ešte doladiť spoluprácu so župami a samosprávami, ale robí sa na tom.

Čiže už to nevyzerá tak, že keď príde ukrajinská matka s dieťaťom, ktorá nemá kam ísť, tak ju odchytia nejakí dobrovoľníci do mikrobusu, držiaci ceduľku „Nitra“ alebo „Bratislava“? Je už príchod koordinovaný?

Áno. Stále sú tam dobrovoľníci, ktorí pomáhajú vojakom a policajtom, aby to malo systém, no samozrejme, naďalej prichádzajú aj desiatky tých, ktorí sú rodinní príslušníci utekajúcich. Osobne som bol na hranici v piatok a nemal som pocit chaosu. Treba myslieť na to, že práca na hranici je psychicky náročná, prichádzajú utrápené a plačúce ženy, ktoré majú v sebe veľa emócií, neraz aj hnevu, zlosti a depresie. Takíto ľudia sa vám vždy nehádžu okolo krku so slovami – ďakujem, že ste mi pomohli.

Povedali sme si, že väčšina utečencov prichádza do Poľska, mňa osobne prekvapilo, že viac ľudí ako k nám prišlo aj do Moldavska. Čím to je, je to len dĺžkou hranice a geografickými okolnosťami?