Príbeh 11-ročného chlapca, ktorý sám prišiel z Ukrajiny na Slovensko. Pred vojnou utekal už druhýkrát

V kaviarni na bratislavskom Námestí SNP sme museli pridať k stolu niekoľko stoličiek od vedľajších stolov, aby sme sa tam všetci pomestili. Päť súrodencov – Zakarija (20), Kenana (17), Luna (16), Muhamed (15) a najmladší Hasan (11), ktorého fotografia z hraničného priechodu vo Vyšnom Nemeckom pred pár dňami obletela slovenské aj zahraničné médiá.

Zozačiatku hovorí hlavne najstarší Zakarija, ktorého skrátene volajú Zak. Keď pozorujem, ako sa rozpráva s mladšími súrodencami, pôsobí skôr ako starostlivý otec než ako starší brat. „Zak je teraz ako naša druhá mama,“ vraví Muhamed.

Rozprávame sa striedavo po rusky, striedavo po ukrajinsky – pre Ukrajincov je to úplne normálne. Zak ako jediný občas povie pár slov aj peknou slovenčinou – už druhý rok študuje biológiu na Univerzite Komenského. Aj jeho súrodenci sa po chvíli ochotne zapájajú do rozhovoru. Traja strední prišli na Slovensko len pred týždňom, teda pár dní pred Hasanom.

Miestami sa smejeme, miestami stíchneme, ja viackrát len ťažko udržím slzy. Nielen vtedy, keď opisujú dramatickú cestu z Ukrajiny na Slovensko. Všetci piati už niečo podobné zažili aj pred desiatimi rokmi, keď utekali pred vojnou v Sýrii.

„Hasan bol vtedy príliš malý na to, aby si to pamätal. Dúfala som, že to už nikdy nezažije. Ale všetko sa zopakovalo znova,“ hovorí Luna.

Otec zostal v Sýrii

Všetci piati sa narodili v Sýrii – ich otec bol Sýrčan, mama Ukrajinka zo Záporožia. Áno, z toho mesta na juhovýchode Ukrajiny, kde je jedna z najväčších atómových elektrární v Európe.

Rodina žila v Sýrii do roku 2012. Keď tam vypukol vojenský konflikt, ich mama sa rozhodla odísť spolu s deťmi na Ukrajinu. Odleteli ukrajinským evakuačným lietadlom.

„Náš otec nechcel opustiť svoju vlasť, hovoril, že keďže sa tam narodil, chce tam aj zomrieť,“ hovorí Zak.

Odvtedy o ňom nepočuli. „Pred dvomi rokmi nám príbuzní zo Sýrie povedali,