Petr Pithart
Autor je bývalý český premiér a predseda Senátu ČR
Václav Havel akoby túto vojnu predvídal. To keď 21. februára 1990 pred oboma komorami amerického kongresu povedal, že keď nám bude chcieť Amerika pomôcť najviac, nech pomôže Sovietskemu zväzu. A že jej možno môžeme poradiť ako. Amerika mu tlieskala, ale jeho výzvu na pomoc Sovietskemu zväzu „na jeho síce nezvratnej, ale nesmierne komplikovanej ceste k demokracii“ a na podporu „nenásilného vývoja tohto obrovského mnohonárodnostného telesa k svojbytnosti všetkých jeho národov“ vôbec nevypočula.
A tak tu máme veľký problém. Len s oneskorením tridsiatich dvoch rokov; Rusko má čas nastavený inak, nemusí sa ponáhľať ako ten „úpadkový Západ“.
Víťaziť sa totiž musí vedieť tak, aby z víťazstva nemohla vzísť budúca vojna. Ako to západné víťazné mocnosti vedeli v roku 1945, keď Amerika ponúkla zničenej Európe vrátane Nemecka veľkorysý Marshallov plán. A ako sa to nevedelo v rokoch 1918 – 1919, keď sa na zámkoch okolo Paríža uzatvárali pomstychtivé mierové zmluvy. Nemecko bolo porazené, ale navyše aj zbytočne pokorené. A bol z toho druhý diel tej prvej vojny. A ako sa to nevedelo so Sovietskym zväzom, keď prehral studenú vojnu a keď sa z tohto otrasu navyše aj rozpadol. Áno, aj porazenému sa musí ponechať tvár, ako aj istá dôstojnosť. To je záruka budúcej spolupráce namiesto ukrivdenej frustrácie.
Sovietsky zväz, zakrátko Ruská federácia, si svoju prehru v studenej vojne musel vylízať až po samé dno. Žiadna pomocná ruka sa neponúkla. Žiadna veľkorysá pôžička neprišla. Len pár expertov západných súkromných finančných inštitúcií bolo pri tom, keď bolo v okamihu rozkradnuté obrovské, hlavne nerastné bohatstvo krajiny. Nasledovalo prudké schudobnenie a zárodky strednej triedy boli zničené. Vrcholom sa stal štátny bankrot Ruskej federácie v roku 1998.
Odvtedy sú v Rusku vlastne skoro všetci alergickí na pojmy ako demokracia či liberálne slobody. Na konci tej dekády to prezident alkoholik vzdal a na odporúčanie petrohradského starostu uvoľnil miesto kágébákovi – budúcemu cárovi. Ten Jeľcinovi a jeho „rodine“ (v skutočnosti takisto rozvetvenému gangu) podľa ruského následníckeho spôsobu sľúbil beztrestnosť.
Ale hlavne už prvú noc po svojej inaugurácii odletel do Čečenska, aby tam začal už druhú, tentoraz víťaznú ruskú vojnu. Obnovovanie impéria – to bol jediný spôsob, ako si Rusko podľa svojich predstáv vedelo vrátiť tvár. Ale to predsa mal Západ vedieť, že Rus to inak nevie! Václav Havel to vedel jasnozrivo.
Benešov duch
Do Moskvy letel Havel len raz, hneď po návšteve USA, a viackrát už nie. Letel za trochu zaskočeným Gorbačovom, aby mu povedal nielen to, že sovietske okupačné vojská od nás musia odísť, ale aj to, že tak musia urobiť čo najskôr, teda hneď.
Človeku nemôže nenapadnúť porovnanie s tým, ako si po druhej svetovej vojne počínal Havlov predchodca Edvard Beneš (prezidenti – vazali sovietskeho Ruska v rokoch 1945 – 1989 sa nepočítajú), ktorý je u nás totiž stále tak akosi v hre. V hre o rozkolísanú verejnú mienku, ktorá čiastočne pre nedôveru k Západu, čiastočne pre svoje rusofilské obrodenectvo „drukuje Putinovi“.
Prečo, preboha, po sedemdesiatich rokoch vyťahovať ešte Beneša? Toho, „bez ktorého by sme republiku nemali“ (TGM)? Pretože Benešov duch je u nás stále nejako prítomný. Jeho ideály, jeho dôvera v Sovietsky zväz, v Stalina, a hlavne jeho ideál slovanstva, slovanskej jednoty (hlásnou trúbou mu bola tragická postava Zdeňka Nejedlého) stále žijú. Nežijú z básnika Jána Kollára, ale z Beneša. Veď česká poslanecká snemovňa predsa schválila zákon, podľa ktorého „sa prezident Edvard Beneš zaslúžil o štát“ (senát taký zákon prijať odmietol).
Beneš, ktorý od roku 1935, keď uzavrel so ZSSR v Európe nebývalo ústretovú zmluvu, veril Stalinovi a pochabej myšlienke „socializujúcej demokracie“, je tak u nás doposiaľ jablkom sváru. Nielen pre vyháňanie Nemcov a Maďarov, ale práve pre svoj do poslednej chvíle dôverčivý vzťah k Rusku ako vedúcemu národu Slovanstva.
Beneš totiž zrejme nečítal Havlíčka, najjasnozrivejšieho Čecha 19. storočia, ktorý na adresu našich početných slavjanofilov o Rusoch napísal, že „tihle pánové počínají však všude místo ruský říkati a psáti slovanský, aby pak místo slovanský říci mohli ruský“. Havlíček, Havel – patríte k sebe.
Beneš Stalina preklínal až v posledných dňoch svojho života, ako svedčí literárny kritik Václav Černý, pozývaný k prezidentovi na konzultácie. Až na samom konci života preklínal Beneš aj svojho celoživotného priateľa, suseda v Sezimovom Ústí Zdeňka Fierlingera, agenta NKVD a prvého predsedu vlády povojnového Československa. S týmito kliatbami na perách, chudák, zomrel.
Osobné kúzlo
Václav Havel sa ako úplný protiklad Edvarda Beneša mohutne zaslúžil o to, že sme dnes chránení článkom päť zakladajúcej zmluvy severoatlantického obranného spoločenstva. Dávno nie je tajomstvom, že NATO s nami a vôbec so svojím dnešným východným krídlom pôvodne nepočítalo. Alebo ak áno, tak „až niekedy“.
Havel vedel, že ide o čas. Opäť bol prezieravejší ako kľúčoví politici Západu a zatlačil na prezidenta Billa Clintona. Ten Havel, ktorý o dekádu skôr, zvedený romanticky naivnou západnou ľavicou (predovšetkým však americkým hnutím hippies, ako ich zažil pri svojej prvej návšteve USA na jar 1968), romanticky naivne predpokladal, že oba vojenské pakty budú zrušené…
Po rokoch už si ako prezident svojou vierohodnosťou, láskavou úpornosťou, ako aj svojím osobným kúzlom Billa Clintona (a aj jeho paniu!) postupne získaval. Tieto veci (zvyklo sa tomu hovoriť medziosobná „chémia“) bývajú v politike dôležitejšie, než väčšina ľudí tuší. Neskôr si tak Havel získal aj Busha mladšieho.
Politici bez takého osobného „kúzla“ sú vlastne bez šancí. Prinajmenšom bez veľkých šancí. Opäť sa ponúka spomenúť na Beneša, nešťastníka bez akejkoľvek charizmy. Najdôležitejšia však bola u Havla predsa len osobná presvedčivosť, za ktorú ručil trojnásobným väznením.
Ešte skôr ako sa zasadil o náš vstup do obrannej aliancie, vymyslel Havel Vyšehrad. Hneď na jar 1990 v prejave v poľskom Sejme. Vedel, že nakoniec sú v medzinárodnej politike najdôležitejšie vzťahy so susedmi. Toto neformálne spoločenstvo Československa (neskôr Česka a Slovenska), Poľska a Maďarska malo pôvodne vzájomnou koordináciou a spoluprácou uľahčiť, urýchliť našu spoločnú cestu do Európskej únie a do NATO. Najprv sa darilo, základná úloha bola splnená, aj so slovenským oneskorením.
Čo vymyslel ten nešťastník, ktorý sa nakoniec stal naším prekliatím – čo vymyslel a stvoril Edvard Beneš? Ten, ktorý bol po celú prvú republiku ministrom zahraničia a potom prezidentom? Od okamihu podpísania mierovej zmluvy v Saint Germain v lete 1919 sme boli obklopení samými nepriateľskými štátmi. Zato sme mali od začiatku neúčinnú a potom už len mŕtvu Malú dohodu s „nesusedmi“: s Juhosláviou, teda de facto s bohatierskymi Srbmi, ako sme ich mali v pamäti od národného obrodenia, a so vzdialeným Rumunskom. Oba tieto štáty sa v tridsiatych rokoch stali autoritárskymi režimami. Toto spojenectvo malo byť navyše až do roku 1935 hrádzou proti maďarskému revizionizmu, no už nie proti Hitlerovmu Nemecku.
Veľký politik vskutku európskeho formátu Milan Hodža, slovenský agrárnik a posledný predmníchovský predseda vlády ČSR, mal úplne inú politiku – obrátenú nie k Rusku, ale k západným mocnostiam. Frankofil Beneš ako prezident však nepustil opraty zahraničnej politiky a zinscenoval Mníchov ako zradu Západu, hoci sám o týždeň skôr poslal prísne utajeného kuriéra do Francúzska s odkazom, že sme ochotní Hitlerovi „niečo pustiť“ (nakreslil tú mapu vlastnou rukou a podobalo sa to…).
Daladier a Chamberlain to pochopili s úľavou, že keď niečo, tak napríklad aj o niečo viac… Vojaci v bunkroch, odhodlaní zomrieť, nevedeli, že by to bolo za krajinu, ktorá už bola Benešom odovzdaná (tzv. „Nečasova misia“ a „objednané ultimátum“). V exile Beneš veľkého Slováka Hodžu ako svojho konkurenta vytesnil do úplného osamotenia.
Ostatne Slovensko mohlo mať na čele ešte aj inú veľkú, západne orientovanú postavu – Milana Rastislava Štefánika. Statočný vojak – letec, politik, ktorý sa najviac zaslúžil o slávu légií (sám Masaryk nechcel, aby sa zaplietali do bojov s boľševikmi), sa vrátil na Slovensko už len ako letec z neba spadnutý.
Veľký politik a veľký vojak tak mal len zanedbateľnú úlohu pri vyslobodzovaní Slovákov, Kollárových „Tatry synov“, z rusofilských rozprávok o ochraniteľskom Rusku, z ich „prichýlenia k veľkému tomu tam dubisku“ (Slávy dcéra). Kam až toto pokrivené snívanie môže viesť, dnes vidíme v šialenom slovníku bývalého slovenského premiéra Roberta Fica.
Naša šanca
Václav Havel mal dar lakonického vyjadrovania, ktoré šlo na koreň veci. Kdesi sa ho pýtali, či si myslia, že Ruská federácia môže byť raz členom Európskej únie. Havel jednoduchými slovami vyslovil hlbokú, jednoduchú pravdu: hmm, neviem, myslím si však, že štát, ktorý nevie, kde má hranice… asi, hmm, nemôže…
Dnes sme svedkami toho, ako sa Rusko rozspomína na svoje niekdajšie hranice. Začalo sa to práve Putinovou druhou vojnou v Čečensku. Nasledovalo Gruzínsko, Arménsko, Krym, Donbas a dnes celá Ukrajina… Dnešná strašná vojna na Ukrajine je ďalším napravovaním „najväčšej geopolitickej katastrofy dvadsiateho storočia“ (Putin).
Znelo kedysi pekne to De Gaullovo „Európa až po Ural“! Putin však nemá záujem o Európu, má záujem len o obnovovanie impéria, Ruskej ríše.
Práve Václav Havel myslel hneď po prevrate v roku 1989 realisticky na strednú Európu – aby sa vôbec udržala ako región so skúsenosťou totalitných režimov a ruských invázií a okupácií.
V Poľsku, s jeho silnou armádou a nám nepochopiteľnou vôľou bojovať až do konca, sa iste udrží. Aj keď myslím, že mu Únia nemôže odpustiť nedostatky v systéme súdnictva. Pretože to sú chyby na naklonenej ploche, pod ktorou sú len inak autoritárske režimy ako ten ruský. Poľská vojenská česť je obdivuhodná a nasledovaniahodná, ale poľské súdnictvo je v Európe nemožné.
Sledujeme Maďarov, ako má Orbán zaťaté zuby, aby neprehovoril. Aby nepovedal, čo sa mu chce povedať. Prijíma utečencov, čo má robiť – on, Putinov priateľ? A teraz jeho krajina prijíma tretí najväčší počet utečencov.
Ani Maďarom však nemôže Európa odpustiť okliešťovanie slobody slova len preto, že prijíma utečencov. Prednedávnom bolo Maďarsko najsilnejším hlásateľom ich totálneho odmietania. Maďarská opozícia má jedinečnú príležitosť sa tohto Orbána, túliaceho sa k Putinovi, striasť.
A čo my? Máme jedinečnú šancu zbaviť sa obrodeneckých snov („Dobre bude, až bude kôň ruského kozáka piť vodu z Vltavy.“), obrodeneckých báchoriek (varovala pred nimi naša BIS, že sú stále obsiahnuté v školských osnovách i vo výklade starších učiteľov) a hejslovanských snov a Benešových bludov. Máme dnes túto šancu.
Tie sny a tie bludy sú tu stále. Prejavujú sa aj odmietaním Ameriky a vôbec Západu. Je vraj príliš slobodný.
Verím, že si teraz dáme do poriadku hodnoty. Možno sa bude menej drukovať Putinovi, aj keď – nerobme si príliš veľa ilúzií.
O týchto snoch a bludoch treba hovoriť. A pripomínať si Václava Havla, najjasnozrivejšieho štátnika Západu dvoch dekád na prelome tisícročí. Ten je predsa náš. Viac ako inokedy.
Zase je to Václav, ktorý nad nami – aj nad našimi popletencami a nad našimi poblúdencami – drží zhora ochrannú ruku.
A to celé s obozretnou, „západnícky európskou“ skepsou, že nemáme považovať všetkých Rusov za putinovcov. Že sú medzi nimi aj hrdinovia, ktorým by mal patriť náš obdiv, naša úcta. A že sú aj tu, medzi nami. Rusko nie je Putin, nech žije slobodná Ukrajina!
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
