Tie tváre zúfalo volajú o pomoc
Prosia o uznanie, o právo na ľudskú existenciu.
Autor je publicista
Filozof Emmanuel Lévinas by dnes povedal, že milióny ľudí na Ukrajine vojna vytrhla z ich každodenného života a ocitli sa v role, v ktorej sa nespoznávajú. Ich tváre k nám hovoria.
„Tvár je živá prítomnosť, je výraz. Tvár hovorí,“ napísal Lévinas v knihe Etika a nekonečno. My dnes vidíme, že tváre zúfalých ľudí, trpiacich a plačúcich, tie na fotografiách a v reportážach i tváre prichádzajúcich utečencov nielen hovoria, ale v skutku kričia, volajú. Zjavujú krutý údel, bolesť a utrpenie. Zrkadlia zúfalú prosbu o pomoc.
Tváre, ktoré sa nám takto prihovárajú, sú manifestáciou par excellence. Vstupujú do našej existencie. Neokliešťujú našu slobodu, ale zakladajú jej zodpovednosť. Prelamujú hradby nášho pohodlia, konzumu a individualizmu. Empatia a vnímanie núdze, strachu a bolesti týchto ľudí vytvára našu blízkosť s nimi.
Povedané francúzskym filozofom, každá táto tvár „je obnažená“, bezbranná. Zjavuje nám živú prítomnosť. Je bránou k príbehu a k vytrhnutej existencii. Prihovára sa nášmu svedomiu. Odhaľuje niečo viac, niečo, čo je „za“. Vyzýva k odpovedi a zodpovednosti.
Tieto tváre prosia o uznanie, o právo na ľudskú existenciu. Ako v časoch, o ktorých sme si mysleli, že sa už nikdy nemôžu vrátiť späť. Neverili sme, že niečo také sa ešte vôbec môže stať.