Násilný úžerník a zvodná cudzinka – antisemitizmus a rasizmus u klasikov literatúry

Cudzinci obťažujúci nevinné dievčatá s bielou tvárou, ohnivé tmavé orientálky zvádzajúce západných kresťanských chlapcov na zlé chodníčky či úlisní Židia skrývajúci v stiesnených a špinavých obchodoch svoje tajomstvá. Podobných obrazov nájdeme v literatúre mnoho a nie je to náhoda. Sú to obrazy odlišnosti, ktoré vyvolávajú v ľuďoch silné emócie, rovnako ako ich vyvoláva aj literatúra. Tá na rozdiel od oficiálnych dokumentov zachytáva históriu v inej, intímnej rovine: láska a vzťahy medzi pohlaviami patria medzi jej základné stavebné prvky.

Historik Miloslav Szabó v knihe Kráska a zvrhlík, ktorá vychádza v knižnej edícii Denníka N, skúma nielen to, ako sa rasizmus prejavuje v textoch takých klasikov, ako sú Ľudmila Podjavorinská, Svetozár Hurban Vajanský, František Švantner, Gustav Meyrink či Thomas Mann, ale hľadá aj pôvod týchto stereotypov.

Ukážka je z časti venovanej historickej postave Josepha Süssa Oppenheimera (1698 – 1738), takzvaného dvorného Žida vo Württenberskom vojvodstve, ktorého obviňovali z promiskuitného, a teda z pohľadu tradičnej morálky zvrhlého správania už súčasníci. Do oficiálnej obžaloby sa tieto obvinenia síce nedostali, no neupadli ani do zabudnutia. Práve naopak, v literárnych a vo filmových spracovaniach legendy sa neustále objavujú.

Ukážka z knihy Kráska a zvrhlík

Nárok na historickú presnosť si nemecký film Žid Süss z roku 1940 nemôže robiť v nijakom prípade. A ani to nebolo zámerom jeho tvorcov. Myšlienka jeho vzniku sa datuje do obdobia po roku 1938, keď v nacistickom Nemecku vznikli viaceré filmy so židovskou tematikou, presnejšie s cieľom šíriť antisemitskú propagandu nacistického režimu. Smutne známymi sa stali tri z nich: popri filme Žid Süss ešte Rothschildovci a najmä kvázi dokument Večný Žid. Žid Süss bol najznámejším a zároveň najrozšírenejším z nich. Videli ho milióny divákov nielen v samotnom Nemecku, ale v celej vtedajšej Európe. Skúsený režisér Veit Harlan sa zasa stal známy tým, že ako jeden z mála nemeckých umelcov sa musel po vojne za svoje dielo zodpovedať pred súdom.

Zápletka Harlanovho filmu odráža viaceré spracovania legendy o dvornom Židovi vojvodu Karola Alexandra. Vojvoda a Süss opäť tvoria tandem, proti ktorému však nestoja len stavy, ale aj zvyšok nežidovského obyvateľstva. Harlanov Žid Süss predstavuje ozvenu meštiackej drámy, kde je podliakom šľachtic. Pozornosť sa však upriamuje jednoznačne na Süssa ako stelesnenie démonického Žida, ktorý otvára brány svojim rasovým druhom, aby spolu ovládli Nemecko. Dramaturgia filmu rafinovane kolíše medzi Süssom ako idealistom, bojujúcim za práva svojho národa, a diabolským zloduchom, usilujúcim sa o zničenie nepriateľskej rasy. Rasizmus a sexizmus sa tu prelínajú ­spôsobom, ktorý je zrejmou ozvenou severoamerických kampaní proti Afroameričanom a ich údajnej nezvládnutej pudovosti.

Podobne ako v literárnych a filmových spracovaniach lynčujúcej spravodlivosti v USA, rasový konflikt zosobňuje na jednej strane temný predátor Süss (v podaní charizmatického Ferdinanda Mariana) a na druhej strane jeho „biela“ obeť: Dorothea, dcéra úradníka Sturma a nevesta agilného árijca Fabera. Süss, ktorý sa aj v Harlanovom filme delí o ženskú korisť s vojvodom, sa okolo Dorothey (hrá ju Harlanova manželka, švédska herečka Kristina Söderbaum) obšmieta od začiatku.

Po tom, čo sa mu do cesty postavia otec a snúbenec (neskôr manžel), použije lesť. Oboch ochrancov odstaví a Fabera dá navyše natiahnuť na škripec. Jeho nárek dolieha až k Dorothei, takže sa podvolí Süssovi, ktorý ju vo svojich komnatách znásilní. Zneuctená árijka neunesie potupu a utopí sa. Faber jej mŕtvolu odnesie do mesta ako nemú výčitku, čím odštartuje Süssov pád. V súdnom procese ho obvinia z deliktu „prznenia rasy“ a popravia, pričom niekdajší pán nad životmi zbabelo prosí o svoj vlastný (tento detail Harlan zapracoval na priamy podnet Goebbelsa).

Spomínaný zákaz pohlavného styku medzi kresťanmi a Židmi