Štát si nemôže nechať Ukrajinu uniesť dezinfoscénou: päť poučení z pandémie
Ruský útok na Ukrajinu je bezprecedentnou udalosťou, no situácia, v ktorej sa dnes ocitá strategická komunikácia štátu, nová nie je. Boli sme v nej už pred dvomi rokmi s nastupujúcou pandémiou. Čo má spoločné prvá vlna utečencov s prvou vlnou covidu? A v čom by sa štát mal poučiť, aby spoločenský diskurz o Ukrajine opäť neukradla dezinfoscéna?
Autori pracujú v komunikačnej agentúre Seesame
V marci 2020, keď sa u nás objavil prvý prípad covidu, sme sa všetci zomkli zoči-voči pomerne neznámej a nepredvídateľnej nákaze. Zaviedli sme prvý a zrejme aj posledný ozajstný lockdown a svojpomocne sme si vyrábali beznádejne vypredané rúška.
Držali sme palce zdravotníkom a verili sme nastupujúcej vláde, že si s tým poradí.
Prvý prieskum Ako sa máte, Slovensko? ukázal historicky najvyššiu až 73 % dôveru v zdravotníctvo a 65 % dôveru k vedeckým inštitúciám.
Dezinfoscéna covid spočiatku nespochybňovala a šíritelia hoaxov žili skôr príbehmi o tom, ako k nám Merkelová nepustila loď s respirátormi. Na spochybňovanie covidu a vakcín došlo až neskôr.
Prvotná spolupatričnosť a odhodlanie ľudí čeliť novej hrozbe, ktoré sme videli v rozbehu pandémie, v mnohom pripomína prvé postoje slovenskej spoločnosti k vojne na Ukrajine: 78 % schvaľuje postoj vlády a podporuje humanitárnu pomoc Ukrajincom a tri štvrtiny Slovákov sú za prijímanie utečencov z vojnových oblastí.
Sklady verejných zbierok praskajú vo švíkoch, ľudia utečencom ponúkajú odvoz aj ubytovanie. Iniciatíva Kto pomôže Ukrajine? za týždeň vyzbierala 1,2 milióna eur.
Nič netrvá večne
Prejavy súdržnosti – nech sú akokoľvek silné – však zvyknú rýchlo opadnúť.
Aj s pokračujúcou pandémiou dôvera v zdravotníkov do septembra 2020 spadla na 37 % a vedcom už verilo iba 36 % ľudí. Z priepasti dôvery voči kľúčovým inštitúciám nás nevytiahla ani delta, ani omikron.
Dezinfoscéna sa po fáze vajatania opäť rozbehla a začala
