Budúcnosť? Bude dobrá, vyhráme. Ako žijú ľudia v stanovom tábore v Humennom (reportáž)
Eľvira bola letuška. Už šesť dní so sestrou žije v stane a ešte nevie, kam pôjdu. V tábore v Humennom už ubytovali viac ako tisíc ľudí. Postavili a riadia ho hasiči, ale aj tu cítiť, že veľa toho stojí na dobrovoľníkoch.
Päť radov červených stanov a všade prítomné hučanie ohrievačov. Vonku je nula stupňov a pomaly začínajú kde-tu padať veľké snehové vločky. Skupina chlapcov v rôznom veku si kope loptu na ihrisku s bránkami, medzi nimi je aj malý chlapček v svetlomodrej kombinéze, ktorý ešte nevie kopnúť do lopty. Deti sú tu všade, pred mnohými stanmi sú zaparkované kočíky.
Sme v Humennom, v Dočasnom núdzovom tábore, ktorý má na starosti Hasičský a záchranný zbor. Teraz je tu 170 ľudí. Prídu, prespia, osprchujú sa a často idú ďalej. Väčšina ľudí tu ostáva menej ako 48 hodín. Je to núdzové miesto, kde načerpajú sily pred ďalšou cestou. Niektorí ešte ani nevedia, kam pôjdu.
Tak ako Eľvira. Stretneme sa, keď si robí kávu. Má 33 rokov a dobrú angličtinu. Na Ukrajine pracovala ako letuška, kým jej pre covid nezrušili miesto.
Až vo vlaku sme sa dozvedeli, kam ide
Do tábora prišla s 38-ročnou sestrou Jevhenijou. V Humennom sú už týždeň, najdlhšie zo všetkých v tábore. „Neviem, či sme tu šesť alebo sedem dní, aby som bola úprimná, už sa mi dni celkom zlievajú,“ hovorí Eľvira. Pred ruskou
