Denník N

„Má Putin deti?“ pýta sa ma dcérka

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Spisovateľka Lana Lux ako dieťa spolu s rodičmi prišla do Nemecka a začala sa svojej rodnej krajiny báť. To sa teraz zmenilo.

Od štvrtka 24. februára 2022 nepretržite dostávam správy od ľudí, ktorí pri príšerných novinových titulkoch o Ukrajine myslia hneď na mňa. Pritom mám k tejto krajine iba krehký vzťah, ktorý sa práve znovu rozvíja. Vzťah k mojej rodnej krajine.

Rok 1986: Prichádzam na svet v meste Dnipro na východnej Ukrajine. Mama rozpráva po rusky. Otec rozpráva po rusky. Teta rozpráva po rusky. Stará matka rozpráva veľmi smiešnou ruštinou s chybami a niekedy dokonca vôbec nehovorí po rusky, ale v jidiš.

Mám päť, keď mi dievčatko v škôlke povie, že otec sa jej zakázal hrať so Židovkami. Príliš skoro som pochopila, že krajina, v ktorej žijem, nie je moja krajina, a že moji rodičia chcú odtiaľto odísť. Raz. Možno čoskoro. Ustráchaná čakám, kedy vyrazíme na cestu.

Rok 1991: Sovietsky zväz je už definitívne len históriou. Nám deťom hovoria, že Ukrajina je teraz nezávislá. „Nezávislá od čoho?“ opýtam sa. Lenže nikto nemá čas mi to správne vysvetľovať. Snažím sa byť múdrejšia z útržkov rozhovorov dospelých, potichu sedím vedľa nich pred televízorom a dívam sa na násilie v správach. Zločiny, únosy, ženy nútené k prostitúcii. Vojna v Čečensku.

V škôlke práve riešime dve pre nás veľmi dôležité otázky. Po prvé: čo je lepšie – penis alebo vulva? (Samozrejme, že sme použili detské slovíčka). Po druhé: kto je lepší? Rus alebo Ukrajinec? Pri prvej otázke som si nie istá. K druhej otázke som sa radšej nevyjadrovala.

Povedia nám, že teraz, keď je Ukrajina nezávislá, v budúcnosti bude všetko ukrajinské. Teda aj škola. Preto sa usilovne musíme učiť po ukrajinsky. Ja sa ale po ukrajinsky učiť nechcem. Chcem hovoriť celkom normálnou rečou! Život je už aj tak dosť náročný.

Znovu nemáme plyn, vodu alebo elektriku. Zase musíme stáť v rade na potraviny. Dlhé hodiny. Neexistujú žiadne cestovné poriadky, na autobusy treba stále čakať celú večnosť. Autobusári zbožňujú hru s pasažiermi: zastavia pred zastávkou, a kým sa tam všetci hrnieme, znovu vyrazia a zastavia až kdesi za zastávkou. Autobusy sú také plné, že často sa nedajú zatvoriť dvere. Mame raz takto v preplnenom autobuse zlomili rebrá. Nie všetky, iba tri.

Rok 1996: Odišli sme. Akurát do Nemecka. Nové mesto sa volá Gelsenkirchen. Vždy, keď sa deti na Ukrajine hrali na vojnu, žrebovalo sa, kto musel hrať Nemcov. Slovo, ktoré vlastne znamená len „Nemci“, ale mysleli sa ním nacisti. Ani jedno dieťa nechcelo byť dobrovoľne nacista. Budú si ukrajinské deti v budúcnosti žrebovať, kto hrá Rusov? Na vojnu som sa nikdy nehrala. Naháňalo mi to strach. Skutočne smrteľný strach. „Veď je to iba hra,“ kričali za mnou ostatní. „Nebuď zbabelá!“ Teraz v Nemecku nechcem hrať vybíjanú, lebo mi pripomína hru na vojnu a opäť cítim nesmierny strach, ktorý mi zahmlieva myseľ.

Krátko pred vycestovaním z Ukrajiny preložili naše mená do ukrajinčiny. Otec, ktorý sa volá Vladimir, sa stal Volodymyrom. Naše priezviská prišli o slabiku „ja“. Z Čukovskaja sa stala Čukovska. V cyrilike sa „ja“ píše len jedným písmenom, ktoré tiež znamená „ja“.

Trvá mi dlho, kým pri predstavení za priezviskom prestanem pripájať „ja“. V Gelsenkirchene deväťdesiatych rokov moju starú krajinu nepoznajú. „Ukrajina, to je niekde v Rusku?“ pýtajú sa. Moja materčina je ruština, urobia zo mňa teda Rusku. Nebránim sa. Ak niekto cudzincov nepovažuje za zlých, aj Rusi sú potom podľa neho celkom v poriadku.

Ako tínedžerka sa prestávam hrať na Rusku. Často sa ma pýtajú, či som Ruska, odpovedám nie, narodila som sa na Ukrajine. „Si teda Ukrajinka?“ pýtajú sa. „Nie, som Židovka,“ odpovedám. „Keď nie si pobožná, potom nie si Židovka. Čo je na tebe židovské?“ vypytujú sa ďalej. Na to, čo je na mne ukrajinské okrem štátnej príslušnosti, sa neopýta nikto.

Odkedy k nám do Nemecka prišli teta a starká, ktorá rozpráva v jidiš, strácam akékoľvek zvyšky záujmu o Ukrajinu. Moja Ukrajina je uzatvorená skúsenosť. Spolu s detstvom som ju starostlivo odložila do sterilizovaného zaváraninového pohára, zaliala ho slanými slzami a pevne na ňom zakrútila veko. Zavárať ma naučila starká.

Spisovateľka Lana Lux. Foto – Joachim Gern

Rok 2014: Pozornosť Ukrajine som znovu venovala až pri euromajdane a následne pri vojne na východe krajiny. Kto proti komu tam bojuje? Prečo? Aj môj vlastný život je zároveň v plameňoch. Som v Berlíne, tehotná, musia ma operovať, mám obrovské finančné ťažkosti.

Na uliciach kričia propalestínski demonštranti: „Zasraní Židia, zabijeme vás!“ Nemám silu sa bližšie zaoberať krajinou, v ktorej som sa narodila a ktorá sa mi medzitým stala takou vzdialenou. Mama rozpráva o nacionalistoch a fašistoch na Ukrajine. O zásahoch a pogromoch na ľudí, ktorí hovoria po rusky.

V roku 2014 začínam pracovať na svojej prvej knihe. Román sa volá Kukolka a kvôli nemu vyberiem kúsok zo zavarenej Ukrajiny v pohári, aby som ju požičala postave Samiry, sirote, ktorá je vychovaná ako kriminálnička a napokon nútená k prostitúcii. Vtedy ešte ani len netuším, že táto kniha ma znovu privedie do užšieho kontaktu so skutočnou Ukrajinou.

Rok 2018: Rok po tom, ako vyšla Kukolka, spoznávam D. Nemku v mojom veku, ktorá žije na Ukrajine a pracuje pre DAAD (Nemeckú akademickú výmennú službu). Pozýva ma na literárny festival, kam nemôžem prísť. Neskôr sa ma opýta, či by som sa nechcela pripojiť k dobrovoľníkom, ktorí podporujú malú židovskú komunitu v Ľvove na západe krajiny. Ide o starostlivosť o opustené židovské cintoríny a pomníky masových popráv Židov počas holokaustu. Privolím a zažívam skúsenosť, ktorá všetko zmení. Potom poletím na Ukrajinu ešte raz. A ešte raz. A znovu. A znovu.

Rok 2021: V septembri znovu pristávam v Kyjeve. D. ma zovrie v náručí. Medzitým sa vydala za svojho ukrajinského partnera. Rozpráva mi, že túžia po deťoch, zrekonštruovali si práve byt a štýlovo si ho zariadili. Ťažká a teplá hlava ich psa mi spočíva na stehne, keď s D., jej manželom a ich priateľmi sedíme za stolom. Jeme vegánske čili z pekných keramických misiek, bavíme sa po anglicky, rusky, nemecky a ukrajinsky.

Pýtam sa. Spočiatku váhavo. Čím viac rozprávajú, tým viac chápem, ako málo viem o krajine, kde som sa narodila – o dnešnej Ukrajine. Viem vlastne iba to, čo je v mojom zaváraninovom pohári. Sľúbime si, že nasledujúcu jar, v marci alebo apríli 2022, pôjdeme spolu s D. a jej manželom spoločne do Dnipra, môjho rodného mesta. Keď sa vrátim späť do Berlína, začínam sa učiť po ukrajinsky.

Od štvrtka 24. februára 2022 sa moje jazykové znalosti rýchlo zlepšujú. Každú voľnú sekundu visím pred správami z Kyjeva, Charkova, Dnipra, v ktorých sa nehovorí iba po ukrajinsky, ale teraz znovu a so samozrejmosťou aj po rusky. DAAD moju priateľku D. odvolalo späť do Nemecka už dva týždne pred inváziou. Jej manžel, zmietaný medzi povinnosťou voči tehotnej manželke a vlasti, ostáva na Ukrajine. Chce pomôcť. Musí pomôcť. Kým píšem tieto riadky, je v Ľvove, kam prichádzajú tisícky utečencov od bábätiek po starcov. Budúcnosť je absolútne neistá.

Nedeľa 28. február 2022: Na veľkej demonštrácii proti vojne v Berlíne nesie moja sedemročná dcérka náš transparent. Namaľovala naň dve biele holubice mieru. My sme pripísali I stand with Ukraine. Vysvetľujem jej, že máme obrovské privilégium, keď môžeme slobodne demonštrovať. A že obdivujem odvahu Rusov, ktorí teraz v Moskve, Petrohrade a ostatných mestách vychádzajú na ulicu, aj keď ich pre to pozatýkajú.

„Je správne bojovať za svoju krajinu?“ opýta sa ma dcérka.

„Áno,“ odpoviem.

„Bojovala by si za svoju krajinu?“ spýta sa. „Nie,“ odpoviem. „Nemám krajinu, kam patrím. Mám jazyky, hodnoty, tradície, rodinu a priateľov, ale žiadnu krajinu. Predstav si,“ hovorím, „že existujú ľudia, ktorí majú dom a dedia ho už generácie. Ak im ho chce niekto vziať, bojujú zaň. A potom sú ľudia, takí ako ja, ktorí majú iba prenajatý byt a aj ich ďalšie generácie si budú byty len prenajímať. Raz tu a raz tam.“

„Si smutná, že nemáš žiadny dom?“ opýta sa.

„Nie, už dávno nie.“

„Aj my budeme musieť utiecť z Nemecka?“

„To neviem,“ odpoviem, „práve teraz musia utekať iní ľudia a my ich musíme podporiť tak, ako len vieme.“

„Má vlastne Putin deti?“ chcelo by po chvíli vedieť moje dieťa.

„Áno, má dve dcéry,“ odpoviem jej.

„A hanbia sa za svojho otca?“

Lana Lux (1986) sa narodila v Dnepropetrovsku na Ukrajine. Keď mala desať rokov, spolu s rodičmi sa ako židovskí kontingentní utečenci usadili v Nemecku. Vyštudovala herectvo v Berlíne, kde žije a pracuje. V roku 2017 jej vyšiel románový debut Kukolka (Literárna bašta, 2021), krutý príbeh o postsovietskej realite rozprávaný z perspektívy dieťaťa, ktoré zo dňa na deň muselo dospieť. Kniha bola preložená aj do slovenčiny. V marci 2020 vydala v nemčine svoj druhý román Lovkyňa a zberačka.

Preložila Paulína Čuhová. Text pôvodne vyšiel v nemčine vo víkendovom vydaní taz. Príspevok sprostredkovalo vydavateľstvo Literárna bašta.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Knihy

Vojna na Ukrajine

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie