Pozerám sa na Hasana a vidím svoju starú mamu
Toto je aj naša vojna. Každý, kto hovorí, že máme stáť bokom, je v skutočnosti spolupáchateľ a Putinov užitočný idiot.
Čítal som ten príbeh a ticho som plakal. Z Ukrajiny dnes utekajú milióny ľudí. Najmä žien a detí. Hasan má iba 11 rokov a prišiel z Ukrajiny úplne sám. Tak by deti cestovať nemali.
Zrazu si až príliš živo viem predstaviť, ako vyzerá vojna.
Myslím na svoju starú mamu. Mala iba 12, keď chcela s mamou a bratom utiecť z Bratislavy do Maďarska. Bolo to na jar v roku 1942 a zo Slovenska začali odchádzať prvé transporty do koncentračných táborov.
Cez hranicu ich mal previezť prevádzač. Čakali učupení v poli. Namiesto prevádzača prišli policajti. Brata mojej starej mamy rovno zobrali, ich dve pustili späť a podarilo sa im dostať do Bratislavy. Moju prastarú mamu po pár dňoch zobrali a odviezli v transporte. Stará mama zostala sama. Svoju mamu ani brata už nikdy nevidela a až do svojej smrti nevedela, ako a kde zomreli.
Stará mama vojnu prežila. Bolo to dramatické, ale prežila. Nehovorila o tom veľa, ale keď mi o tom rozprávala, zdalo sa mi to ako niečo šialené. Niečo, čo my už nikdy nezažijeme.
