Z ich domu zostali trosky, prežili ukrytí v pivnici. V noci sa stále strhávame a počujeme výbuchy, hovorí Kateryna
Kateryna Matvijčuk vyštudovala slovenčinu a chorvátčinu na Univerzite Tarasa Ševčenka v Kyjeve. Pred vypuknutím vojny robila online kurzy slovenčiny pre záujemcov z Ukrajiny a z Ruska. Žije v Černihivskej oblasti na severe Ukrajiny, tesne pri hraniciach s Bieloruskom, odkiaľ teraz smerujú na Kyjev kolóny ruskej vojenskej techniky.
Pred pár dňami Kateryna zverejnila na facebooku fotografiu trosiek rodinného domu s komentárom: „Toto je teraz môj domov.“
V čase, keď ich dom zasiahol delostrelecký granát, sa Kateryna spolu s rodičmi a starými rodičmi schovávali v pivnici. „Modlili sme sa, aby nás v pivnici nezasypalo. Vtedy nás už vôbec netrápilo, čo bude s domom, mysleli sme len na to, aby sme to všetci prežili,“ hovorí.
V rozhovore opisuje, ako prežili pod krížovou paľbou, ako miestni reagovali na príchod ruských vojakov, z čoho mali najväčší strach, čo ju spája so Slovenskom a ako vojna zmenila jej vzťah k Rusku a Bielorusku.
Na facebooku ste uverejnili foto vášho domu, presnejšie toho, čo z neho zostalo. Kde presne sa váš dom nachádzal?
V Černihivskej oblasti, v dedine Trysvjatska Sloboda, ktorá leží pri hlavnej ceste z bieloruského Homeľu do Kyjeva a Černihiva.
Bolo to naše rodinné hniezdo, ktoré vybudovali moji rodičia a potom sme tam presťahovali aj našich starých rodičov. Cez víkendy a počas sviatkov sa tam vždy stretávala celá naša rodina, niekedy nás bolo aj dvadsať. Boli sme tam aj v čase, keď sa začala vojna.
Nedobrovoľne ste sa ocitli na jednej z hlavných trás presunu ruskej vojenskej techniky smerom na Kyjev a ďalšie mestá. Prečo ste neodišli?
Hlavne kvôli starým rodičom. Keďže dedko je imobilný, dlho sme nechceli odcestovať. A nechceli sme ani opustiť svoj dom – je tam celý náš život. Celá rodina sme sa preto dohodli, že zostávame.
Hovorili sme si, že je to predsa obyčajná dedina, kde nie sú žiadne vojenské sklady ani nič zaujímavé pre ruskú armádu. Problém však je, že leží pri hlavnej ceste, kadiaľ z Bieloruska smerovali na Ukrajinu ruskí vojaci. Rovno z okna sme tak mohli sledovať, ako z Homeľu idú kolóny ruských tankov.
Ukrajinská armáda nachystala na cestách rôzne prekážky, aj okolité polia boli zamínované. Ruské vojská to trochu zdržalo, preto sa dlho neukazovali – museli ísť cez rôzne obchádzkové trasy.
Tretieho marca sa im konečne podarilo prejsť cez polia. Zastavili neďaleko nášho domu
