Denník N

Slovenská konzulka v Kyjeve: Ukrajinci majú veľmi radi Slovensko. Je za tým geografická, jazyková, ale aj mentálna blízkosť

Gabriela Stanková. Foto N - Vladimír Šimíček
Gabriela Stanková. Foto N – Vladimír Šimíček

Kompletní audioverze článků jsou dostupné v rámci klubového předplatného společně s aplikací Deníku N, která umožňuje i offline poslech. Pokud ji ještě nemáte, nainstalujte si ji do svého mobilu.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Upgradujte své předplatné.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Předplaťte si ho také.

Diplomatka Gabriela Stanková pracovala na konzulárnom oddelení slovenského veľvyslanectva v Kyjeve. Odchádzala za dramatických okolností začínajúcej sa vojny, po tom, ako Rusko vojensky zaútočilo na Ukrajinu. Na veľvyslanectve v Kyjeve pôsobila aj koncom roka 2013 a začiatkom roka 2014.

V rozhovore opisuje, ako sa krajina za posledné roky zmenila, aký vzťah majú Ukrajinci k Rusom aj čo sa dialo v Kyjeve krátko po vypuknutí vojny.

Kedy a ako ste sa vrátili na Slovensko?

Vrátila som sa za dramatických okolností v nedeľu 27. februára. Naša skupina opúšťala ambasádu ako prvá. V tom čase na veľvyslanectve ešte zostávali veľvyslanec Marek Šafin, jeho zástupca Matúš Korba, policajný pridelenec Ludvík Šoltés a vojenský pridelenec Martin Špirek.

Z mesta sme odchádzali 25. februára na poludnie, vo vojenskej kolóne. Všetky autá, ktoré boli k dispozícii a mali šoférov, zobrali domov na Slovensko ľudí, ktorí sa na našom zastupiteľskom úrade v tom čase zozbierali a potrebovali odísť do bezpečia, no nemali ako. Cesta späť bola dlhá zhruba 2 700 kilometrov a trvala takmer dva dni. Najprv sme totiž prešli do Rumunska a odtiaľ sme na druhý deň cestovali do Bratislavy. Pre porovnanie uvediem, že vzdialenosť z Kyjeva do Bratislavy je okolo 1 300 kilometrov.

Medzi ľuďmi, ktorí opúšťali slovenské veľvyslanectvo týždeň po vás, boli aj reportér Denníka N Mirek Tóda a fotograf Vlado Šimíček. Mirek vo svojej poslednej reportáži napísal, že „zo slovenskej ambasády sa uprostred vojny na čas stal malý Babylon: okrem slovenských novinárov sa diplomati ujali Čecha, Britky, Nemky, ukrajinských aj afganských utečencov.“ Kto vlastne boli títo ľudia?

Bola to skutočne veľmi rôznorodá zmes. Boli tam novinári a novinárky, bol tam napríklad pán, ktorý prišiel na Ukrajinu navštíviť svoju priateľku, alebo dvaja muži, ktorí boli pôvodne na služobnej ceste. Všetci mali rôzne dôvody, pre ktoré nakoniec na Ukrajine uviazli.

Ľudia, ktorí sa na ambasáde takto zišli, nemali veľa spoločného. Možno, keby sme sa stretli niekde inde a za iných okolností, jeden druhého si ani nevšimneme. Ale to, že sme sa stretli v takom období a v takom momente, nám dalo pocit, akoby sme sa poznali už dlhé roky. Vytvorili sme spolu skvelý tím. To, ako sme sa dokázali zosúladiť a fungovať spolu ako jedna veľká homogénna skupina, bolo síce veľmi pekné, okolnosti toho však naozaj neboli príjemné.

Krízové situácie niekedy dokážu ľudí zblížiť.

Dávajú človeku inú optiku. Aj na bežné veci sa zrazu pozeráte úplne inak. Inak ich chápete. Ani nie zámerne, v zmysle „musím sa nastaviť a zmobilizovať“, správanie sa zmení celkom prirodzene.

Ako sa títo ľudia na veľvyslanectve vlastne ocitli?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcasty Denníka N

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Životy žien

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie