Pomáha na hranici, ale prekročiť ju nemôže. Už by ho nepustili späť (reportáž)

Zaparkujeme auto a kráčame tri kilometre tmavou dedinou. Je už tma, v mnohých domoch sa nesvieti. Míňame kostol aj obecný úrad, niekde sa objavujú slovensko-maďarské názvy ulíc.

Niekoľko stoviek metrov pred cieľom už vidíme prvé stany s dobrovoľníkmi, hore-dole ide kyvadlová doprava tvorená hasičskými autami. Stojí tu autobus do Libereckého kraja. Sme pri hraničnom priechode Veľké Slemence.

Priechod uprostred dediny. Hranica je tu šesť metrov od najbližšieho domu. Pred ôsmimi mesiacmi priechod opäť otvorili pre peších a cyklistov. Bol otvorený od 8. do 20. hodiny. Dnes ním denne prechádza viac ako 1700 ľudí, ktorí utekajú pred vojnou. Otvorený je 24 hodín každý deň.

Video: Ukrajinka Katerina z Charkova: Rozhodli sme sa odísť hneď potom, ako nás začali bombardovať 

Naspäť by ho už nepustili

Pred colnicou stoja traja dobrovoľníci, ktorí vedia po ukrajinsky. Keď prídu ľudia z Ukrajiny na Slovensko, prihovoria sa im v ich rodnom jazyku a vysvetlia im, kde majú ísť, čo môžu robiť. Jedným z nich je Michal. Aspoň tak to hovorí v slovenčine, v ukrajinčine Michajlo.

Na Slovensko sa presťahoval s mamou pred siedmimi rokmi. Žijú v Čadci, jeho mama je lekárka. Ak by mi nepovedal, že je z Ukrajiny, z jeho slovenčiny by som to nezistila. Na Slovensku chodil do ôsmej a deviatej triedy, tento rok končí bilingválne gymnázium. Čakajú ho prijímačky na vysokú.

Michal stojí pred hraničným priechodom a pomáha ľuďom utekajúcim pred vojnou. Ak by prešiel na druhú stranu hranice, už by sa nemohol vrátiť. Má 20 rokov.

„Som vojensky povinný. Viem, že najlepšia možnosť je ísť bojovať priamo, ale nemôžem to urobiť,“ hovorí. Ukrajinu vníma ako svoj domov. „Nedá sa toho pocitu zbaviť, preto som tu, lebo neviem, ako inak mám pomôcť.“

Ak by prešiel hranicu, možno by ho hneď nevzali do armády, ale nemohol by odísť z krajiny. „Mám tu školu, robím prijímačky na vysokú školu a nemôžem si dovoliť, aby si ma tam nechali na pol roka.“ Na hranici bol päť dní. Mama mu často volá, aby si dával pozor a neprešiel na druhú stranu.

Nevedel, ako pomôcť z Čadce, tak prišiel sem – na najmenší priechod na Slovensko, cez ktorý sa dostanú len ľudia, ktorí prechádzajú peši.

Ešte nevedia, že sú v bezpečí

Ľudia z Ukrajiny stoja v hlúčikoch v budove colnice, vybavovanie trvá dlho. Vonku je zima, na colnici sa pri čakaní aspoň trochu ohrejú. Keď prejdú hranicu, medzi prvými vidia vojakov so samopalmi. „Asi si to ani nevšimnú, neuvedomujú si, že už prešli cez hranicu. Cestovali 30 hodín a ešte nepochopili, že sú v bezpečí,“ hovorí Michal.

Prispieva k tomu aj to, ako vyzerá tunajší priechod. Je medzi domami, v strede dediny, ktorú hranica rozdelila a na roky oddelila rodiny, keď jedna časť ostala na slovenskej a druhá na ukrajinskej strane.

Prvé dni spali na zemi

V prvom dome hneď pri hranici býva pán Peter. Je na invalidnom dôchodku, situáciu na hranici sleduje od prvého dňa. Jeho dom stojí šesť metrov od priechodu. „Prvé tri dni to bolo veľmi zlé. Ľudia s deťmi spali pri plotoch, v dekách a potom neboli ani deky,“ opisuje dni vojny, keď sa prvé skupiny ľudí rozhodli ujsť.

Pri hraničnom priechode v dedine tak podľa neho prespalo asi tristo ľudí. „Nebola tu armáda, polícia, nik. Teraz je to už v poriadku.“ Nosil im čaj, deky, rozdával hračky. To robí doteraz. A občas ide navariť kávu vojakom či dobrovoľníkom.

Keď chceme zistiť, koľko ľudí na druhej strane čaká, zavolá kamarátovi Mironovi. V telefóne počujeme, ako na druhej strane hranice volá Miron na ďalšieho kamaráta, aby zistil viac o situácii.

„Je tu desať, možno 15 ľudí, ale čakajú ďalší evakuačný vlak,“ hovorí Petrovi do telefónu. Keď príde vlak do Užhorodu, autobusy či autá prevážajú ľudí k jednotlivým priechodom. Tak o hodinu tu môže byť väčší nával ľudí. Väčšina však prechádza cez Vyšné Nemecké, Veľké Slemence sú najmenší priechod.

„A máte všetko?“ pýta sa Peter.

„Áno, aj deky, všetko v poriadku,“ odpovedá Miron.

Peter má na druhej strane hranice, v krajine, kde je vojna, rodinu. Vyčkávajú, či sa vojna presunie k nim, majú sviňu, kravu, čakajú čo bude, hovorí Peter. „Dvaja už u mňa boli, išli do Nemecka.“ Nemecko, ale aj Česko počujú na hraniciach často.

Tí, ktorí nevedia, kam by šli, často podľa dobrovoľníka Michala preferujú Nemecko. Očakávajú vyššiu životnú úroveň a aj to, že to pre nich bude bezpečnejšie. „Nepoznajú Slovensko a veľa ľudí si myslí, že prišli do Slovinska, lebo si to mýlia,“ hovorí Michal. Niektorí cestovali 15 hodín, ale aj dva dni. „Je to pre nich stresujúce a ťažké. Mnoho ľudí nevie, kam ide, a tak musíme niekedy rozhodnúť aj za nich.“

Snažia sa pozrieť, aké sú v krajinách kapacity, a poradia im, či nebudú mať problém nájsť si ubytovanie či prácu. Napríklad Praha už hlási plné kapacity a nájsť si tam ubytovanie môže byť problém.

Ale mnoho ľudí má podľa Michala nádej, že vojna sa skončí skoro a rýchlo sa vrátia na Ukrajinu. Aj on by sa vrátil, ak by tam boli dobré životné podmienky. Slovensko ich s mamou prijalo veľmi dobre, ale vie, že jeho domov je Ukrajina.

Polovicu rodiny tam ešte stále má. Na Slovensko prišiel len s mamou, ktorá sa s otcom rozviedla. Ten je vojenský lekár. Pred týždňom mu dal vedieť, že je v poriadku. Odvtedy si nepísali. Nechce mu volať, vie, že má veľa práce. Otcova rodina zostala na Ukrajine, žili v Kyjeve. „Schovávajú sa v rámci krajiny a snažia sa dostať na západ Ukrajiny.“ Michal je pôvodom zo Zakarpatia, kde majú stále dom, ktorý teraz poskytli otcovej sestre a rodine.

Celý život v nákupnom košíku

Keď sa začala vojna, prvé dni boli preňho veľmi ťažké. „Ani som nešiel pár dní do školy, lebo som sa s tým musel vyrovnať. Ale povedal som si, že môj plač či emócie tejto situácii nepomôžu a každý musí svojím dielom pomôcť.“ Keď videl inzerát, že hľadajú dobrovoľníkov, prihlásil sa. Teraz 12 hodín denne pomáha na hranici. Aj v tomto momente je v službe do polnoci.

Stretáva ľudí, najmä z Charkova, ktorí už raz utekali pred vojnou na Donbase a teraz sa musia presťahovať opäť. „Raz už zmenili svoj život a teraz musia opäť začínať odznova.“ Cez hranice chodí podľa neho teraz aj viac starších ľudí. Dlho podľa neho čakali a odchod odkladali. Teraz už boli donútení odísť.

Ľudí z Ukrajiny púšťajú colníci pomaly. Po dlhšej chvíli vyjde skupina žien. Je už tma. Najmladšia môže mať desať rokov, v ruke drží dve hračky. Keď sa pýtam, ako sa volajú, len sa preľakne a nič nepovie. Na Slovensko prišla so staršou sestrou, s mamou a babkou. Prišla s nimi aj mamina kamarátka, ktorá na rukách drží jorkšírskeho teriéra.

Prichádzajú z Charkova. Vlakom išli 21 hodín, boli vo Ľvove, v Užhorode zostali na noc. Cestovali dokopy tri dni.

Kedy ste sa rozhodli odísť, pýtam sa ich?

„Keď začali bombardovať civilistov, obce, keď to začalo byť bližšie,“ hovorí mama Katerina. Na Slovensku nikoho nepoznajú, nemajú tu priateľov ani rodinu. Katerinina firma jej ponúkla, že jej tu zabezpečí ubytovanie. Predáva telefóny a rôznu techniku.

Nevedia, či chcú zostať na Slovensku. „Len sme prišli, skúsime a uvidíme,“ hovorí. Manžel na Ukrajine ostal, je dobrovoľník v Charkove. Vrátia sa na Ukrajinu? „Máme nádej, že áno.“

Kým spolu hovoríme, dobrovoľníci a vojaci zdvíhajú ich farebné kufre a nakladajú ich do nákupných košíkov z Tesca. Takto si pomáhajú, aby nemuseli ťažkú batožinu kilometre prenášať v rukách. Stačí ju odtlačiť.

K prvým stanom s jedlom, pitím, so SIM kartami či s informáciami je to približne kilometer. Odtiaľ ich môže vziať mikrobus hasičov na 3 kilometre vzdialené parkovisko. Ale to len vtedy, ak ich niekto čaká. Katerininu rodinu nik nečaká, musia preto vyčkať, kým nepríde autobus, ktorý ich odvezie do ďalšieho bodu ich cesty.