Plánujete u seba ubytovať ženy a deti z Ukrajiny? Na čo treba myslieť, vysvetľuje odborníčka na dobrovoľníctvo

Do akého rána ste sa zobudili 24. februára 2022?

Do veľmi ťaživého, priam neuveriteľného. Trvalo mi celý deň, kým som uverila, že sa naozaj začala vojna, že nejde o nejakú počítačovú hru.

Bolo vám od prvej chvíle jasné, že sa zapojíte do pomoci utečencom a utečenkám z Ukrajiny?

Nepochybne. Presne tak isto ako na začiatku pandémie covidu-19. Vedela som, že poskytneme pomoc s koordinovaním dobrovoľníkov, najmä v meste a kraji, kde pôsobíme. Prvé telefonáty prišli vzápätí.

Poznám viacerých ľudí, ktorí ponúkli svoje ubytovanie pre ženy a deti z Ukrajiny, zatiaľ sa im však nik neohlásil. Niektorí riešia, či by nebolo efektívnejšie sadnúť do auta, ísť na jeden z hraničných priechodov medzi Ukrajinou a Slovenskom, a priamo tam si „odchytiť“ rodinu, ktorej ponúknu odvoz aj ubytovanie.

Osobne to neodporúčam. Keby takto postupoval každý, vznikne chaos a zbytočne sa upchajú prístupové cesty, ktoré dnes slúžia štátnym zložkám, charitám, neziskovkám a dobrovoľníkom. Ísť tam má zmysel vtedy, ak presne viete, po koho idete, čiže ste sa už s nejakou rodinou spárovali prostredníctvom konkrétnej organizácie. Chodiť tam úplne naslepo nie je cesta.

Čo by si mal uvedomiť každý, kto ponúka ubytovanie?

Predovšetkým to, či ponúka krátkodobé alebo dlhodobé ubytovanie. Musí teda vedieť, či rodina, ktorá by k nemu šla, plánuje ostať na Slovensku natrvalo alebo je tu len na dva dni, kým si oddýchne, spamätá sa zo šoku, vyspí sa, naje sa, operie si veci, osprchuje sa, nabije si mobily a putuje ďalej za príbuznými do inej krajiny.

V tejto chvíli väčšina žien a detí z Ukrajiny plánuje ísť ďalej, ale čoraz viac bude pribúdať tých, ktorí na Slovensku zostanú. Ubytovatelia a ubytovateľky si preto musia jasne odpovedať, či majú kapacitu dlhodobo fungovať vo svojich rodinách s cudzími ľuďmi. Na jednej strane je totiž vždy príbeh rodiny, ktorý môže byť veľmi traumatizujúci, na druhej strane sú nejaké očakávania, prečo vlastne ubytovanie poskytujeme.

Rovnako si taký človek musí ujasniť, či má okolo seba sieť ľudí, ktorí mu pomôžu poskytnúť pomoc. Ubytovatelia sa totiž automaticky stávajú aj akýmisi mentormi tých rodín a prvým kontaktom, na ktorých sa budú obracať.

To v praxi znamená, že domáci by mali vedieť, kde nájdu právne predpisy ohľadom dočasného útočiska, poskytovania zdravotnej pomoci, zamestnania a podobne. Dobré je, ak ubytovateľ sprevádza ubytovaných aj na úradoch, ak im ponúkne odvoz a dovoz, lebo pre nich je všetko nové a cudzie.

Ubytovateľ im zrejme musí byť najmä psychickou oporou. Asi by nebolo dobré, ak by sa do toho hrdinsky vrhol, vyčlenil im časť svojho bytu a domu, ale po pár dňoch by ich vyhodil s tým, že to nezvláda.

Presne tak. Navyše ak tu tí ľudia budú chcieť ostať, treba im pomôcť aj so sociálnou integráciou. V azylových centrách sú na to určení sociálni pracovníci, ktorí poznajú metodiku, ale v rodinách ostane najmä na ubytovateľoch, aby ich sprevádzali a vzali tam, kam treba. Od takejto ušľachtilej, hoci laickej pomoci nemôžeme čakať profesionálnu integráciu do spoločnosti. Tá má svoje pravidlá.

Povedzme, že niekto už u seba ubytoval napríklad dve matky s dvomi deťmi. Dal im izbu, jedlo a nakúpil základné veci na fungovanie. Tam sa však pomoc nekončí, ale iba začína. Ako sa správať k ľuďom, ktorí v šoku utekali z domova a celý minulý život si zbalili do pár tašiek?

V prvých hodinách by som ich najmä nechala vyspať sa. Prenesme si to na seba – čo by som potrebovala, keby som utekala pred vojnou s dvomi malými deťmi a doma by som nechala muža, ktorý musí ísť bojovať? V prvom rade čas na spracovanie toho, čo sa udialo za posledné dni, čas na spracovanie prvotného šoku.

Tu by žiadny ubytovateľ nemal čakať nejaké viditeľné prejavy vďačnosti. Tie prídu neskôr, keď sa ľudia na úteku trochu spamätajú. Preto by nik nemal byť sklamaný z toho, že ženy s deťmi od začiatku neprejavujú vďačnosť za to, že ste ich prichýlili. Myšlienkami sú niekde inde.

Poznám aj opačné prípady – nekonečné prejavy vďačnosti, ktoré neustávajú.

Áno, každý môže reagovať inak – niekto mlčanlivosťou, iný priam prehnanou vďačnosťou. V žiadnom prípade by však ubytovateľ nemal byť nátlakový, čiže by sa nemal hneď sám pýtať, čo všetko tí ľudia počas vojny zažili, ako utekali, ako to prebiehalo, aké scény pri tom videli, kto z rodiny im tam ostal, kto neprežil a podobne. Tieto intímne vrstvy sa budú odokrývať až postupne, ak vôbec. Prvé dni je najlepšie tých ľudí iba sledovať a podať im pomocnú ruku tam, kde vidieť, že by ju prijali – zabezpečiť im potraviny, hygienické potreby a ďalšie veci, ktoré nemajú. Zároveň je dobré zohnať im na internete informácie v ukrajinčine, čo si kde na Slovensku môžu vybaviť, a ponúknuť im pomoc, že ich v tom budeme sprevádzať.

Poznám viac prípadov, keď utečenci prvé dva dni ani nevyšli z izby. Buď spali, alebo plakali, lebo sa nevedeli dovolať príbuzným a kamarátom na Ukrajine.

Do tohto procesu spamätávania sa nemožno vstúpiť našimi necitlivými otázkami typu aké povolania doma vykonávali, ako žili, či mali dom alebo byt, koľko zarábali a podobne. Všetko má svoj čas.

Treba si uvedomovať aj špecifiká – napríklad keď prídu staršie deti, nenapadlo by nám, že by mohli potrebovať plienky. Lenže po všetkých desoch a traumách, ktoré zažili, sa zrazu môžu v noci pomočovať. Ak zažili bombardovanie, videli smrť v uliciach, ak riešili Sofiine voľby, ich potreby môžu byť výrazne odlišné od potrieb našich detí.

Viacerí známi, ktorí majú doma takéto rodiny, riešili, čo robiť, ak im utečenci ponúkajú peniaze za ubytovanie či jedlo. Mali dilemu – ak nevezmem, dotyční sa môžu cítiť menejcenní a na obtiaž; ak vezmem, tak vlastne nepomáham, lebo to robím za peniaze.

Na toto neviem odborne odpovedať, môžem to len odhadnúť. Je rozdiel, či prišli ženy s deťmi, ktorých muži ostali doma bojovať, alebo ženy s deťmi, ktorých manželia už dávnejšie pracujú u nás alebo v západných krajinách, čiže majú možnosť prispieť.

Je to vec dohody – ak utečencom prispievanie na chod domácnosti peniazmi uľahčí situáciu v tom, že budú mať lepší pocit integrácie, ak vďaka tomu stratia pocit, že sú na obtiaž, ak im to umožní lepšie sa zaradiť do spoločnosti, možno sa dohodnúť, že isté výdavky si budú hradiť.

Ubytovateľom táto otázka možno pomôže upratať si v sebe dilemu, či majú kapacity aj na to, aby prijímali vyslovene chudobných utečencov bez prostriedkov, ktorí na začiatku nemajú ako prispieť. Ak to berú tak, že chcú dlhšie pomáhať práve takým, a majú istotu, že to aj finančne utiahnu, je to výborné.

Nie je však hanba priznať si ani to, že na také čosi niekto nemá prostriedky, a tak si bude uplatňovať dávky od štátu, respektíve uprednostňovať rodiny, ktoré majú šancu rýchlejšie sa adaptovať a zapojiť do pracovného procesu. Organizáciám a samosprávam to uľahčí situáciu v tom, ktorú rodinu kam poslať.

Ďalšia dilema: po pár dňoch by sa utečenci asi radi zapojili do bežného chodu domácnosti tým, že by pomohli – upratovaním, varením, praním, vysávaním, umývaním riadov, pomocou v záhrade, starostlivosťou o deti a podobne. Ako to urobiť, aby domáci nemal pocit, že zneužíva lacnú pracovnú silu, a ako to urobiť, aby utečenci nemali pocit, že sú na ťarchu? Lebo na druhej strane je to aj dobrá príležitosť na spoločné dialógy.

Ponúknuť im spoluprácu pri chode domácnosti môže byť pre tých ľudí v istej miere aj terapia prácou. Tým, že sa budú niečím zaoberať, neostanú myšlienkami stále na Ukrajine a pri správach, ktoré odtiaľ prichádzajú.

Z praxe všetci vieme, že nie je jednoduché vziať si niekoho domov na dlhšie obdobie. Koľkí majú problém viac ako tri dni vydržať s vlastnými rodičmi či svokrovcami na návšteve? Väčšina z nás nemá osobnú skúsenosť, že by si do vlastného domu či bytu na týždne či mesiace vzala čo len kamaráta – nieto cudziu rodinu, o ktorej vlastne nič nevedia, s traumami z vojny, bombardovania, zo straty domova, z úmrtia blízkych a podobne.

V praxi to naisto nabúra zabehaný systém, najmä ak sa majú všetci spolu deliť o jednu kuchyňu či kúpeľňu. Na to sa treba pripraviť, aby človek po pár dňoch „nevybuchol“. Nik asi nečaká, že ženy – tobôž s malými deťmi – budú celý čas zavreté v jednej izbe.

Vrátim sa k otázke: ak sú tí ľudia komunikatívni a náchylní pomôcť v domácnosti, pokojne ich možno zapojiť. Ideálne je urobiť si k tomu spoločné posedenie a vyjasniť si, v čom by chceli pomôcť, čo by domácich potešilo a, naopak, presne pomenovať, čo sú veci, ktoré si chcú robiť iba sami.

Ak má niekto záhradu, kde domáci privítajú pomoc, ale napríklad skalku by si rada obsluhovala len domáca pani, treba to vopred dohodnúť. Je to o láskavom nastavení a pozývaní do aktivít, ktorí budú tí ľudia robiť radi a nielen preto, aby sa necítili ako príťaž.

Zoznamovať ich so susedmi, volať ich na spoločné grilovačky, na návštevy k susedom a iné akcie? Logika hovorí, že je to dobré, lebo sa tu budú cítiť akceptovanejší a menej cudzo.

V komunitnom fungovaní, najmä na malých dedinách, je dobré susedov vopred pripraviť na to, že doma niekoho prijmete. A zároveň ich poprosiť, aby utečencom dali aspoň tri dni na zorientovanie sa, aby sa s nimi, hoci v dobrej viere, nik nechcel zoznamovať hneď v prvý večer.

Človek vidí, či sa tí ľudia už chcú socializovať alebo treba ešte počkať. Je to individuálne, každý má inú kapacitu zoznamovania sa s novými ľuďmi, tobôž po všetkých tých hrôzach. U niekoho sa to môže vyplaviť až po pár týždňoch.

Ak niekto ubytoval ľudí, ktorí ostanú dlhšie, je dobré pozvať ich časom aj na spomínané grilovačky, spoločné posedenia a iné akcie, lebo im to nenátlakovo vytvára priestor, aby niečo sami pripravili – možno špeciálne ukrajinské recepty, možno niečo iné. Výhodou je, že deti sa zoznámia s inými deťmi, že sa spolu zahrajú a vytvoria nové priateľstvá.

Susedov však odporúčam pripraviť na to, o akých témach nie je dobré sa baviť. Nik nechodí na akciu s tým, že tam bude musieť na požiadanie rozprávať, čo zažil počas vojny a na úteku. Pripomínať im úzkosti a traumy je to posledné, čo potrebujú. Ak to budú chcieť otvoriť sami, je to iná vec.

Opatrne treba pristupovať aj v prípade, že utečencov ubytujeme v samostatnom byte. Vtedy je dobré susedom povedať, kto tam prišiel, aký režim aktuálne potrebuje, a že ak by vznikli nejaké otázky či problémy, treba kontaktovať majiteľa bytu – nie ich, lebo tam môže byť nielen jazyková bariéra.

Postupne k nám bude prichádzať čoraz viac detí, ktoré zažili smrť blízkych, bombardovanie, streľbu, ukrývanie sa v bunkroch, videli mŕtvoly na uliciach… Je dobré mať kontakt na psychológov či psychiatrov, ktorí hovoria po ukrajinsky či rusky?

Nepochybne by ubytovatelia mali byť nielen empatickí a citliví, ale aj zorientovaní, kde zohnať práve takúto pomoc. V menších mestách a obciach to môže byť problém, preto odporúčam internetovú poradňu pre mladých IPčko, ktorá už ohlásila aj telefónne číslo 0800 500 888 a mailovú adresu [email protected], kde sú k dispozícii po ukrajinsky hovoriaci psychológovia.

Zároveň platí, že v krajských mestách sú zmobilizované viaceré organizácie, ktoré sa venujú haseniu tejto situácie a vedia poradiť, na koho sa obrátiť v prípade potreby terapie pre ukrajinské deti. K dispozícii sú aj výjazdové tímy. Celkovo je však táto téma v začiatkoch, je zjavné, že sa bude musieť systematicky rozvíjať.

Viacerí, ktorí ubytovali ženy a deti z Ukrajiny, sa pýtajú, v akom jazyku s nimi rozprávať. Ak obe strany hovoria po maďarsky, debatujú po maďarsky, inak sa Slováci snažia komunikovať v ruštine, prípadne v „slovensko-ukrajinčine“, teda tak, aby si nejako porozumeli. Kamarát psychológ mi však vravel, že tým, čo tu plánujú ostať, najviac pomôže, ak s nimi budeme hovoriť iba po slovensky. Ten jazyk sa totiž potrebujú naučiť.

Záleží na téme. Pri ťažších témach neraz záleží na odtienkoch slov a Ukrajinci isté veci v slovenčine nemusia pochopiť. Ak však ide o bežný „small talk“ v rámci práce na záhrade či v domácnosti, slovenčina je dobrá cesta. Podstatné je, aby sa na tom obe strany vopred dohodli – nie je dobré to od niekoho vynucovať.

Je dobré, aby sa malé deti čo najskôr dostali do našich škôlok a škôl?

Niekde vznikajú priamo ukrajinské triedy, to však nebude možné všade. V Česku už na piaty deň od vypuknutia vojny boli deti utečencov zaradené do vyučovacieho procesu. U nás to zatiaľ ide veľmi pomaly.

Na druhej strane treba pozerať aj na iné veci – ako sa to dieťa správa, ako znáša novú situáciu, či nie je príliš mĺkve alebo plačlivé, či sa chce zapájať do hier, či by jeho odlúčenie od matky na pár hodín nebolo ešte traumatizujúcejšie, či by už zvládlo byť v kolektíve, kde nepozná jazyk, a podobne. Toto vedia vypozorovať jednak ich matky, jednak domáci, ale aj samotné učiteľky a učitelia.

V každom prípade je dobré, ak sa deti čím skôr zapoja do škôlok aj škôl, pomôže im to s integráciou. Ak pre tie rodiny nie je Slovensko len prestupnou stanicou, je to ideálny krok. Zároveň je potrebné, aby naši učitelia a učiteľky vedeli, ako s takými deťmi pracovať, ako k nim pristupovať, aby to dokázali zrozumiteľne vysvetliť aj ostatným deťom a najmä aby vedeli pracovať s dynamikou vzťahov v triede. Takéto deti by nemali ostať na okraji triedneho kolektívu.

Niektorí by aj chceli a vedeli poskytnúť ubytovanie ženám a deťom z Ukrajiny, riešia však dilemu, či miestnosť, ktorú im môžu vyčleniť, nie je príliš malá alebo či má zmysel ponúkať časť domu síce so samostatným vchodom, no takú, ktorá nie je kompletne prerobená, hoci tam funguje kúrenie, je tam varič, WC aj kúpeľňa. Jedni by povedali, že také priestory sú nedôstojné; iní zase, že ak sa uteká pred vojnou a predtým museli prespávať v metre a v bunkroch, aj toto je lepšie než nič.

Nemala by tá otázka znieť inak? Napríklad takto: máme vôbec my ako súkromné osoby dostatok zručností, schopností a vybavenia dlhodobo ubytovať niekoho, kto uteká pred vojnou? Nemal by toto riešiť najmä štát?

Žiadny štát nedokáže adekvátne pomáhať bez pomoci civilov.

Jasné, ale pomoc v čase pokoja a krízy nie je to isté. Kto má byť tou hlavou, ktorá hľadá riešenie v ťažkej kríze? Predpokladám, že na oddeleniach krízového riadenia sú profesionáli, ktorí vedia, ako pomoc efektívne nasmerovať. Nie je fér nechať to na civilov. Osobne súhlasím s názorom, že u civilov by primárne mali končiť utečenci, ktorí chcú ostať len pár dní, pretože Slovensko je pre nich tranzitnou krajinou.

Tým, čo tu chcú ostať natrvalo, by mal pomáhať najmä štát v azylových centrách, kde dostanú komplexnú pomoc. Ak to štát v blízkom čase neuchopí, začnú vznikať vážne problémy.

Aká je teda odpoveď na otázku?

Aj utekajúci ľudia majú svoju dôstojnosť. Aj my osobne sme sa už pri odovzdávaní materiálnej pomoci stretli s tým, že si tí ľudia nevezmú hocijaké tenisky či oblečenie, ale vyberajú si tie krajšie a v lepšom stave. Nemôžeme im teraz povedať, že utekajú pred vojnou, a tak im budú dobré aj deravé nohavice.

Preto sa na to pýtam: ponúknuť ubytovanie, hoci nie je dokonalé? Lebo ak niekomu padajú nad hlavou bomby a bojí sa o život, čo by dal za ubytovanie možno aj v starej letnej kuchynke na dedinskom dvore, prípadne v maličkej nevymaľovanej izbe? Ubytovacie kapacity štátu sa skôr či neskôr naplnia, rovnako sa zrejme naplnia aj lepšie vybavené nehnuteľnosti.

Veď to – my tu nemáme ubytovacie portály, z ktorých by si mohli vyberať tak, aby sa cítili dostatočne komfortne. To, že niekto teraz prežil šesť dní v špinavej a studenej pivnici v Kyjeve, však neznamená, že predtým nežil v slušnom byte či dome. Tí ľudia predtým žili na takej úrovni ako my.

Ide o to, aby im nové podmienky nespôsobili novú traumu, aby nemali pocit, že ich ľudia niekam „hodili“, hoci to vlastne nie sú priestory na bývanie, len preto, aby si naplnili vlastný spasiteľský syndróm. Niektorí z nás nemajú dobre zreflektované svoje motivácie, a tak potom vidíme prípady, keď sa jedni doslova rozdávajú a druhí si riešia svoje egoistické potreby. Ani jeden prístup nie je dobrý.

Napadá mi však jedno z pravidiel z Centra humanitárnej pomoci, kam chodím pomáhať. To hovorí, že nedávajte do zbierok a ľuďom také veci, ktoré by ste nedali ani svojim blízkym. Takto nejako by som sa snažila orientovať aj pri ubytovaní, hoci oblečenie je iná komodita ako strecha nad hlavou, teplo a pocit útočišťa.

Možno o mesiac však toto vôbec nebudeme riešiť, lebo pri tom množstve utečencov bude dobrý každý funkčný priestor. V tejto chvíli nemáme o tých ľuďoch žiadne sociologické dáta a mnohé potreby sa ukážu až časom.

Na aký dlhý čas sa majú ubytovatelia mentálne nastaviť s pobytom ukrajinských žien a detí v ich priestoroch?

Nie som si istá, či sa dá na toto mentálne nastaviť, lebo v tom nemáme jasný systém a krokovanie. Môžeme od niekoho žiadať, aby sa nastavil na to, že nejaká rodina uňho bude bývať tri roky? Chýba krízový manažment štátu, ktorý by jasne hovoril, že po troch mesiacoch pobytu u vás sa udeje toto, po šiestich toto, príde takáto pomoc, takáto sociálna intervencia štátu a tak ďalej.

Má dnes štát jasno v tom, ako sa Ukrajinci majú zaradiť do spoločnosti? Má jasno, aké podmienky budú musieť splniť, akými kurzami prejsť, čo bude treba na ich osamostatnenie, kto im pomôže s hľadaním práce, ubytovania a podobne? Vstupuje do toho priveľa premenných a ja mám po týchto viac ako dvoch týždňoch pocit, že štát v tom tápa. A možno som len žena z mimovládky, ktorá chce hneď všetko a rýchlo.

Aby som však odpovedala: ak chce niekto ubytovať ženy s deťmi dlhodobejšie, nech počíta aspoň s tromi mesiacmi, skôr s viacerými. Vopred sa to však odhadnúť nedá. Dovtedy by si štát mal urobiť jasno aspoň v základných prognózach a plánoch.

Čo nás čaká po prvej vlne solidarity?

Asi by sme sa mali pripraviť, že príde vlna antisolidarity a hejtu. Budú tu pribúdať rôzne etnické skupiny a rasy, lebo utekať pred vojnou musia aj oni. Pozrite sa, čo sa dialo okolo študentov z Afriky, ktorí chodili na ukrajinské školy a potrebovali sa dostať do domovských krajín. Slováci všeobecne radi veria naratívu o dobročinnosti a pohostinnosti, pokiaľ to zapadne do akejsi idealistickej predstavy.

Áno, vojna, ak sa bude naťahovať, nás časom začne unavovať. K tomu skôr či neskôr niekto z Ukrajincov niekde niečo ukradne, niekde sa strhne bitka a časť spoločnosti sa postaví proti nim, hoci tie isté veci robia aj Slováci. Desím sa toho, že raz prídu titulky typu „Ukrajinec ukradol…“, „Ukrajinská rodina sa pohádala…“ a k tomu napríklad jedna spreneverená zbierka. Sú neziskovky pripravené na to, že vlna solidarity začne opadávať?

Keby sa nebodaj prevalilo, že nejaká mimovládka spreneverila peniaze z nejakej zbierky, bude to ostatné stáť veľa síl získať opäť dôveru a akýsi kredit v spoločnosti. Vo všeobecnosti ľudia nepoznajú fungovanie tretieho sektora a radi to redukujú na iný naratív typu Sorosove deti. V tom je ten paradox: keď sa to niekomu hodí, sme v kríze doslova nepostrádateľní – keď sa niekomu hodí kopnúť si do nás, zrazu sme sorosovci.

Mnohé organizácie, ktoré pomáhali už počas pandémie korony, teraz znovu rozbehli svoju činnosť naplno, ale ja vidím, že viaceré z nich už nevládzu. Toto obdobie malo byť po dvoch rokoch časom pokoja, výdychu, oddychovania, naberania nových síl, reštartu a vízií.

Prišla vojna a opäť musíme pomoci iným venovať všetky sily, ktoré sme plánovali investovať inde. Ťaháme 18 hodín denne, niektorí aj viac, a postupne poodpadávame a preskupíme priority – hlavne vlastné zdravie. Ak sa nezačne táto kríza systematicky riešiť zhora, ani nechcem vedieť, ako sa to skončí. Dlhodobo sa takto fungovať nedá. Beží tretí týždeň vojny a ja, žiaľ, nemám pocit, že by štát vedel, čo má robiť.

Konkrétne?

Očakávala by som, že príslušné štátne orgány posunú samosprávam jasné pokyny, čo robiť v čase takejto krízy. Tie nech si s mimovládkami vykomunikujú kompetencie, čo a kde, v ktorom regióne treba robiť. Pomoc mimovládok by sa nemala redukovať „len“ na pomoc na štátnych hraniciach. Nejde len o ňu.

Pokyny prichádzajú, ale veľmi pomaly, a vzniknuté časové vákuum je vypĺňané individuálnymi iniciatívami. My sme pritom organizácia, ktorá funguje na projektoch. V nich sme sa zaviazali prostredníctvom aktivít naplniť stanovené ciele a práve na ne sme získali peniaze. Takmer všetky sme však momentálne museli odložiť, lebo treba pomáhať inde.

Prvé dni na troch hraničných priechodoch medzi Ukrajinou a Slovenskom panoval chaos. Na jednej strane zafungovala obrovská vlna solidarity neziskoviek, charít, bežných ľudí aj štátu, na druhej strane – nechýbala tomu nejaká hlava? A môžu mať vôbec spontánne akcie jednu hlavu?

Uvedomujem si silnú stránku mimovládnych organizácií, lebo vďaka množstvu skúseností z minulosti dokážu veľmi rýchlo a pružne reagovať v kritických momentoch. Vedia, čo majú robiť, a je to ich veľké plus.

Na druhej strane je jasné, že tu máme vážnu krízu. Neviem, či si to vôbec chceme pripustiť, ale v čase krízy by mal pozíciu hlavy prevziať štát. To sa neudialo, preto vznikol chaos. Vlna solidarity je síce nádherná, ale ak pomoc nie je adresná, nie je ani efektívna.

Kde nie je efektivita, tam nastúpi frustrácia. Priestor automaticky získavajú aj špekulanti, ktorí sú – a v tomto nebuďme naivní – pripravení vždy a všade vyťažiť z chaosu maximum. Neubehlo ani pár dní a už sa objavili podozrenia z okrádania utečencov falošnými dopravcami, ale aj z obchodovania s ľuďmi.

Áno, falošní dopravcovia ponúkali ženám a deťom prevozy do miest za šialené stovky eur. Viacerí zmätení, vystresovaní a unavení ľudia to akceptovali.

Pritom hneď po prekročení hranice mali dostať informáciu, aby nesadli na lep špekulantom, lebo odvozy môžu mať zdarma. Som v kontakte s mnohými ľuďmi, ktorí pomáhajú na hraniciach, a sami vravia, ako očakávali, že sa celé velenie dostane do rúk jedného krízového manažéra, ktorý bude mať jasno, čo a kde treba. Nestalo sa.

Niekto posiela oblečenie, iný nakúpi potraviny, ďalší zoženie lieky a zdravotnícky materiál, niekomu je najlepšie poslať peniaze. Ako by mal rozmýšľať človek, ktorý chce reálne pomôcť? Lebo aktuálne vo vreciach s pomocou končia aj nezmysly ako extravagantné topánky na vysokých opätkoch.

V prvom rade musia mať jasno organizátori zbierky: ktoré položky sú potrebné? V akom množstve? Napríklad: Koľko detského oblečenia potrebujeme pre bábätká do šesť mesiacov? Koľko potrebujeme paplónov, perín, vankúšov a matracov? Dvadsať? Päťdesiat? Organizátor si ďalej musí vedieť odfiltrovať darcov, ktorí sa chcú iba zbaviť nevyužiteľných vecí.

Ľudia, ktorí chcú pomôcť, sa zase musia neustále pýtať: kam presne tá zbierka pôjde? Komu presne je určená, kto je odberateľom? Kto to koordinuje? Ak niekto zbiera potraviny, musí mať jasno, či berie len trvanlivé alebo aj ostatné, pri ktorých však potom musí sledovať lehotu spotreby a mať zabezpečený okamžitý odbyt.

Najväčšou frustráciou pre ľudí, ktorí chcú pomáhať, totiž je, ak nemajú informácie, ako ich pomoc dopadla. Chcú vedieť, či veci, ktorými prispeli, neskončili niekde na halde ako odpad. Ak zistia, že sa to stalo, stratia motiváciu ďalej pomáhať.

Predstavte si vrecia s oblečením, ktoré sa nevyužilo, lebo ho bolo veľa. Čaká tak na ďalších ľudí, ktorí prekročia hranice. Lenže dovtedy je možno uskladnené v nevykurovanom kultúrnom dome, kam sa už možno nasťahovali hlodavce, prípadne ak oblečenie nebolo pretriedené a suché, začalo plesnivieť. Tým sa zbierka môže znehodnotiť.

Občas mám pocit, že sa priveľa energie míňa na dotrieďovanie zbierok – naložia sa plné dodávky a na mieste to všetko treba vytriediť tak, aby bolo jasné, čo sa dá využiť.

Presne tak, na dotrieďovanie zbierok ide strašne veľa energie tam, kde sa veci zbierajú chaoticky. Ide o hodiny a hodiny premrhanej dobrovoľníckej práce, ktorá sa mohla využiť na lepšie veci. Dokonca to môže skončiť až úzkostnými stavmi a frustráciou, kde si dobrovoľníci kladú otázku: aký to má zmysel, keď v tom nie je žiadny systém?

V Banskej Bystrici som s kamarátkami trávila v Centre humanitárnej pomoci niekoľko hodín denne uvažovaním, ako nastaviť systém, aby sme reagovali na dopyt.

Humanitárne konvoje tiež majú špecifické pravidlá, ako majú byť veci vytriedené, zabalené, označené. Prísť na hranicu naslepo s dodávkou chaoticky napratanou všetkým, čo ľudia v meste priniesli, naozaj nemá zmysel. Mať v aute všetko možné bez triedenia, bez označenia druhu a veľkostí, nie je humanitárnou pomocou. To už nehovorím o tom, že takú dodávku by cez hranice nepustili.

Ako si má teda bežný človek zvoliť správnu formu pomoci?

Tak, že si vyberie spoľahlivú organizáciu, že jej kladie otázky a dostáva odpovede. Že má zbierka svojho koordinátora a ten presne vie, čo má robiť.

Navyše sa za pomocou netreba hnať, dá sa aj počkať. Teraz funguje obrovská vlna pomoci, ktorá však časom určite opadne. Vtedy budú musieť nastúpiť ďalší. Nemá zmysel kopiť zbytočný materiál, preto treba reagovať vždy na aktuálne výzvy na konkrétne veci – ak treba spacáky a uteráky, netreba nosiť šatstvo a podobne.

Treba si uvedomiť, že stále sme len na začiatku krízy. Ukrajinských žien a detí u nás bude pribúdať, navyše sa postupne budú presúvať z východu do stredu Slovenska. Netreba sa báť, pomoc bude ešte treba. Nik preto nemusí všetko, čím vie prispieť, minúť hneď a zaraz – naozaj môže počkať. Výziev bude ešte veľa.

To sa zrejme týka aj záujemcov o dobrovoľníctvo.

Samozrejme. Tí, čo dnes tvrdo pracujú na hraniciach, sa skôr či neskôr unavia, budú potrebovať načerpať sily. Aj oni majú svoje rodiny, prácu a bežné povinnosti, ku ktorým sa budú musieť vrátiť. Potrebujeme však mechanizmus, ktorý nám zabezpečí, že dokážeme pomáhať dlhodobo. Čas tých, ktorí by chceli pomôcť už teraz, ale nemôžu, ešte určite príde.

Podstatné je, aby si samotní dobrovoľníci dávali pozor na zneužívanie. V krízach vedia poskytnúť všetok svoj potenciál, vezmú si dovolenky a slúžia na hranici dvanásť hodín denne, ale ak si ich chceme ako dobrovoľníkov udržať dlhodobo, teda aj v obciach a mestách, nesmieme ich zneužívať.

Treba si uvedomiť, že dobrovoľníci nie sú brigádnici, ale ľudia, ktorí si ukrojili z vlastného času, aby niekomu pomohli, lebo v tom vidia zmysel. Ak táto ich motivácia nebude naplnená, príde na nich frustrácia a zo zoznamu dobrovoľníkov navždy vypadnú.

Počul som o prípadoch, keď sa pre dobrovoľníkov narýchlo zháňali základné veci – jedlo, pitie a nocľah. Myslel som si, že ten, kto si ich zavolá, musí mať toto vyriešené.

Veď to – my tu máme dokonca zákon o dobrovoľníctve, kde sú definované práva a povinnosti pri manažmente dobrovoľníkov, ale niektorí to ignorujú. Jednoducho očakávajú, že dobrovoľníci nastúpia a hotovo. Ide tu však predovšetkým o ľudský rozmer – my v našom centre robíme so záujemcami o dobrovoľníctvo pohovory, zisťujeme, aké majú zručnosti, skúsenosti a schopnosti, vieme ich školiť, navigovať, postarať sa o nich.

Potom ich nejaká organizácia alebo inštitúcia zavolá pomáhať niekam, kde na veci nedohliada žiadny koordinátor či koordinátorka, kde všetko funguje chaoticky, kde nemajú zabezpečený nocľah, pitný režim ani stravu, a my o tých ľudí nakoniec úplne zbytočne prídeme.