Denník N

Šupka je svet v obrazoch aj v slovách

Výstava pri príležitosti 85. výročia založenia Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave v ZOYA MUSEUM v Modre. Foto N - Tomáš Benedikovič
Výstava pri príležitosti 85. výročia založenia Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave v ZOYA MUSEUM v Modre. Foto N – Tomáš Benedikovič

Cez víkend choďte do Modry. V Zoya Museum Elesko je posledná možnosť vidieť výstavu, ktorou bratislavská Škola úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru oslavuje 85 rokov.

Bratislavská šupka Škola úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru – oslavuje 85 rokov života výstavou vybraných absolventov v priestoroch modranského Zoya Museum Elesko. Tých 85 rokov počítame od vzniku legendárnej ŠUR – Školy umeleckých remesiel, ktorú v Bratislave založil historik, teoretik umenia, etnograf a pedagóg Josef Vydra. Šurka v roku 1939 zanikla a po vojne na ňu nadviazala Škola umeleckého priemyslu na Palisádach.

Kurátorka aktuálnej výstavy Sabina Jankovičová hovorí, že je príjemné hľadať korene školy až v ŠUR, odvolávať sa na takú dlhú tradíciu, ale skutočný začiatok histórie dnešnej šupky vidí skôr v povojnovej škole. „Vyhýbam sa násilnému spojeniu so ŠUR-kou, lebo je otázne, nakoľko mohla ŠUP-ka koncom 40. rokov na ňu nadviazať. Iste niekde podvedome alebo utajene toto spojenie existovalo, ale oficálne sa začalo priznávať až po revolúcii.“

Výstava pri príležitosti 85. výročia založenia Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave v ZOYA MUSEUM v Modre. Foto N - Tomáš Benedikovič
Výstava pri príležitosti 85. výročia založenia Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave v ZOYA MUSEUM v Modre. Foto N – Tomáš Benedikovič

Výstava pri príležitosti 85. výročia založenia Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave v ZOYA MUSEUM v Modre. Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Výstava pri príležitosti 85. výročia založenia Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave v ZOYA MUSEUM v Modre. Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Najlepší z tisícov

Na výstave nájdeme takmer deväť desiatok autorov. Kurátorka v spolupráci s vedením školy ich vyzvali, aby sami vybrali dielo, ktoré najlepšie reprezentuje ich celoživotnú tvorbu, alebo jej aktuálnu podobu. Všetkých absolventov šupky je niekoľko tisíc, čo by mohlo predstavovať potenciálny problém pre kurátorku. Vyselektovať výslednú zostavu však podľa Sabiny Jankovičovej nebol veľký problém, nakoľko panuje všeobecná zhoda v názore, ktorí sú najvýznamnejší.

„Obzvlášť absolventi 50. a 60. rokov sú veľmi úspešní, čo je dané jednak tým, že to boli prvé generácie vyštudovaných umelcov vo všetkých brandžiach, ale napomohla tomu aj atmosféra 60. rokov a určite aj školenie, ktoré dostali. Práve pedagógovia v takzvaných temných 50. rokoch mali veľmi dobré nápady a snahy,“ hovorí.

Niektorí pozvaní napokon účasť z rôznych osobných dôvodov odmietli, iní možno cítia krivdu, že ich nepozvali. Vo finále sa ocitli najstarší študenti aj najmladšie ročníky: Anton Cepka, Vladimír Popovič, Jozef Jankovič, Stano Filko, Július Koller, Albín Brunovský, Milota Havránková, Rudolf Fila, Marek Ormandík, Ivan Csudai, Jana Farmanová, Ašot Haas a mnohí ďalší.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Šupka, napriek tomu, že aj umelci sú len ľudia, bola a stále je pre študentov krásnym miestom. Nielen preto, že tam – ako spomína výtvarník Vladimír Popovič – vždy študovali také krásavice, že pred budovou večne postávala štvrtina Bratislavy, aby sa mohla vynadívať. Škole sa vďaka výnimočným osobnostiam, ktoré tu pôsobili, podarilo prežiť aj hrozné 50. aj 70. roky takmer bez ujmy. Podľa pamätníkov si v totalite dokázala udržať status ostrova slobody a tvorivosti.

Kontinuita Vydrovej myšlienky sa síce vojnou pretrhla, ale ako napísala teoretička Iva Mojžišová v texte v publikácii k 75. výročiu školy, zo ŠUR zostal odkaz – pracovný étos a mravný ideál. Bývalí študenti i pedagógovia s láskou spomínajú na dlhoročného riaditeľa Jozefa Brimicha, ktorý ako jediný nestraník na čele vzdelávacej inštitúcie v republike, vedel ustáť akékoľvek nebezpečenstvo a, vybavený intelektom a šarmom, vykľučkoval aj z politických hier tak, že vždy uchránil svojich.

Elita Bratislavy

„Šupka bola výnimočná, v komunizme to bolo jediné miesto, kde sa mohlo robiť pomerne veľa slobodných a zábavných vecí, preto my, ktorí sme sa tam dostali, sme boli šťastní, že máme exkluzívne postavenie v Bratislave. Boli sme elita,“ tvrdí Vladimír Havrilla, absolvent rezbárstva u Ludvíka Korkoša. Mnohí z prvých generácií študentov sa vracajú k bábkarskému krúžku Miroslava Fikariho, de facto mimoškolskej aktivite, ktorá výrazne a natrvalo ovplyvnila ich myslenie a život. Tam sa zrodili mená ako Juraj Jakubisko, Elo Havetta, Milan Sládek…

Vladimír Popovič sa zasníva: „Krúžok pána profesora Fikariho bol predchodcom všetkých tých intermediálnych vecí, ktoré sa neskôr tlačili na VŠVU a VŠMU. Pán profesor nás učil divadelne, čiže multimediálne myslieť, za čo mu dodnes vzdávam veľkú chválu a vďaku. Bol to môj osud, pohybovať sa niekde medzi týmito médiami a nefixovať sa na jedno.“

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Niektorí absolventi sa po skončení vysokej školy vrátili na šupku učiť. Masy vyučil a ovplyvnil Rudolf Fila, zbožňovaný pedagóg, ktorý v spolupráci s kolegami vytvoril aj učebnicu výtvarnej prípravy, návod pre celé generácie šupkárskych pedagógov.

Maliar a súčasný pedagóg na VŠVU Ivan Csudai, ktorý maturoval v roku 1978, študoval propagačné výtvarníctvo a úžitkovú fotografiu. Na strednú školu sa nesťažuje, len prvé kontakty s ňou hodnotí ako rozpačité. „Chcel som ísť na grafiku, ako každý, a tam bol nátresk. Teraz sú tých netvoriacich grafikov stovky. Pre nich boli rezervované miesta, a my, ktorí sme grafiku naozaj potrebovali, sme sa tam nevedeli dostať. Ale keď človek niečo chce, tak to dosiahne za každých okolností.“

Nielen plátna

Šupka dlhé roky patrila k školám, ktoré prijímali len zlomok uchádzačov. Mala cveng výnimočnosti a jej študentov bolo možné rozoznať na prvý pohľad – mnohí si ešte dlho po Woodstocku nadievali batikované zvršky, chodili bosí a s kvetmi vo vlasoch. Maliarka Jana Farmanová, ktorá končila v revolučnom roku 1989 na keramike, spomína stručne a jasne: „Vnímala som, že nemám na výber. Veľmi som na tú školu chcela ísť, dostala som sa tam a bola som tam veľmi šťastná.“

Výtvarná a filmová teoretička Petra Hanáková, ktorá Nežnú revolúciu zažila na textilnom oddelení Karola Pichlera v druhom ročníku šupky, sa nepamätá, že by prevrat znamenal prudký zlom v nálade na škole: „Boli sme free aj predtým.“ U Pichlera pochopila, že nechce byť výtvarníčkou, že ju baví teória, a preto s naliehavosťou sebe vlastnou pripomína: „ŠUP-ka nie je iba o ľuďoch, ktorí ostali v umení. V kultúre sa asimilovali mnohí ŠUP-kári, ktorí nenatierajú plátna, ale vrhli sa napríklad na teóriu. Niežeby na tejto výstave mala byť knižnica s ich publikáciami, ale treba si to uvedomiť.“

Petre Hanákovej sa tiež zdá, najmä po rozhovoroch s ľuďmi, ktorí na škole dlho učili, že šupka v posledných rokoch trpí stratou exkluzivity. „Umenie sa nedá zaplatiť, ale po revolúcii začali vznikať rôzne školy, ktoré sú lepšie financované, ktoré majú možno lepšiu výbavu, hoci slabšiu morálnu základňu. Možno tým škola teraz trpí.“

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Reč rebríčkov

Súčasný riaditeľ ŠÚV Milan Pagáč, tiež bývalý šupkár, sa ako hlava školy cíti v rôznych situáciách rôzne. „Keď tu na výstave vidím ohromné množstvo ľudí, priateľov, známych, šupkárov aj nešupkárov, tak sa cítim vynikajúco. A v situácii, keď musíme riešiť ekonomické problémy a zisťujeme, že nemáme na to, na to, na to, to už taký príjemný pocit nie je.“ Podľa neho – aj podľa hodnotenia inštitútu INEKO – je však úroveň školy stále mimoriadne vysoká. „Ale nejaké rebríčky nie sú smerodajné. Smerodajné je uplatnenie študentov. Z nich minimálne 80 percent úspešne pokračuje v štúdiu na vysokých školách podobného typu. To je naša úspešnosť,“ hovorí.

Nebudeme si nič navrávať, iste nie všetci, ktorí sa na pôde Školy úžitkového výtvarníctva ocitli, ctia Ivou Mojžišovou spomenutý Vydrov odkaz pracovného étosu a mravného ideálu. Ale pri pohľade na mená a steny v galérii je zrejmé, že tá škola nakoniec nie je len šupkou. Výstavné kusy sa z nej vylúpli.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie