Utrápené tváre, detský smiech i Tom a Jerry. Ako to vyzerá na stanici v Ľvove, odkiaľ prúdia davy do Poľska

V staničnej hale je živo prakticky stále. Tabuľa s príchodmi a odchodmi preblikáva, vo veľkom priestore cítiť nepokoj a zároveň prítomnosť tisícov ľudí. Vzduch je vydýchaný a pocit stiesnenosti všadeprítomný. Nad hlavným vchodom pozýva veľký plagát do miestneho nočného klubu – paradoxná pripomienka toho, čo bolo ešte pred niekoľkými týždňami možné.

Niekoľko veľkých čakární sa navzájom vcelku podobá. Pri vchode stoja dobrovoľníci v reflexných vestách, ktorí pasažierov púšťajú dovnútra do hál za tlmeným svetlom, chladnou podlahou a poloprázdnym a napoly vypredaným barom s občerstvením. Na stene sa premieta rozprávka Tom a Jerry a najmladší utečenci v teple naberajú sily na ďalšiu cestu.

Chaos je po dvoch týždňoch preč

Silná vôňa dezinfekcie a čistiacich prostriedkov presakuje cez vstupné chodby. Obrázok zo stanice je stále rovnaký – na prvý pohľad úplne obyčajní ľudia, rovnakí ako my alebo vy, čakajú na vlak. Sedia na nepohodlných laviciach, hľadia do mobilov alebo sa medzi sebou rozprávajú. A občas k tomu všetkému usrknú z kávy alebo z čaju. Lenže všetka obyčajnosť sa s vedomím, prečo sú všetci tu a teraz, rýchlo stráca.

„Už teraz by som sa najradšej vrátila domov, Kyjev mi strašne chýba,“ opisuje Natalija. Stretávame ju v chumáči ľudí okolo jednej z predlžovačiek, kde sa dobíja vari tucet mobilov. Je to jediné Natalijino spojenie s rodinou, ktorá zostala v bombardovanom hlavnom meste. Nedokázala ich presvedčiť, aby odišli s ňou.

„Aj tých pár dní bojov bolo pre mňa jednoducho príliš. Všetky tie zvuky, sirény, rany ma veľmi stresovali. Pár dní som spala v pivnici, čo bola rozhodne nová skúsenosť,“ smeje sa na nás mladá inžinierka, zatiaľ čo sa jej v očiach objavujú slzy. „Stále nedokážem pochopiť, ako je toto v 21. storočí v Európe možné,“ dodáva.

Na cestu si zabalila to najnutnejšie – dokumenty, spodnú bielizeň a laptop, aby mohla pokračovať v práci aj v Poľsku, kam azda dnes v noci príde. Teda za predpokladu, že sa dostane do jedného zo spojov, ktoré k poľským hraniciam mieria. „Dúfam, že v Poľsku budú ľudia tiež hovoriť po anglicky, rozprávať sa s vami je dobrý tréning,“ uzatvára.

Do Poľska mieri prevažná väčšina utečencov z Ukrajiny. Pred vojnou do krajiny podľa pohraničnej stráže utieklo už viac ako 1,75 milióna ľudí. Len za nedeľu (13. marca) ich bolo 82 100. O tom, že práve Poľsko je najžiadanejšou destináciou pre ľudí na úteku, svedčí aj situácia na ľvovskej stanici. Dlho pred odchodom vlaku do hraničnej stanice Przemyśl sa v podchode k nástupišťu číslo päť začína tvoriť dlhý zástup ľudí.

Keď tu boli naši reportéri naposledy – dva dni po začiatku vojny –, vládol pri nástupe do pristavených vagónov skôr chaos. Do vlakov sa neriadene snažil dostať každý, kto mohol – teda s výnimkou mužov, ktorí sa tu lúčili s rodinami.

O dva týždne neskôr je však zmätok v zásade preč. Stovky cestujúcich sa radia do dlhej štrúdle ohraničenej zábradliami a postarší dobrovoľník ich na schody k perónu púšťa až s dovolením kolegov, ktorí každých pár minút húknu z nástupišťa.

Hneď pri vlaku pasažierom kontrolujú dokumenty, až potom sa po malých skupinkách môžu po vysokých schodoch vyšplhať do pristavených vagónov. Podobne dlhý rad ľudí, ktorí čakajú na spoj do Poľska, sa tvorí aj pred budovou. Naproti cez ulicu totiž sídli autobusová stanica, odkiaľ sa prichádzajúci do utečeneckých centier rozbiehajú aj ďaleko za hranice.

Prakticky prázdne vlaky s hŕstkou mužov, ktorí sa chcú zapojiť do bojov proti Rusku a na obranu Ukrajiny, naopak, mieria ďalej do stredu krajiny.

Niekoľko ibalginov a krádeží

Medzi vlakovou a autobusovou stanicou sa už v prvých dňoch vojny vytvorilo improvizované stanové mestečko. Dobrovoľníci tam ponúkajú teplé nápoje a jedlo a zdravotníci sa v niekoľkých vyhrievaných stanoch starajú o tých, ktorí to najviac potrebujú. Práve tu má hlavnú základňu aj český záchranár Milan Dvořáček.

Keď na jednom z nástupíšť začujeme češtinu, zbystríme: zdravotník pred sebou tlačí vozík so seniorom, za nimi sa ponáhľa zvyšok jeho rodiny. Odniekade z východu Ukrajiny práve prišiel plný vlak a na peróne sa dá sotva pohnúť. Napriek tomu sa záchranár s mužom na vozíku umne prepletá húfom a nakoniec pacienta (pôvodom z Charkova) znesie a zase vynesie o nástupište vedľa.

Z čela mu crčia kvapky potu – dostať prakticky nehybného muža do vlaku bolo náročné. Teraz však už vezie len prázdny vozík, o ktorý sa tu delia ľudia, ktorí ho práve potrebujú. „Nemohol som sa už pozerať na to, čo sa tu deje,“ rozpráva Čech, prečo sem prišiel.

Zo zakarpatského Mukačeva sa do Ľvova presunul pred niekoľkými dňami. „Zatiaľ trochu vyčkávame. Dá sa predpokladať, že s evakuačnými koridormi sa sem nahrnie oveľa viac ľudí. Povedal by som, že je to tu teraz trochu ako pokoj pred búrkou. Ľudia prídu podchladení, podvyživení, zbedačení, zranení,“ myslí si dobrovoľník, ktorý vo voľných chvíľach učí záujemcov prvú pomoc.

Situácia sa tu v posledných niekoľkých dňoch upokojila, do Ľvova prichádza o niečo menej ľudí ako doteraz. „Nikto sa tu na nič veľmi nesťažuje. Akurát som rozdal pár ibalginov na bolesť hlavy, občas niekto potrebuje previazať nohu, pretože majú zlé topánky a tri dni odniekiaľ šli alebo spali v mokre. Nič závažnejšieho sa však zatiaľ pri stanici nedeje,“ opisuje ďalej Dvořáček.

Svoj bežný život vedie vo Švajčiarsku, kde sa vo voľnom čase venuje extrémnym športom, ale teraz je tu: „Kým tu bude čo jesť, piť a kde spať, môžem tu byť. A, samozrejme, kým to bude akútne potrebné.“

Okolie stanice i zázemie, kde sa pred hlavnou budovou pohybujú dobrovoľníci a zdravotníci, je vzhľadom na počet ľudí, ktorí tadiaľto denne prejdú, možno až prekvapivo usporiadané a čisté.

Teplo z improvizovaných ohnísk, jedlo zadarmo a zdravotná starostlivosť prirodzene prilákali aj miestnych, ktorí boli bez domova už dávno pred vojnou. Sedeli tu pred viac ako dvoma týždňami a sedia tu aj dnes. Okrem drobných krádeží tu však vládne relatívny pokoj.

Utečenci utečencom

Úplne iná nálada panuje v čakárňach pripravených špeciálne pre matky s deťmi. Ticho tam rozbíja rozbláznený vreskot a vystrájanie najmladších utečencov.

Jedno svetlovlasé dievčatko v pančuchách zašpinených od staničnej podlahy práve poletuje od jednej steny k druhej s káčerom na motúze, pozornosť zahraničných fotografov ju zjavne baví. Obďaleč na matraci, ktoré sú tu vyskladané jeden vedľa druhého, staršie dievča zaujato pozerá do mobilu a nedá sa preplnenou miestnosťou vôbec rušiť. Počuť tu plač aj smiech; občas je ťažké tieto dva zvuky od seba rozoznať.

Deti sú tu jednoducho naďalej deťmi – akoby miestnosť pre utečencov predstavovala len ďalšie zábavné centrum alebo ihrisko. Úplne iný výraz však majú v tvárach ich ustarané matky. Často telefonujú so svojimi blízkymi, väčšinou vymýšľajú, čo bude ďalej. Obrí priestor, ktorému uprostred vládnu desiatky matracov, lemujú stoly s tým najpotrebnejším. Haldy plienok, detského oblečenia, dojčenské mlieko, mikrovlnky pripravené na ohrev príkrmov.

„Pripravujeme jedlo a pitie a snažíme sa im pomôcť zvládnuť celú túto situáciu,“ vysvetľuje Serhij, ktorý pomáha v jednej z miestností pre najmladších. Priestor je otvorený 24 hodín denne a dobrovoľníci tu pracujú v trojzmennej prevádzke.

„Pre mňa sa od 24. februára začala otvorená fáza bojov vo vojne s Ruskom. Tá však v mojich očiach trvá už od roku 2014,“ hovorí smutne. „Dúfam, že boje sa sem nepresunú, ale na Ukrajine vždy hovoríme: ‚Dúfaj v to najlepšie, priprav sa na to najhoršie.‘ Toho sa tiež držím,“ opisuje svoju skepsu.

A o dva dni neskôr sa ukázalo, aký pragmatický prístup to je. Tridsiatimi strelami s plochou dráhou letu Rusko včera zasiahlo neďalekú vojenskú základňu. Útok neprežilo 35 ľudí, ďalších 134 rozviezli sanitky do okolitých nemocníc. Vojna tak už otvorene dosiahla na západ Ukrajiny a hranicu NATO.

Serhij na prvom poschodí pomáha spolu s Katarynou. Tá musela zo svojho domova zhruba pred týždňom utiecť, rozhodla sa však zostať v Ľvove a pomôcť, ako sa dá. Jej matka, sestra, babička aj otec zostali na východe krajiny. Sestra sa pridala k teritoriálnej obrane, otec bojuje na Donbase.

„Prakticky celá moja rodina je v ohnisku bojov. Viem však, že je to tak správne. Na jednej strane by som chcela byť s nimi, ale tu sú ženy s deťmi, ktoré potrebujú pomoc. To je teraz moja povinnosť,“ rozpráva devätnásťročné dievča, ktoré sa chce stať novinárkou.

Ako dlho tu chcú pomáhať? „Budeme tu, kým sa vojna neskončí,“ odpovedajú prakticky jednohlasne a pozornosť zase obracajú k ženám a deťom, ktoré sa nahrnuli do miestnosti po príchode ďalšieho z vlakov.

Bez plánu, kam ďalej

Malý Arťom má rok a práve rozčúlene plače na jednom z matracov v deťmi zaplnenej hale. V náručí ho drží desaťročný brat Timur. Spoločne s matkou pricestovali v noci evakuačným autobusom zo Súm.

„Veľmi často u nás strieľali tanky. S deťmi sme sa schovali do protibombového krytu,“ rozpráva vyčerpaná Marina, zatiaľ čo sa mladšieho syna snaží upokojiť ovocnou kapsičkou.

Spať na stanici jej neprekáža. Horšie je, že deti nemá kde poriadne umyť. A nevie, kam sa presunúť ďalej. O dom a všetky istoty prišla. Plán nemá, žije teraz a tu, rovnako ako státisíce ďalších Ukrajincov, ktorí museli rýchlo opustiť svoje domovy.

Veľmi dopredu si nedovoľuje plánovať ani druhý Arťom, ktorého v ten deň na stanici stretávame. Postáva na slnku a fajčí. „Snažíme sa dostať čo najďalej od vojny,“ vysvetľuje s tým, že ďalšie kroky jeho rodiny povedú do Užhorodu. Až tam sa uvidí, čo bude.

Pôvodom je z Mariupola, obliehaného prístavného mesta, kde od začiatku konfliktu zomrelo viac ako 2500 ľudí. Do Ľvova však našťastie cestoval z Charkova, kde študuje. Štyri dni potom spali u dobrovoľníkov.

Prečo sa na cestu vydávajú práve dnes? Nie je taká zima ako v predchádzajúcich dňoch – pokiaľ budú musieť dlhé hodiny čakať vonku, hádam nezmrznú, dodáva Arťom a máva nám na cestu.

Zo všetkých lúčení, sĺz, nepredstaviteľných príbehov a prázdnych výrazov bolí pri srdci. Toto všetko je vojna. Na ľvovskej stanici sa neprejavuje hlasnými sirénami, bombami a skrvavenými tvárami vojakov – tu sa ukazuje na zamračených čelách utrápených matiek, vystrašených výrazoch seniorov a od staničnej podlahy ušpinených pančúch najmladších utečencov, ktorým táto vojna zobrala bezstarostné detstvo.