Utrápené tváre, detský smiech i Tom a Jerry. Ako to vyzerá na stanici v Ľvove, odkiaľ prúdia davy do Poľska

V staničnej hale je živo prakticky stále. Tabuľa s príchodmi a odchodmi preblikáva, vo veľkom priestore cítiť nepokoj a zároveň prítomnosť tisícov ľudí. Vzduch je vydýchaný a pocit stiesnenosti všadeprítomný. Nad hlavným vchodom pozýva veľký plagát do miestneho nočného klubu – paradoxná pripomienka toho, čo bolo ešte pred niekoľkými týždňami možné.

Niekoľko veľkých čakární sa navzájom vcelku podobá. Pri vchode stoja dobrovoľníci v reflexných vestách, ktorí pasažierov púšťajú dovnútra do hál za tlmeným svetlom, chladnou podlahou a poloprázdnym a napoly vypredaným barom s občerstvením. Na stene sa premieta rozprávka Tom a Jerry a najmladší utečenci v teple naberajú sily na ďalšiu cestu.

Chaos je po dvoch týždňoch preč

Silná vôňa dezinfekcie a čistiacich prostriedkov presakuje cez vstupné chodby. Obrázok zo stanice je stále rovnaký – na prvý pohľad úplne obyčajní ľudia, rovnakí ako my alebo vy, čakajú na vlak. Sedia na nepohodlných laviciach, hľadia do mobilov alebo sa medzi sebou rozprávajú. A občas k tomu všetkému usrknú z kávy alebo z čaju. Lenže všetka obyčajnosť sa s vedomím, prečo sú všetci tu a teraz, rýchlo stráca.

„Už teraz by som sa najradšej vrátila domov, Kyjev mi strašne chýba,“ opisuje Natalija. Stretávame ju v chumáči ľudí okolo jednej z predlžovačiek, kde sa dobíja vari tucet mobilov. Je to jediné Natalijino spojenie s rodinou, ktorá zostala v bombardovanom hlavnom meste. Nedokázala ich presvedčiť, aby odišli s ňou.

„Aj tých pár dní bojov bolo pre mňa jednoducho príliš. Všetky tie zvuky, sirény, rany ma veľmi stresovali. Pár dní som spala v pivnici, čo bola rozhodne nová skúsenosť,“ smeje sa na nás mladá inžinierka, zatiaľ čo sa jej v očiach objavujú slzy. „Stále nedokážem pochopiť, ako je toto v 21. storočí v Európe možné,“ dodáva.

Na cestu si zabalila to najnutnejšie –