Denník N

Hnus je pocit, ktorý nás chráni, ale nás aj ohlupuje

Ilustračné foto - Flickr
Ilustračné foto – Flickr

Pocit hnusu má iný význam, keď sme v prírode a iný, keď sme medzi ľuďmi. Kto to nevie rozlíšiť, škodí sebe aj iným.

Mark je vcelku pohodový chlapík, hoci záľuby má trochu zvláštne. Keď umýva záchod, robí to zásadne štátnou vlajkou, a hydinu nielen konzumuje, ale si s ňou vždy aj „pošpásuje“. A keď nemá dosť, pokračuje s vlastnou sestrou. Jeho pes je jeho verný kamarát, a pretože láska ide cez žalúdok, dá si ho s omáčkou a brusnicami.

Čo si o ňom myslíte? Že je to zvrhlík a že to, čo robí, je hnusné, nechutné a odporné?

Nie, nebojte sa, Mark nie je skutočný. Vznikol v hlavách morálnych psychológov – takýmito a podobnými príbehmi už niekoľko desaťročí týrajú svojich bezbranných respondentov. Snažia sa tak prísť na to, ako tvoríme morálne súdy.

Zistili, že morálne intuície a emócie, napríklad hnus, ale aj hanba, pohŕdanie alebo súcit, zásadným spôsobom formujú naše morálne postoje.

Otroci vášní

Ešte v 80. rokoch bolo ľudstvo presvedčené, že morálne súdy sú výsledkom čisto racionálneho kalkulu – situáciu jednoducho starostlivo zvažujeme a konečný verdikt vynesieme až po posúdení každého pre a proti.

Myšlienku, že náš rozum je iba „otrokom vášní“, vyslovil pred viac ako dvesto rokmi filozof David Hume. Ale iba v ostatnom čase je možné dokázať ju empiricky.

Naši pravidelní čitatelia experimenty na tomto poli už poznajú, pripomeňme si jeden z nich. Psychologička Simone Schnallová z Cambridgeu a jej tím vyrazili do areálu univerzity v Stanforde a okoloidúcich sa pýtali na ich názor na konsenzuálny pohlavný styk medzi bratrancom a sesternicou.

Rozdelili ich do viacerých skupín podľa toho, či z koša, ktorý bol vedľa nich, vypúšťali väčšiu alebo menšiu dávku flatu – ľudovo povedané prdov. Bola tam aj kontrolná skupina, ktorú pred týmto martýriom ušetrili.

Vedci zistili, že ľudia, ktorí mali tú smolu, že ich zasiahla najväčšia dávka, zároveň hodnotili uvedenú situáciu ako najviac morálne odpudivú. Emócia hnusu, ktorú u nich zápach vyvolal, totiž prispela k vytvoreniu ich názoru na sex medzi rodinnými príslušníkmi.

Vidíme, že rozum sa tu stal iba „otrokom vášní“. Ľudia racionálne nezvažovali všetky dostupné argumenty, ale urobili iba to, že vyhoveli intenzívnej emócii hnusu, ktorá situáciu sprevádzala.

Pozor na hady

Hnus je mimoriadne silná emócia. Vyvinula sa zrejme preto, aby nás chránila pred konzumáciou toxických látok, ktoré by nás mohli zabiť. Keď náš vyhladovaný praveký predok putoval africkou savanou a zbadal rozkladajúcu sa mrcinu, mohol sa jej najesť, aby utíšil svoj hlad. Lenže hnijúce mäso ho mohlo otráviť. Ak sa ho pri pohľade naň zmocnil hnus, nenajedol sa a to mu zachránilo život.

Psychológovia si myslia, že postupne sa emócia hnusu presunula aj do morálnej oblasti. Už nás nechráni iba pred odporným jedlom, ale aj „odpornými a hnusnými ľuďmi“ a „nechutnými aktivitami“, ktorým je lepšie sa vyhnúť.

Ilustračné foto - Flickr
Ilustračné foto – Flickr

Táto emócia je bežnou súčasťou každej ľudskej mysle, podobne ako strach. Všimnite si, ako umne s nimi narábajú populisti, demagógovia a diktátori. Napríklad Židov v čase nacistického Nemecka vykresľovali ako odporné krysy, ktoré vykorisťujú Nemcov. Tutsiov počas občianskej vojny v Rwande opisovali zase ako šváby – opäť niečo odporné, čo nám chce ublížiť a čoho sa treba obávať.

Takáto rétorika dehumanizuje svoje obete – už sa nebavíme o ľuďoch, ale iba o odporných zvieratách, ktoré nám otravujú život. A čo nie je človek, tomu môžeme ublížiť.

Naši politici tiež radi narábajú s týmito emóciami – hoci niekedy možno aj neuvedomele – keď hovoria o utečeneckej kríze. Napríklad vládny Smer zrazu „chráni Slovensko“ – evidentne ide o narážku na utečeneckú krízu a imigrantov, pred ktorými nás treba brániť. Je to útok na naše najnižšie pudy a – ako vždy – aj teraz zaberá.

Pôvod stereotypov

Vidíme, že naša myseľ nie je zďaleka dokonalá. Obsahuje tendencie, ktoré sú v určitých situáciách užitočné, napríklad hnus z pokazeného jedla, ale v iných už nie. Hnus zo Židov, z Tutsiov, Rómov, Maďarov, černochov, homosexuálov, utečencov či akejkoľvek inej skupiny je často zdrojom veľkého utrpenia a zla.

Vytvárame si o ľuďoch stereotypy, lebo tak sa nám žije oveľa ľahšie. Uvažovanie je náročné, bolí a pre našu myseľ je oveľa jednoduchšie, ak si z čiastočných pozorovaní vytvorí všeobecný zákon, ktorý aplikuje na každú ďalšiu situáciu, napríklad tento: „Po týchto červených bobuliach ma bolelo brucho, aj po týchto, ergo nebudem jesť červené bobule.“

Je to užitočná stratégia, pretože nám efektívne a s minimálnymi nákladmi umožní orientovať sa vo svete. To, že sa takýmto správaním možno pripravíme o niektoré chutné a jedlé červené bobule, je jedno. Je lepšie byť za hlupáka ako mŕtvolou.

V sociálnej interakcii však uvedená stratégia môže spôsobiť nemalé komplikácie. Ak si z jedného či dvoch nešťastných stretnutí s Rómom, gejom alebo belochom vytvorím všeobecné pravidlo „Pozor, vyhýbaj sa im, nečakaj od nich nič dobré“, je to síce s ohľadom na to, ako funguje naša myseľ, pochopiteľné, ale z hľadiska spolužitia v modernej spoločnosti je to problém.

Rozum a city

Na boj so stereotypmi a s predsudkami existujú dve stratégie – rozum a emócie. Tá prvá nás učí, že moje, vaše i kohokoľvek iného záujmy sú úplne rovnaké. Odlišné zaobchádzanie s inými ľuďmi preto pri rozumovom posúdení nedáva takpovediac rozum.

A potom sú tu emócie. Ak sa vedľa nás prisťahuje Róm, hendikepovaný človek alebo gej, po istom čase môžeme zistiť, že sa naše srdcia – dovtedy chladné – obmäkčia. Pri bežnej sociálnej interakcii zistíme, že sme si k týmto ľuďom, ktorí nám boli ľahostajní, vypestovali náklonnosť, pretože sa spolu môžeme baviť o práci alebo rodine. Zistíme, že majú podobné problémy ako my, veci uvidíme z ich perspektívy.

A keď nám to nejde, sú tu malé postrčenia (nudge), ktoré nám v tom môžu pomôcť. Sme citliví aj na malé podnety. Stačí, ak mierne preformulujeme otázku či zadanie, ktoré riešime, a začneme o probléme uvažovať celkom inak.

Známy je príklad s operáciou. V prvom prípade lekár povie: „Ak na zákrok pôjdete, máte 20-percentnú šancu, že zomriete.“ V druhom prípade vám oznámi, že „šanca, že zákrok prežijete, je 80 percent.“

Ilustračné foto - Flickr
Ilustračné foto – Flickr

Ukázalo sa, že až dvojnásobný počet ľudí sa rozhodol pre operáciu v druhom prípade. Lenže šance sú v oboch prípadoch navlas rovnaké. Napriek tomu o nich uvažujeme celkom inak.

Ak vieme, že pre pacienta je operácia nevyhnutná, mali by sme si dávať pozor na jazyk a svoje stanoviská formulovať tak, aby sme maximalizovali možnosť, že si ju človek vyberie.

To isté platí aj v iných oblastiach sociálnej interakcie – ak chceme menej predsudkov a stereotypov, treba voliť také rámce (framing) a postrčenia (nudge), ktoré medzi nami znížia predsudky a zvýšia kooperáciu. Sociálna interakcia je základ. Ak sa ľudia nepoznajú, môžu sa stereotypy iba posilňovať.

Morálny jazýček liberálov a konzervatívcov

Morálka tvorí základ našej identity. Ak sa pýtame, čo nás najviac vystihuje, ľudia uvádzajú práve morálne vlastnosti. To vysvetľuje, prečo sa o morálke stále hádame. Ak je názor na potraty alebo eutanáziu súčasťou našej identity, liberáli a konzervatívci sa asi nikdy nezhodnú.

Jonathan Haidt, svetoznámy morálny psychológ, si myslí, že existuje až päť morálnych dimenzií – ujma, spravodlivosť, lojalita, autorita a (duchovná) čistota. Zistil, že pre ľudí, ktorí sa hlásia k liberalizmu, sú najdôležitejšie prvé dve. Homosexuálom by sme proste mali povoliť manželstvá, pretože súčasný stav nie je spravodlivý a poškodzuje ich.

Pre konzervatívcov majú väčší význam lojalita, autorita a duchovná čistota. Homosexuálom preto nechcú priznať rovnaké práva, aké majú heterosexuáli, pretože by to porušilo tradíciu, ku ktorej sa hlásia.

Joshuovi Greenovi, inému svetoznámemu psychológovi, sa to celkom nepozdáva. Pýta sa napríklad, akou hodnotou je úcta konzervatívcov k ich privátne obľúbenej autorite, v tomto prípade k Písmu a cirkvi, ak je výsledkom utrpenie homosexuálov. Greene argumentuje, že by nám v morálke malo ísť predovšetkým o konzekvencie (dôsledky), ku ktorým naše rozhodnutia vedú. Ak ústia do utrpenia ľudí, treba ich odmietnuť.

Hoci sa každý z nás považuje za morálny maják, pravda je taká – aspoň to ukazujú psychologické experimenty –, že sa často správame ako pokrytci a svoje morálne presvedčenia upravujeme ad hoc podľa toho, ako sa nám to práve hodí. Vlastné postoje hodnotíme ako férové, ale úplne rovnaké postoje iných ľudí ako menej spravodlivé. Uplatňujeme dvojité štandardy, na seba sme oveľa menej prísni ako na iných.

Má to závažné dôsledky na koordináciu vzťahov v spoločnosti – triesku vo svojom prste považujeme za veľký problém, ale vážne problémy u skupín, s ktorými sa neidentifikujeme, nás netrápia.

Iba vtedy, keď budeme poznať nástrahy, ale aj silné stránky svojej mysle, môžeme budovať spoločnosť, v ktorej bude menej stereotypov a predsudkov, a preto menej utrpenia.

Morálka

Teraz najčítanejšie