Okupáciu nazývajú oslobodením, obrancov teroristami. Strávili sme deň sledovaním ruských médií
Skúsili sme zistiť, aký obrázok súčasného diania môže získať konzument ruských médií. Ich obsah je pohľadom zo zahraničia skôr fraška než tragédia, pre domáceho diváka je to však presne naopak.
„Najskôr mi nedochádzalo, čo sa to zmenilo v uliciach obcí pri Kyjeve, ktoré sú pod kontrolou ruských ozbrojených síl. Na pohľad tá istá technika na uliciach, kontrolné stanovište Národnej gardy, krajnice ciest zasypané úlomkami dreva. A naraz okolo všetkých tých ufónskych zjavení prechádza chlapík na bicykli. Ľudia! Predtým tu neboli. A teraz pomaly vyliezajú z pivníc, prekonávajú strach a začínajú v sebe búrať stereotypy.“
Reportérovi moskovskej Komsomoľskej pravdy Alexandrovi Kocovi (v ruskom mediálnom slangu „speckor“, teda špeciálny korešpondent) nechýba vypísaná ruka a cit pre hlboký ľudský príbeh. Tak to má byť, bojujúce jednotky majú predsa sprevádzať iba tí najlepší.
Video: Běž domů, Ivane: Traktor v ukrajinských farbách prišiel pre ruských špiónov (autorka: Martina Koník)
Koc pokračuje: „‚Pokiaľ nám fungovala elektrina, v televízii hovorili o ruskej armáde. Že sú to násilníci, že rabujú a vraždia. No a teraz sa na nich pozeráš – chlapci ako chlapci. O prídely sa s nami podelili,‘ hovorí jeden taký cyklista.“ Koc ďalej opisuje idylické pomery na čerstvo dobytom okupovanom území, ktoré je v jeho ponímaní „oslobodené“.
„Miestne obyvateľstvo už začalo výmenu naturálií s ruskou armádou. Za cigarety dedinčania vozia bojovníkom zemiaky a mrkvu, za konzervy dostaneš nakladanú zeleninu. Z podozrievavo ostražitých vzťahov sa stávajú zdržanlivo priateľské a obchodné. Miestni priznávajú, že by ich mohlo vyjsť draho, ak by sa vrátila ukrajinská armáda. ‚Teraz nás už neopúšťajte,‘ hovoria.“
Žiadny strach, neopustia vás! „Národná garda povolaná na to, aby na oslobodených územiach udržovala poriadok, sa dôkladne opevňuje, zakopáva delostrelecké batérie, stavia zemľanky a pevnosti. Nepôsobí dojmom, že by tadiaľto iba prechádzala.“
Národná garda Ruskej federácie (Rosgvardija) je ozbrojená zložka určená na vnútornú ochranu krajiny. Podlieha priamo prezidentovi Putinovi. Nahradila niekdajšie vojská ministerstvá vnútra.
Jej súčasťou sú elitné jednotky SOBR (špeciálne oddiely rýchlej reakcie) a OMON (policajné oddiely osobitného určenia). Operácie na Ukrajine – najskôr na Donbase a teraz na okupovanom území dobývanej krajiny – sú prvým známym prípadom nasadenia členov gardy mimo Ruska.
Otvorená zmienka o ich činnosti v ruských médiách naznačuje buď reportérovu nedbalosť, alebo, naopak, snahu zdôrazniť, že ide vlastne o legitímnu operáciu na území, ktoré patrí Rusku.
„Kontrolné body na znovuzískaných územiach (otvojevannych territoriach, čo môže znamenať jednako dobyté územie, alebo častejšie územie, ktoré spadlo do rúk nepriateľa, ale podarilo sa ho získať späť – pozn. red.) sa postupne zosilňujú,“ píše reportér.
„A má to svoje dôvody. Ukrajinské sabotážne skupiny pokračujú vo svojich pokusoch preniknúť do srdca ruských jednotiek. Minulý víkend k jednému z kontrolných stanovísk prišlo auto s dvoma chlapmi prezlečenými za zamestnancov firmy Carinthia (rakúska značka outdoorového a vojenského oblečenia a doplnkov, ktorá je veľmi obľúbená na Ukrajine a v Rusku – pozn. red.), no nedalo sa hneď poznať, čo sú zač. Skúsili predstierať, že sú Rusi, ale to im neprešlo, nasledovala prestrelka a obaja sú mŕtvi. Našli sa u nich dokumenty plukovníkov ukrajinskej armády.“
A aj výbušniny americkej výroby, mapa so zakreslenými objektmi kritickej infraštruktúry, jednoducho diverzné vybavenie. Obaja plukovníci boli navyše starí známi, v minulosti uskutočňovali na Kryme špionáž v prospech Ukrajiny a jeden bol dokonca v Moskve odsúdený v neprítomnosti ako terorista, pretože na Kryme chystal sabotáže.
Skrátka, pekná svoloč, títo plukovníci. Tak im treba! Koc však elegantne opomenul, že – ak je jeho historka pravdivá – hovorí o dôstojníkoch armády, ktorá sa bráni na okupovanom území svojej vlastnej krajiny proti agresorovi. To isté platí o „špionáži na Kryme“.
Nemá však zmysel sa tým príliš trápiť, pretože nevieme a nemáme si ako overiť, že sa to vôbec stalo, že existuje opisovaný kontrolný bod a že na ňom došlo k prestrelke. Hádam len tá nakladaná zelenina je vierohodná – prinajmenšom to, že by sa do nej s chuťou zahryzli ruskí vojaci, ktorým viazne zásobovanie.
Žiadne vtipy
Úloha sledovať jeden deň ruské médiá a skúsiť tak pochopiť, aký obrázok reality sa dnes naskytá priemernému Rusovi spoliehajúcemu sa na domáce zdroje, zvádza k irónii a sarkazmu.
Ukazuje to aj pasáž, ktorú som práve dopísal – a to som sa ešte krotil. Je to ľahká cesta, a preto sa ňou nevydám. Príliš rýchlo by sme po nej spoločne dospeli k tomu, že absurdita ruskej propagandy je vlastne ohromne zábavná, to by však nebol správny záver.
Nie je vôbec zábavný, rovnako ako neboli fraškou svetová vojna či služba v pomocných technických práporoch, hoci čitateľ Švejka a Čiernych barónov môže nadobudnúť dojem, že išlo o nepretržitú grotesku.
Ruská propaganda je škodlivá a zlá – a účinná. Obracia realitu hore nohami, okupáciu nazýva oslobodením, agresiu obranou, obrancov napadnutej krajiny teroristami. Západ obviňuje z podpory nacizmu. Vymýšľa si malé aj veľké veci, nedá sa jej veriť ani nos medzi očami. Ruská propaganda klame v takej miere, že kto
