Skutočne zelená ekonomika si vyžaduje nerast
Nerast vôbec nemusí znamenať pokles životnej úrovne pre drvivú väčšinu ľudí.
Autor je kultúrny antropológ, University of London
Zelená ekonomika je jednou z kľúčových myšlienok dnešnej západnej politiky. Ekonomická obnova po pandémii sa v USA aj Európskej únii sústredí na takzvané udržateľné technológie, ako sú energia zo slnka či vetra. Tieto vládne politiky sú postavené na myšlienke zeleného rastu: naše ekonomiky môžu rásť do nekonečna, stačí vymeniť „špinavú“ technológiu (napríklad spaľovacie motory v autách) za „zelenú“ (elektromotory). Náš budúci životný štýl tak bude nápadne pripomínať ten dnešný: každý bude (chcieť) mať napríklad auto, akurát to auto bude na iný pohon. V myšlienkovom svete zeleného rastu je ekologická udržateľnosť v zásade problémom pre inžinierov, kým úlohou politikov je čo najrýchlejšie inžinierske riešenia presadiť a úlohou nás ostatných je ich v tom podporovať a kupovať „zelené“ produkty.
Zelený rast je však mýtus. Na to, aby ekonomika neustále rástla, musíme stále ťažiť nové a nové materiály. Napríklad energia zo slnka je síce fajn, ale infraštruktúra, ktorú musíme vybudovať, aby sme ju zachytili a distribuovali, si vyžaduje ťažbu mnohých nerastných surovín a ich industriálne spracovávanie, ktoré naďalej poškodzuje životné prostredie. Niektoré materiály síce vieme recyklovať, ale recyklácia je často sama osebe energeticky náročná. V konečnom dôsledku sa doposiaľ, napriek veľkému úsiliu ľudstva za posledné dekády, nepodarilo ekonomický rast oddeliť od rastu spotreby prírodných materiálov. A sedliacky rozum hovorí, že keď žijeme na obmedzenom území (planétu máme len jednu), nemôžeme predsa donekonečna ťažiť. Skôr alebo neskôr nám prírodné zdroje dôjdu, respektíve ešte predtým, ako dôjdu, sa môže stať, že Zem bude všetkou tou industriálnou aktivitou natoľko zdevastovaná, že sa zrútia ekosystémy – a spolu s nimi aj ľudstvo.
Preto existuje aj alternatívny pohľad na zelenú ekonomiku, ktorý sa volá nerast (v angličtine degrowth). Cieľom nerastu je priniesť spotrebu materiálov do súladu s fyzickými možnosťami našej planéty. Keďže na to, aby každý na svete mohol žiť takým životným štýlom ako ľudia v „rozvinutých“ krajinách (kam patrí aj Slovensko), by sme potrebovali niekoľko planét (podľa jedného odhadu štyri, ak by všetci mali rovnakú spotrebu ako priemerný Američan), nezostáva nám nič iné ako spotrebu týchto materiálov obmedziť. A to znamená, že musíme opustiť myšlienku nekonečného ekonomického rastu a musíme prestať dívať sa na pokles hrubého domáceho produktu (HDP) ako na apokalypsu, lebo inak si na nás tá skutočná apokalypsa v podobe kolapsu životného prostredia počká.
Myšlienka nerastu nie je veľmi populárna, pretože si ju mnohí ľudia spájajú s poklesom životnej úrovne. Niektorí v nej vidia rovno mátohu totality, kde štát a nie trhy diktuje fungovanie ekonomiky. Obe tieto kritiky sú však nepochopením nerastu.
Nerast vôbec nemusí znamenať pokles životnej úrovne pre drvivú väčšinu ľudí. Je to preto, že
