Denník N

Valčík vo večernej škole

Vyšné Nemecké. Foto N - Tomáš Benedikovič
Vyšné Nemecké. Foto N – Tomáš Benedikovič

Celý príčetný svet hovorí Putinovi nie, no on si ide svoje. Nech urobíme či neurobíme čokoľvek, urazené zlo v Kremli na to povie, že je to urážlivá lož.

Autor je spisovateľ

Polina má dvanásť. Útla, úsporné pohyby, sústredený výraz v tvári, oči za okuliarmi o dve generácie staršie. Pred tromi týždňami sa v jej živote stalo čosi, čomu ešte nestihla dať meno. Pochopiteľne. Ako sa volá to, čo dvanásťročné talentované dievča vyženie z domu a donúti odísť do cudziny plnej cudzích ľudí, prijať od nich nocľah, jedlo a uveriť im, že je u nich vo väčšom bezpečí, ako keď bola doma? Ako má také čosi pochopiť?

Na Ukrajine sa práve deje čosi zásadné. Čosi životne dôležité aj pre nás. Ak hovorím my, mám na mysli seba a svojich susedov. Žijeme v Bánovciach. Malomesto so všetkým, čo k tomu patrí. Čas tu plynie tak pomaly, že ešte aj hodiny na veži odbíjajú nenáhlivo. Veď kam by sa hnali v meste, ktorého obyvatelia sú presvedčení, že tu pes zdochol tak dávno, že keby ho vykopali, mohli by ho vystaviť medzi trilobitmi?

Na Ukrajine sa naozaj musí diať čosi pre Bánovčanov nepredstaviteľné, keď sú vojnovým utečencom aj Bánovce dobré, počul som povedať jedného gymnazistu minulý týždeň. Bol som tam na besede, pozvali ma, čuduj sa svete. Pôvodne sme sa mali rozprávať o fašistickej minulosti jedného miestneho farára, ktorý sa zhodou okolností pred rokmi stal prvým slovenským prezidentom, ale dramaturgická rada z Kremľa nám ponúkla pozoruhodne aktualizovanú verziu témy, na ktorej je stále čosi nedopovedané.

Čosi je príšerné slovo. Beztvaré, temné, bezodné, neuchopiteľné. Vesmír za hranicami ľudskej predstavivosti. Čosi je prostredné meno bezmenného strachu. V zásade by vo svete, ktorý si namýšľa, že je racionálny a pragmatický, ani nemalo existovať. Lenže existuje. A má v sebe všetku tú prastarú hrôzu z neznáma, pre ktorú začali vznikať náboženstvá, povery a – hoaxy. Pri tomto slove sa niektorému z intelektuálne založených prapredkov prvý raz zatočila hlava z existenciálnej hrôzy. A kým bude ľudstvo pri vedomí, točiť sa neprestane.

Čosi je hlboko podceňovaný artikel z Pandorinej skrinky. Urazené zlo, záprdok, ktorý krívajúca čierna kvočka so zlomeným krídlom a zapáleným hrebenčekom vysedela v tmavom, zle vetranom kúte, tentoraz povedzme v Kremli. Podľa niektorých zaumných konšpiračných teórií prúdiacich k nám z Ruska je Putin agent Západu; vraj si kdesi v Bruseli, Londýne, či vo Washingtone povedali, že Rusko zvonka neporazíme, zničíme ho teda zvnútra. Jeho najsilnejšou zbraňou bola vždy zadubenosť jeho vodcov. Na prvý pohľad je to dobrá teória, no čosi jej chýba. Napríklad elementárna logika. Načo by bolo Západu zničené Rusko? Ale čo už, zvrátené mysle vytvárajú zvrátené predstavy. Priznám sa, že sa nedokážem na tých nešťastníkov hnevať. Tak veľmi túžia svetu, v ktorom žijú, rozumieť, no rozum ich v tom márnom úsilí toľkokrát sklamal, že nakoniec už uveria hocičomu. Hocičo im stačí, len aby mali pocit, že majú svoje úbohé predstavy o fungovaní sveta pod kontrolou.

Keď som mal toľko čo dnes Polina, dostal som sa prvý raz z domu bez rodičov. A hneď do zahraničia. Juhoslávia, letný tábor. Preboha, nejdem porovnávať svoju skúsenosť s tou, ktorú ďaďa Putin nanútil Poline. Spomínam to len preto, že dvanásť – to je vek, keď sa začína zobúdzať kritický rozum. Juhoslávia v polovici sedemdesiatych rokov nebola žiadnou baštou demokracie, ale oproti atmosfére normalizáciou odfarbenej ČSSR to bol pre všímavé a zvedavé dvanásťročné dieťa lunapark príležitostí a možností porovnávať. Počas nekonečnej cesty späť som hľadel z okna otlčenej Karosy a pomaly mi dochádzalo, že čosi na tom, čo doma žijeme, nie je v poriadku.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie