Ako môže Ukrajina vyhrať

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

Ak Ukrajina vydrží ďalších tisíc rokov, ľudia budú stále vravieť: „Toto bola ich najlepšia hodina.“

Veľkolepý vzdor Ukrajincov bude formovať obraz ich krajiny vo svete po ďalšie generácie, rovnako ako pôsobil osamelý vzdor Británie pod vedením Winstona Churchilla. Ale to, čo takmer určite čaká Ukrajincov v najbližších dňoch, je oveľa horšie ako to, čím si prešli Briti v roku 1940.

Je to eskalujúca ruská kampaň diaľkového bombardovania a obliehania, ktorá je pokusom zlomiť vôľu Ukrajincov vzdorovať prostredníctvom strachu, hladu, smädu, zimy, choroby a všetkých ostatných následkov bezohľadného ničenia.

Po Sýrii prišla Ukrajina. Mariupol už vie, aké to je byť Aleppom.

Čečenský mäsiar Ramzan Kadyrov oznámil, že je na Ukrajine a má nôž nabrúsený na ďalšie jatky.

Ukrajinskí starostovia okupovaných miest boli unesení a západné spravodajské agentúry hlásia ruské plány na verejné popravy. Jedným slovom: chystá sa teror.

Môžeme urobiť viac

„Nikdy sa nevzdáme,“ povedal Daniel Bilak, právnik, z ktorého sa stal jeden z domobrancov Kyjeva, vo videodiskusii, na ktorej som sa zúčastnil pred niekoľkými dňami. To je ďalšia churchillovská ozvena. Odvtedy si s Danielom mailujeme. S tým, ako sa ruské sily približujú k ukrajinskému hlavnému mestu, vyjadruje nádej, že sa mu podarí prežiť do zajtra. Pridá emotikon, no na túto myšlienku neexistuje žiadny emotikon.

Diskusia o vojne na Ukrajine príliš rýchlo skĺzne do inej témy. Čo ak Putin zaútočí na NATO? A čo Čína? Čo to znamená pre našu ekonomiku a budúcnosť svetového poriadku?

Všetko sú to, samozrejme, veľmi dôležité otázky, ale nesmieme dovoliť, aby nás odviedli od tej najnaliehavejšej: čo ešte môžeme urobiť, aby sme pomohli Ukrajincom brániť svoju krajinu, slobodu a demokraciu?

Prezident Volodymyr Zelenskyj dáva jasnú odpoveď v tvítoch, ktoré posiela po každom rozhovore s európskym lídrom. (Ak ho ešte nesledujete na Twitteri, urobte to. Jeho kanál na Twitteri je majstrovskou ligou v tom, ako sa vedie vojna v 21. storočí.)

Ukrajinský Churchill sa znovu a znovu vracia k trom veciam: k väčšej vojenskej podpore, k väčšiemu množstvu sankcií a k lepšej budúcnosti Ukrajiny v Európe. Vo všetkých troch veciach môžeme my Európania urobiť viac.

Sankcie a plyn

Rozsah dodávok zbraní zo Západu je impozantný. Spojené štáty americké poskytli obrannú pomoc v hodnote viac ako dve miliardy dolárov.

Británia môže byť hrdá na to, že túto potrebu zbadala skôr ako väčšina európskych krajín, pričom vycvičila viac ako 20 000 ukrajinských vojakov a poslala viac ako 3 600 ľahkých účinných protitankových rakiet. Teraz sa pridala veľká časť EÚ vrátane Nemecka.

Pondelkový raketový útok na západoukrajinskú základňu, kde prebieha tranzit zbraní, ukázal, že ruské sily začínajú zatvárať západné zásobovacie linky. Máme ešte niekoľko dní, možno týždňov, počas ktorých by sme sa mali pokúsiť poslať viac munície a zbraní, vrátane sofistikovanej protivzdušnej obrany, a základných zásob vrátane potravín, vody a liekov, aby sme pomohli mestám ako Kyjev odolať takmer stredovekému obliehaniu.

NATO sa však nechystá dodať bojové lietadlá ani zaviesť bezletovú zónu, ktorú Ukrajinci stále žiadajú. Do vojny s Ruskom sa nechystá.

V tejto veci je fascinujúci poľský postoj. Odkedy si pamätám, Poliaci ma nútili cítiť sa vinným za to, ako málo urobil Západ, aby posilnil bezpečnostné záruky, ktoré Británia dala Poľsku v roku 1939, a ako sme ich v roku 1945 nechali v Jalte na milosť a nemilosť Stalinovi.

Poľský argument bol totožný s argumentom, ktorý dnes používa Zelenskyj: nechali ste nás bojovať samých na obranu slobody, Európy a Západu.

Ale teraz, keď je Poľsko samo bezpečne súčasťou Západu v rámci NATO a EÚ, Poliaci začínajú znieť skôr ako Briti v roku 1945. Prejavujú obrovské sympatie a humanitárnu solidaritu, ale zároveň tvrdia, že musíme byť zodpovední a myslieť dlhodobo. Nemôžeme predsa riskovať ďalšiu svetovú vojnu.

To je o dôvod viac urobiť viac na ďalších dvoch hlavných frontoch, ktoré identifikoval Zelenskyj. Dohodnutý balík sankcií je už dnes bezprecedentný. Britská vláda, ktorá je tak obdivuhodne rýchla v poskytovaní vojenskej podpory Ukrajine, bola hanebne pomalá pri zásahoch proti špinavým ruským peniazom v Londýne a pri otváraní našich dverí ukrajinským utečencom. V týchto ohľadoch bola EÚ rýchlejšia.

Ale jednu veľká vec, ktorú môžeme urobiť, aby sme zvýšili sankčný tlak na Vladimira Putina, môže urobiť len kontinentálna Európa, nie Británia alebo USA. Ide o zastavenie dovozu ropy a plynu z Ruska.

Jednou z najzávažnejších chýb, ktoré sa urobili po Putinovom obsadení Krymu v roku 2014, čo bol zlomový moment, na ktorý Európa nedokázala adekvátne reagovať, bolo pokračovanie a dokonca zvýšenie európskej energetickej závislosti od Ruska. V minulom roku pochádzalo 30 percent primárnych dodávok energie v Nemecku z ruskej ropy, plynu a uhlia. Tu hovoríme minimálne o 55 percentách ruského plynu. Nedávna detailná štúdia ekonomických nákladov na zastavenie dovozu nemeckej energie z Ruska odhaduje, že negatívny vplyv by bol medzi jedným až tromi percentami HDP, čo (v najhoršom prípade) predstavuje okolo tisíc eur na osobu.

Zelenského plán

Neochota zahrnúť ropu a plyn do sankcií sa dá pochopiť. Ale začínam si myslieť, že aj táto vec môže zväčšiť rýchlo sa rozširujúci počet zabitých nemeckých posvätných kráv. Nemci musia zvažovať nielen ekonomické náklady na zastavenie dovozu energie z Ruska, ale aj morálne náklady pokračujúceho toku miliárd eur do Putinovej vojnovej pokladnice v čase, keď vedie vojnu proti „terorizmu“ na tom istom území, kde nacistické Nemecko viedlo vojnu proti terorizmu pred osemdesiatimi rokmi. V Nemecku vládne naozajstné pobúrenie a presvedčenie, že ešte možno urobiť ďalší krok, ktorým by bolo vypnutie ropy a potom aj plynu.

Treťou kľúčovou požiadavkou Zelenského je, aby bola Ukrajina uznaná za kandidáta na členstvo v EÚ. Uprostred vojny, keď je jeho vlastný život ohrozený nielen bombami, ale aj eskadrami smrti, je pre neho táto európska perspektíva stále dôležitá.

Reakcia EÚ na minulotýždňovom samite vo Versailles však bola mimoriadnym sklamaním. Žiadosť Ukrajiny bola zaslaná na posúdenie Európskej komisii s množstvom blahosklonných rečičiek o „spolupatričnosti s európskou rodinou“.

Je za tým tvrdý fakt, že mnohí lídri EÚ vrátane Emmanuela Macrona v skutočnosti nechcú, aby sa Ukrajina stala členom EÚ – nikdy.

Je mi ľúto tohto nedostatku vízie. No aj napriek pesimistickej vyhliadke na členstvo v EÚ je toho, čo môže urobiť Európa, ale aj nečlenské štáty EÚ, ako sú Británia, USA a ďalší západní spojenci, stále veľa.

Povojnová Ukrajina bude potrebovať masívny plán obnovy, pričom miliardy eur a dolárov budú prichádzať z celého Západu. Nenazývajme to Marshallovým plánom – posledné polstoročie je posiate kostrami iných Marshallových plánov, ktoré niekto sľúbil, no nikdy nenaplnil. Čo tak Zelenského plán? Tým by sa vytvorili aj podmienky, za ktorých by sa milióny ukrajinských utečencov mohli vrátiť domov.

Popri tom existuje veľa možných spôsobov užšieho spojenia. Ukrajinci majú už dnes bezvízový styk s EÚ. Z dlhodobého hľadiska môže ísť aj o členstvo v Európskom hospodárskom priestore. Je iróniou, že -Veľká Británia a Ukrajina – krajiny na opačných stranách Európy – môžu skončiť v rovnakých štruktúrach širšej Únie.

Musíme to urobiť

Ale späť k okamžitým potrebám. Modlím sa za Zázrak na Dnepri, v ktorom Ukrajina jednoducho porazí Rusko, rovnako ako Poľsko nečakane porazilo začínajúci Sovietsky zväz počas bitky zvanej Zázrak na Visle v roku 1920. Bol by to však skutočne zázrak. Ak sa to nepodarí, táto hrozná vojna sa bude musieť dostať do bodu, ktorý Lawrence Freedman opísal ako „bolestivý pat“, keď obe strany uznajú, že musia vyjednať mier.

Naším bezprostredným cieľom musí byť, aby bol Putin zranený čo najviac a Ukrajinci čo najmenej. Ale v tejto ťažkej chvíli bude musieť Zelenskyj výmenou za stiahnutie ruských jednotiek takmer určite urobiť nejaké trpké ústupky. Pravdepodobne medzi ne bude patriť neutralita, ktorú ukrajinský prezident naznačil už v utorok, keď povedal, že jeho krajina nebude v NATO, ako aj istý typ podmienenej či faktickej akceptácie úplne nelegitímneho Putinovho zabratia území na Kryme a v Doneckej a Luhanskej oblasti.

Na konci svojej hrdinskej zimnej vojny proti Sovietskemu zväzu v rokoch 1939 – 1940 Fínsko pristúpilo k tomu, že sa vzdalo približne jednej desatiny svojho územia, no zostalo suverénnou, nezávislou demokratickou krajinou – aj keď „finlandizovanou“.

Popri niečom takom Zelenskyj veľmi potrebuje aj nejaké veľké víťazstvo, ktoré by ukázal svojim ľuďom. Tou vecou by mohol byť rekonštrukčný plán a európska perspektíva. Čím konkrétnejšia, štedrejšia a ďalekosiahlejšia bude naša ponuka, tým viac budú Ukrajinci cítiť, že ich obeta nebola zbytočná.

V tom všetkom sa musíme riadiť Ukrajincami. Ak chcú, aby sme v reakcii na stiahnutie Ruska z Ukrajiny zrušili nejaké sankcie voči Rusku, musíme to urobiť. Ale v našej moci je aj dať Ukrajincom historický pocit, že aj keď možno prehrali nejaké bitky, nakoniec za veľkú cenu vyhrajú vojnu. Vojnu za slobodu Ukrajiny a jej náležité miesto v Európe.