Dušan Mikušovič
Vojenský analytik Vladimír Bednár každý deň publikuje analýzy z vývoja na ukrajinských bojiskách. Posledné dni podľa neho naznačujú, že ruské sily sa blížia k hranici strát, ktorá podľa vojenských príručiek môže zastaviť ich ďalší postup.
„Metodiky obranného plánovania stanovujú jednotlivé koeficienty pre jednotlivé typy vojenských operácií,“ vysvetľuje. „Jeden z koeficientov hovorí, že ak útočník stratí 30 percent svojich útočných síl, je historicky vysoká pravdepodobnosť, že sa jeho vôľa útočiť zlomí. Ruské sily sú tesne pred touto hranicou.“
V rozhovore hovorí, ktoré zbrane pomohli Ukrajine spomaliť ruský postup, čo možno očakávať od ďalších dní, ale aj prečo sa Rusom za tri týždne vojny nepodarilo ovládnuť ukrajinský vzdušný priestor.
Od útoku Ruska na Ukrajinu ubehli tri týždne. Z vojenského hľadiska – čo vás na doterajšom postupe ruskej armády najviac prekvapilo?
I keď v menšom rozsahu ako väčšina populácie, aj ja som čiastočne prepadol obrazu silnej ruskej armády. Sme svedkami veľmi vážneho zlyhania ruských ozbrojených síl na viacerých úrovniach. Od prípravy konfliktu na spravodajskej úrovni, cez podcenenie odhodlania ukrajinskej strany bojovať, až po logistické problémy. V posledných dňoch sme videli aj viacero videí, ktoré dokumentujú aj taktické zlyhania na úrovni najnižších jednotiek. Vedeli sme, že obraz ruských ozbrojených síl je z veľkej časti len imidž, ale ukazuje sa, že ten klam bol ešte väčší. Tušili sme, že je to propaganda, ale napriek tomu bola účinná.
Laický pohľad bol, že silu ruskej armáde dáva minimálne jej početnosť.
Už prvý deň ruskej invázie odborníci konštatovali, že Rusko nedokáže obsadiť celú Ukrajinu. „Field manual“ armády Spojených štátov amerických, aj na základe skúseností z expedičných vojen, stanovuje počet síl potrebných na okupáciu a potlačenie prípadných povstaní na 20 až 25 vojakov na tisíc obyvateľov. Ak porovnáme veľkosť Ukrajiny s faktom, že Rusko nasadilo približne 200-tisíc vojakov, je zrejmé, že tento počet nemohol stačiť, aby v prípade rázneho odporu Ukrajincov obsadilo Rusko celú krajinu.
Veľká časť analytikov a komentátorov hovorí, že ruský útok nejde podľa plánu; čiastočne to priznal už aj šéf ruskej Národnej gardy Viktor Zolotov. Do akej miery si v týchto hodnoteniach premietame naše želanie, aby Ukrajina nepadla a vydržala, a do akej miery sú problémy ruskej armády fatálne?
Musíme si uvedomiť, že problémy má aj ukrajinská armáda. Proti sebe stoja veľmi podobné ozbrojené sily, no tie ruské sú štyrikrát väčšie. To je jednoduchá matematika. Ukrajina nasadzuje všetky sily, ktoré má k dispozícii, Rusko má výrazne väčšie rezervy. Na druhej strane narážame na fakt, že Rusko nedokáže stiahnuť všetky svoje sily na územie Ukrajiny, musí zabezpečiť ochranu svojho vzdušného priestoru v iných častiach krajiny, hraničí s mnohými veľmi problematickými regiónmi, angažuje sa v Sýrii. Čiže, Rusko je oveľa silnejšie a Ukrajina oveľa slabšia, ale ide na doraz. V realite sa teda dostávame do patovej situácie.
Pred niekoľkými dňami ste napísali, že Rusko na územie Ukrajiny už nasadilo 120 práporných bojových zoskupení, čo predstavuje približne 4 800 bojových vozidiel. Aký podiel z celkovej sily ruskej armády to vlastne predstavuje?
Ruské ozbrojené sily majú v prevádzke približne 14-tisíc bojových vozidiel rozličných typov; tanky, bojové vozidlá pechoty, obrnené transportéry. Viac ako 40 percent ich techniky bolo nasadenej na Ukrajine. Obdobne, ruské sily majú asi osem leteckých armád, na Ukrajine pôsobia štyri. V leteckých silách je teda to nasadenie dokonca 50-percentné.
Z pochopiteľných dôvodov sú však výrazne menej do konfliktu zapojené ruské námorné sily, napriek tomu, že Rusko v poslednom období pod rôznymi zámienkami výrazne posilnilo Čiernomorskú flotilu, najmä posilami z Baltskej a Severomorskej flotily. Nemôžeme teda paušálne povedať, koľko percent z ozbrojených síl Rusi nasadili, ale pre jednotlivé zložky armády to povedať vieme. Pohybuje sa to od dvadsiatich do päťdesiatich percent, podľa druhu ozbrojených síl.
Zároveň odhadujete, že mohla byť zničená až štvrtina ruských hlavných pozemných bojových systémov nasadených na Ukrajine. Doplnili ste to myšlienkou, že historicky platí, že ak útočník stratil cca 30 percent svojej útočnej sily, jeho postup bol zastavený.
Odvolal by som sa na rôzne metodiky obranného plánovania, ktoré stanovujú jednotlivé koeficienty pre jednotlivé typy vojenských operácií. Pri boji na zdržanie je to pomer síl jedna ku šiestim, pri obrane vo vybudovanom postavení je to jedna ku trom. Jeden z koeficientov hovorí, že ak útočník stratí 30 percent svojich útočných síl, je historicky vysoká pravdepodobnosť, že sa jeho vôľa útočiť zlomí.
Ruské sily sú tesne pred touto hranicou. Posledné dni neviedli zásadné bojové operácie, čo sa prejavilo na tom, že neobsadili žiadne zásadnejšie územia, ale aj na tom, že ukrajinská strana v posledných dňoch oznamovala výrazne menší počet zabitých ruských vojakov ako na začiatku vojny. Akoby si Rusi v tejto fáze uvedomili, že ich straty sú hraničné a nevedia ich dostatočne rýchlo nahradiť, preto sťahujú rezervy z iných regiónov. Ale tam sú ich možnosti obmedzené, i keď ťažko povedať, aké percento zo svojich síl sú schopní ešte nasadiť.
Takže čo očakávate v najbližších dňoch? Že konflikt zamrzne, alebo je stále možné, že sa ukrajinská obrana zrúti, lebo by sa Rusom podaril zásadnejší prielom a obkľúčenie časti ukrajinskej armády, napríklad na východe Ukrajiny?
Vojnový konflikt na Ukrajine už prešiel tromi fázami. V prvej ruské sily uskutočňovali štandardnú inváziu, veľmi podobnú plánom Varšavskej zmluvy pre inváziu na Západ. Zhruba na tretí či štvrtý deň vojny sa charakter konfliktu zmenil. Ruské sily začali obchádzať ukrajinské mestá, lebo narazili na logistické problémy. Vidno to na vojenských mapách, kde vidno „fúzy“ ruského postupu namiesto plošného zabratia celých území.
Pochopili, že nemôžu pokračovať ako doteraz, lebo by nedosiahli svoje ciele. Začali teda obchádzať miesta najväčšieho odporu a sústredili sa na to, aby sa posunuli čo najďalej. Takýmto spôsobom sa dostali na predmestia Kyjeva aj z východu; vieme, že zo severu – kde bola cesta podstatne kratšia – sa k hlavnému mestu dostali ešte v prvej fáze. Teraz sledujeme tretiu fázu konfliktu.
Čím sa vyznačuje?
Ruské sily vyčerpali aj možnosti, ktoré mali počas druhej fázy, stabilizujú sa v niektorých sektoroch, dokonca sa miestami sťahujú, aby si vytvorili vhodnejšiu situáciu na prípadnú obranu dosiahnutého územia. Ukrajinská strana v predchádzajúcich dvoch dňoch hlásila, že boje v oblasti Kyjeva zoslabli, najviac bojových operácií sa vedie na juhu Ukrajiny, kde Rusko deklaruje aj najväčšie územné zisky.
Ale to sú zisky v oblastiach, kde nie sú väčšie mestá, neodohráva sa tam teda nejaký vážny boj, skôr dochádza k vyplňovaniu prázdneho priestoru. Okrem toho sledujeme, ako sa sily separatistických republík, teda Doneckej a Luhanskej, snažia zatlačiť Ukrajincov ďalej. No opäť ide o malé územné zisky. Donecká republika napríklad v utorok hlásila obsadenie jednej obce, ktorá má 5-tisíc obyvateľov, a posunula sa na čiaru medzi dvoma ďalšími obcami. V kontexte obrovskej Ukrajiny sú to vlastne nepodstatné veci.
Viem, že je ťažké predvídať, čo sa stane, ale existuje reálny scenár, že by Ukrajina mohla tento konflikt vojensky vyhrať?
Je to veľmi málo pravdepodobné. Ukrajina sa bráni oveľa lepšie, ako sa očakávalo, a všetko nasvedčuje tomu, že ukrajinské straty sú výrazne nižšie ako straty ruskej strany. Ak by tento stav trval dostatočne dlho, ruské sily sa vyčerpajú. No keďže sa zmenil spôsob boja, Rusi sú už opatrnejší, početnosť ich strát klesá.
Na to, aby ukrajinské sily vytvorili podmienky pre útočnú činnosť a oslobodzovanie územia tvrdou vojenskou silou, museli by zmeniť pomer síl. Ak by malo prísť k relatívne rýchlemu zvratu – a relatívne rýchlym zvratom mám na mysli mesiace – tak by museli Ukrajinci preukázať, že aj pri zmenených podmienkach, keď Rusi neútočia, dokážu ruskej armáde spôsobovať také vysoké straty ako doteraz. A zároveň držať svoje straty nízke. Museli by ukázať oveľa väčšie vojenské umenie, aké ukázali doteraz, a to otvorene hovorím, že už teraz všetkých prekvapili.
Vtedy by potenciálne dokázali vytláčať ruské sily z vlastného územia. Tento scenár je však veľmi málo pravdepodobný. S najväčšou pravdepodobnosťou konflikt zamrzne, Rusi zastabilizujú svoje pozície a celá východná Ukrajina sa „zmení na Donbas“.
Čo toto všetko znamená pre vojenské kapacity Ruska rozšíriť konflikt ďalej – napríklad o útok na Pobaltie?
Také niečo je veľmi málo pravdepodobné. Pre Rusko je táto situácia veľmi neželaná. Informácie, ktoré poskytli spravodajské služby už pred vojnovým konfliktom, hovorili, že Rusko očakávalo dvojtýždňovú vojnu. To sa nenaplnilo. Navyše, útok na Pobaltí by bol útokom na celé NATO. Prítomnosť predsunutých síl aliancie v pobaltských krajinách znamená, že nikto by zo záväzkov spojeneckých zmlúv nemohol cúvnuť.
Ďalšia vec, ktorú si treba uvedomiť: Poľsko, náš sused, je vojensky približne rovnako silné – a možno ešte silnejšie – ako Ukrajina. A to je jeden z členských štátov. NATO je v konvenčných zbraniach niekoľkonásobne väčšou vojenskou silou ako Rusko. Nehovoriac o tom, že vojna je aj ekonomickou záležitosťou, Rusko je pritom ekonomicky na úrovni Španielska či Talianska. Rusi si to sami uvedomujú, preto je takýto scenár veľmi nepravdepodobný.
Ako vyzerá situácia vo vzduchu? Kontrolujú Rusi úplne vzdušný priestor, alebo je ukrajinská protivzdušná obrana stále silná?
Nekontrolujú, práve naopak. Rusku sa dodnes nepodarilo nadobudnúť vzdušnú prevahu a začínam byť presvedčený, že sa mu to ani nepodarí. Vedel som, že to bude pre Rusko ťažké. Sami sme videli v Srbsku, kde bolo aj pre výrazne sofistikovanejšie sily NATO veľmi náročné potlačiť protivzdušnú obranu Srbska, podstatne zastaralejšiu, ako má Ukrajina.
Bez toho, aby Ukrajina skolabovala, bolo už na začiatku málo pravdepodobné, že by Rusko získalo kontrolu nad ukrajinským vzdušným priestorom. Ukázalo sa to už na začiatku pri nepodarenom výsadku na vojenskom letisku v Hostomeli, ktoré muselo byť dobyté až následným pozemným útokom o niekoľko dní neskôr.
Prečo je to tak?
S odstupom času sa ukázalo, že ruské sily fakticky nie sú schopné vykonávať vzdušné operácie. Vojna vo vzduchu má svoje špecifiká, nefunguje to tak, že jedno-dve lietadlá prenikajú do vzdušného priestoru, ako si to možno predstavujeme podľa vojnových filmov. Ide o taktické operácie, ktoré pozostávajú z komplexného balíka síl.
Ak by niečo podobné vykonávali krajiny NATO, treba si to predstaviť tak, že by na útok štyroch lietadiel na letisko a okolité vojenské ciele potrebovali ďalšie dve lietadlá, ktoré by slúžili na potlačenie protivzdušnej či protiraketovej obrany. Okrem toho by potrebovali ďalšie dve lietadlá, ktoré by vykonávali rádioelektronický boj. Týchto osem lietadiel by zároveň muselo byť doplnených ďalšími štyrmi lietadlami, ktoré by tento útočný zväz chránili proti potenciálnym útokom stíhačiek nepriateľa.
Zabezpečené by museli byť skupinou bojového záchranárstva pre prípad zostrelu, tá by zasa musela byť podporovaná bojovými vrtuľníkmi či bojovými lietadlami. Pripočítajte k tomu veliteľské stredisko vo vzduchu či tankery.
Čiže vzdušné útoky sú komplikované.
Fakticky potrebujete niekoľko desiatok lietadiel len na to, aby ste vyslali štyri lietadlá bombardovať letisko. To Rusko nedokáže, takéto prostriedky nemá. V Sýrii boli ruské lietadlá relatívne v bezpečí, ak operovali vo výške nad 5-tisíc metrov, lebo tam čelili silám, ktoré nemali k dispozícii protilietadlové systémy stredného a krátkeho doletu, len ručné protilietadlové zbrane, ktoré fungujú len do istej výšky. Ruské letectvo v Sýrii nepredviedlo nič, čo by neukázali na leteckom dni v Bratislave.
Niekoľko dní prebiehala debata o možnosti, že by Poľsko a prípadne aj Slovensko darovali Ukrajine stíhačky MiG-29. V prípade poľských stíhačiek to mohlo byť – ak sa nemýlim – niečo vyše 20 stíhačiek. Ako by to zmenilo situáciu nad Ukrajinou?
Treba si uvedomiť, že Rusko sústredilo v okolí Ukrajiny štyri letecké armády, čo je asi 500 bojových lietadiel. Ukrajinské sily mali pred vojnou približne sto bojových lietadiel štyroch typov, konkrétne MiG-29, Su-27, Su-24 a Su-25. Odhadujem, že už viac ako polovicu z tohto počtu stratili, zostalo im možno 40-50 lietadiel. Aj keby krajiny NATO poskytli Ukrajine lietadlá – primárne sa bavíme o Slovensku, Poľsku a Bulharsku – nemalo by to zásadný vplyv. V tejto chvíli je dôležitejšie dodávať Ukrajine tie systémy, ktoré im aj posielame, teda protitankové prostriedky a ručné protilietadlové zbrojné systémy.
Do akej miery zohrali pri schopnosti Ukrajiny spomaľovať postup ruskej armády zbrane, ktoré krajina dostáva zo Západu – a ktoré sú to?
Skutočný rozsah pomoci Ukrajine je relatívne široký, my sme napríklad Ukrajine dodali 120-milimetrové mínometné náboje hneď v prvej tranži. Registrujem, že Ukrajina dostala aj ďalšie veci, od bežnej pechotnej munície kalibru 7,62, 5,56 a 5,45 milimetra, až po 60-milimetrové mínometné delostrelecké náboje, ručné protitankové zbrane, pancierovky a RPG. Najdôležitejšie sú však práve protitankové a protilietadlové ručné raketové komplety, odpaľované z ramena.
Veľa sa písalo o tom, ako Ukrajinci dokázali zneškodniť bojovú techniku ruskej armády tureckými dronmi Bayraktar. Tých Ukrajina nemá veľa – ak sa nemýlim – okolo dvadsať. Zohrali turecké drony naozaj nejakú zásadnejšiu úlohu a ak áno, prečo?
Upravil by som počet, počet dronov bol vyšší, Ukrajina si ich objednala, myslím, 48. Vieme, že časť dodaná nebola, a je ťažké povedať skutočný počet, no Turecko už po začiatku bojov dodalo Ukrajine ďalšie drony, zrejme tie pôvodne objednané. Drony Bayraktar sme od roku 2020 videli nasadené vo viacerých lokálnych konfliktoch a ukázali sa ako veľmi efektívne. Na Ukrajine sa im pripisuje zničenie niekoľkých desiatok kusov ruskej techniky rozličných typov, často tých najdôležitejších, teda napríklad protilietadlových systémov, ktoré sú násobne hodnotnejšie ako bežný tank. Význam dronov je teda relatívne veľký.
Dnes vnímame z pohľadu nás a Európy ako sympatické, že sa do obrany Ukrajiny zapojili bežní občania, civilisti. Dostávajú sa im do rúk aj moderné zbrane, ktorými bojujú za oslobodenie svojej vlasti. No nie je obrátenou stranou tohto príbehu aj riziko, že sa pre konflikt na Ukrajine moderné zbrane môžu dostať aj do rúk ľudí s nekalými úmyslami?
Vieme, že globálny terorizmus v minulosti ťažil z takýchto vojnových konfliktov. Teroristom sa práve v nich darilo získavať relatívne moderné zbraňové systémy. Myslím si, že na Ukrajine je výrazne nižšie riziko, že sa niečo takéto stane, ako pri iných vojnových konfliktoch – ale stále tu je. A stúpalo by v prípade, ak by ukrajinský štát skolaboval.
Pretože by sa tie zbrane nemali komu vrátiť?
Presne tak.
Ako sa pozeráte na správy, že na oboch stranách konfliktu zrejme bojujú zahraniční bojovníci? Dobrovoľníci z rôznych krajín prichádzajú bojovať za Ukrajinu, Putin zároveň s tým verbuje bojovníkov zo Sýrie. Aké veľké je ich zapojenie?
Na vojnových konfliktoch od začiatku tisícročia, ale aj počas juhoslovanských vojen, sme videli, že zahraniční bojovníci zohrávajú relatívne veľkú rolu, neraz negatívnu. Často ide o ľudí, ktorí sa dostali do štádia, že nevedia robiť nič iné. Cielene vyhľadávajú vojnu a nemusia mať z toho ani finančný benefit. Zrejme teda zohrajú významnú rolu aj vo vojne na Ukrajine, možno už zohrávajú.
Ukrajinská strana už zverejnila videá z nasadenia zahraničných síl, ktoré prišli na Ukrajinu bojovať. No v tejto chvíli máme relatívne málo informácií, ako to reálne prebieha. Dôležité bude asi aj to, z akej krajiny dobrovoľníci budú pochádzať, aj či majú reálny výcvik. Vojak bez výcviku je ohrozením pre seba aj ostatných.
Prečo môže hrať rolu to, odkiaľ prídu?
Pre príslušníka štandardných ozbrojených síl z Kanady, Veľkej Británie či Izraela platí, že súčasťou jeho kultúry je aj nejaká vojenská etika. S regrútmi z problematických regiónov a ľuďmi, ktorí musia bojovať, lebo nič iné nevedia, môžu prísť veľmi nepríjemné následky, napríklad v podobe eskalácie násilia voči civilnému obyvateľstvu.
V stredu ste vo svojom statuse spomínali pohľad bývalého amerického štvorhviezdičkového generála Davida Petraueusa, ktorý v analýze pre CNN zhodnotil ruský postup ako „prekvapivo neprofesionálny“. Dôvodom podľa neho je aj to, že možno až štvrtinu z ruských vojakov na Ukrajine tvoria branci, teda nie profesionálni vojaci. Rozumiem, že to zrejme komplikuje ich postup, lebo nemajú ani skúsenosti, ani odhodlanie, ani takú bojovú morálku. Ale čím si vysvetľujete, že to tak je? Nemali k dispozícii dostatok profesionálov?
Osobne predpokladám, že zastúpenie brancov v ruských silách na Ukrajine je ešte oveľa vyššie. No i keď si generála Petraueusa vážim a v mnohom s ním súhlasím, nemyslím si, že nasadenie brancov je príčinou ruského zlyhania. Vo vojne v Gruzínsku v roku 2008 ruská strana ex post vyhodnotila, že branci bojovali lepšie ako takzvaní „kontraktniki“, teda v podstate profesionálni vojaci. V Rusku je povinná vojenská služba, asi polovica ozbrojených síl Ruska je zložená z brancov, a keďže to nie sú dôstojníci a podobne, je logické, že gro hlavných bojových síl tvoria oni. Aj na Ukrajine.
V nedeľu Rusi zasiahli výcvikové stredisko v meste Javoriv, sotva 20 kilometrov od poľských hraníc, ďaleko na západe Ukrajiny. Akými zbraňami útočia Rusi na takto vzdialené ciele?
S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o strely s plochou dráhou letu Kalibr. Predstavte si ich ako malé prúdové lietadlá s priemerom 533 milimetrov, ktoré sú odpaľované z torpédometov ponoriek, no existujú aj verzie, ktoré je možné odpaľovať zo zeme či lietadiel. V tomto prípade išlo pravdepodobne o strely odpálené zo zeme.
Sú to presné strely?
Sú navádzané ruským navigačným systémom Glonass. Ich presnosť sa môže pohybovať rádovo okolo desať metrov.
Pýtam sa aj preto, že minister obrany Jaroslav Naď opakovane varoval, že existuje reálna hrozba, že príde k útoku na letisko v Užhorode. Opäť – akými spôsobmi by mohli Rusi na letisko zaútočiť? A druhá otázka, minister Naď povedal, že pristávacia dráha užhorodského letiska sa končí 50 metrov od slovenskej hranice. Existuje možnosť, že by nejaká zablúdená raketa pri takomto útoku dopadla na naše územie?
Vojna je extrémne organizované násilie. Hovoríme o extréme so všetkými konzekvenciami. Pri vojne v Perzskom zálive bolo viac ako desať percent strát Spojencov spôsobených ich vlastnými silami. Vravím to preto, aby sme si uvedomili, že ani vo vojne nefungujú veci dokonale. Problém je, že počas vojny môže jedna chyba znamenať desiatky mŕtvych ľudí. Žiaľ, nemôžeme vylúčiť scenár, ktorý Jaro Naď prezentoval, keďže vojna prebieha na našej hranici. Že sa počas nej dejú chyby, je jasné napríklad z nedávnej udalosti, keď sme zaznamenali haváriu dronu v Chorvátsku, ktorý bol na 99 percent ukrajinský.
Prečo je taká vysoká pravdepodobnosť, že išlo o ukrajinský dron?
Išlo o typ dronu zo 70. a 80. rokov, ktorý Rusi už vyradili. Ukrajinská strana ich v roku 2020 v počte okolo 90 kusov znovuaktivovala, práve v súvislosti s hrozbou blížiacej sa vojny. Dron letí po naprogramovanej trase a pritom môže prísť k omylu, najmä v situácii vojny, keď neraz nie je priestor na kontrolu. Stačí urobiť chybu v jednej súradnici či nejakom znamienku.
Parlament v utorok schválil prítomnosť vojakov NATO na slovenskom území, ktorí u nás inštalujú aj systémy protivzdušnej obrany Patriot. Je to systém, ktorý môže zabrániť dopadu zablúdenej rakety na slovenské územie?
Áno, ale nepokryje územie celej Slovenskej republiky. Strely s plochou dráhou letu letia relatívne blízko pri zemi. Vzhľadom na zakrivenie zeme, horizont a nerovnosť povrchu je letiaca strela schovaná za terénom. Až pri priblížení de facto do priamej viditeľnosti ju možno detekovať aj modernými prostriedkami rádioelektronického prieskumu, napríklad rádiolokátormi systému Patriot.
Preto sa takéto prostriedky dopĺňajú inými prostriedkami, ktoré sú predsunuté a slúžia na detekciu nízko letiacich cieľov. Je veľmi pravdepodobné, že na to by mohli slúžiť iné systémy, ktoré spomína minister obrany v súvislosti s prítomnosťou vojakov NATO u nás, konkrétne systém Sentinel. Platí, že systém Patriot by dokázal ochrániť mesto ako Košice, nie celý vzdušný priestor Slovenska.
Čiže by sme ich potrebovali viacero?
V podstate áno, ale je to vysoko odborná otázka. Musíme si uvedomiť, že ide o systémy stredného a dlhého doletu, ktoré musia byť chránené protilietadlovými systémami krátkeho doletu. Protilietadlový systém sa vytvára ako „cibuľa“, vo vrstvách. Odborne sa tomu hovorí klaster.
Tieto dni sme boli svedkami debát, či by Slovensko nemalo venovať Ukrajine náš systém protivzdušnej ochrany S-300; minister obrany to de facto vylúčil. Mali by sme si ho nechať, aj keby náš vzdušný priestor chránil systém Patriot, môže ho dopĺňať?
Systém S-300 je ekvivalent Patriotu, ale jeho prvej verzie. Je na hranici technickej životnosti, zároveň ide o systém, ktorého podporu nám vie poskytnúť iba ruská strana, ktorá dlhodobo, od roku 2006 deklaruje, že sme pre ňu nepriateľská krajina. Perspektíva tohto systému na našom území sa skončila.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
