Ruská krása i brutalita zostávajú pre Západ záhadou
Putinova vojna proti Ukrajine je súčasťou dlhej tradície Rusov, ktorých vedú strašní vládcovia.
Autor je britský historik
Najznámejšie slová, aké kedy boli napísané o národe prezidenta Vladimira Putina, boli slová Winstona Churchilla z októbra 1939: „Nedokážem vám predpovedať kroky Ruska. Je to hádanka vo vnútri záhady zabalená do tajomstva.“
Svet zdieľa úctu k veľkoleposti tejto obrovskej krajiny, jej hôr, veľkých riek a miest, vzdialených dedín a zamrznutých pustatín. Jej kultúra, hudba Čajkovského a Prokofieva, poézia Puškina a próza Tolstého a Dostojevského inšpirovali generácie gramotných ľudí mnohých národov.
Napriek tomu v priebehu uplynulých storočí Rusko tiež prejavovalo schopnosť podnecovať strach a surovosť, ktorá v 21. storočí opäť vrhá na ľudstvo temný tieň. V jednom texte o bitke o Nemecko v rokoch 1944 – 1945 som opísal Stalinovu dobyvateľskú hordu, ktorá postupovala na Berlín, slovami: „Bola to barbarská armáda, ktorá dokázala veci, aké dokáže iba barbarská armáda.“
Dnes mnohí z nás šokovane hľadia na to, ako by taký pozoruhodný národ mohol byť schopný spôsobovať ľudu Ukrajiny masové utrpenie a smrť len preto, aby uspokojil iba rozmar svojho vodcu. No táto istá záhada máta cudzincov navštevujúcich Rusko už stovky rokov.
Podľa Francúzska a Británie
Francúzsky aristokrat, markíz de Custine, napísal slávnu cestopisnú knihu s názvom La Russie En 1839. Sám ako arcikonzervatívec prišiel do krajiny v očakávaní, že bude obdivovať jej autokraciu. Namiesto toho zistil, že je znechutený ľahostajnosťou ľudí k pravde a otrockým klaňaním sa moci: „Pánovi možno povedať iba dobré správy – všetko nepríjemné musí byť skryté.“ Rusi, napísal, boli ako cvičené medvede, vďaka ktorým ste túžili po divokých.
Ruskú vládu charakterizuje zasahovanie do životov ľudí, nedbalosť a korupcia, pokračoval. „Čestný človek je považovaný za blázna. Množstvo zbytočných a malicherných nariadení plodí armádu byrokratov, z ktorých každý plní svoje povinnosti s precíznosťou a vážnosťou, ktorých cieľom je naplniť dôležitosťou kopec triviálnych vecí.“
Francúzsky markíz to napísal len tri roky po tom, čo Ukrajinec Nikolaj Gogoľ napísal Revízora, svoju klasickú satiru na úradníctvo.
Custine odsúdil cára Mikuláša I. za jeho vytrvalé tajné sledovanie vlastných poddaných a za brutálne zaobchádzanie s Poľskom. Po stretnutí s vládcom napísal, že Mikuláš zrejme pociťuje nutkanie vládnuť kruto: „Ak cár nemá vo svojom srdci viac zľutovania, ako dáva najavo vo svojej politike, ľutujem Rusko. Ak je na druhej strane v srdci lepším človekom, ako naznačuje jeho správanie, potom je mi cára ľúto.“
V 19. storočí bola ruská aristokracia natoľko zaujatá francúzskou kultúrou, že v šľachtických domoch bola prvým jazykom francúzština, niekedy angličtina. V bohatých rodinách, vrátane cárskej, bolo módne zamestnávať anglické guvernantky, aby učili deti.
