Ukrajinčina má viac spoločných slov so slovenčinou než s ruštinou. Jazykovedkyňa vysvetľuje, prečo sa Ukrajinci ľahko naučia po slovensky

S mamou sa rozprávala po rusky, s otcom po ukrajinsky, potom roky učila slovenčinu. Svitlana Pachomovová pochádza z Užhorodu, kde bola takmer 20 rokov vedúcou Katedry slovenskej filológie – jedinej svojho druhu na Ukrajine.

Posledné štyri roky žije na Slovensku, kde na Prešovskej univerzite učí ukrajinských študentov slovenčinu. „Už po pár mesiacoch zvyčajne vedia po slovensky,“ hovorí Pachomovová. „Som presvedčená, že Ukrajinci nebudú mať na Slovensku žiaden problém naučiť sa jazyk. A platí to aj opačne – ani pre Slovákov by nemal byť problém zvládnuť ukrajinčinu.“

V rozhovore hovorí aj o tom:

• prečo sú takmer všetci Ukrajinci bilingválni,
• ako sa odlišujú ukrajinský a ruský jazyk,
• aké sú mýty a fakty o pôvode ukrajinského jazyka,
• odkiaľ pramení patriotizmus Ukrajincov,
• ako Ukrajinci vnímajú podporu zo strany Slovenska.

Slovákom môže ukrajinčina znieť podobne ako ruština. Niekto dokonca automaticky predpokladá, že Ukrajinci rozprávajú po rusky. Aký je teda vzťah medzi ukrajinčinou a ruštinou?

To, že ukrajinčina a ruština sú ten istý jazyk, je jeden z mýtov, o ktorých sa nás snažili presvedčiť už od čias Petra I. Aj za čias Sovietskeho zväzu existoval mýtus, že pôvodne bol jeden východoslovanský jazyk, ktorý sa potom rozdelil na tri vetvy – ruskú, ukrajinskú a bieloruskú.

V skutočnosti je základom ukrajinského jazyka národný jazyk Kyjevskej Rusi, aj letopisy z 10. storočia sú napísané staroukrajinským jazykom. Jazykovedec Vasyľ Nimčuk svojimi výskumami dokázal, že ukrajinčina sa od tých čias vyvíjala nepretržite. Takže hovoriť o tom, že sa ukrajinský jazyk oddelil od nejakého iného jazyka, je nevedecké.

Nakoľko sú tieto dva východoslovanské jazyky podobné?

Ak sa na to pozrieme z odborného hľadiska, všetky slovanské jazyky majú spoločné korene v praslovanskom jazyku, takže majú veľa spoločného. No už keď v 17. storočí došlo k pripojeniu ukrajinského územia k ruskému impériu, moskoviti – ako vtedy volali Rusov – nerozumeli po ukrajinsky, takže keď podpisovali dohody, potrebovali tlmočníkov.

Pýtate sa, ako je to možné, keď sú to dva východoslovanské jazyky? Ak si porovnáme slovnú zásobu ukrajinčiny a ruštiny, majú len približne 62 percent rovnakých slov. Rovnaká zhoda je napríklad medzi angličtinou a holandčinou. A keď porovnáme ukrajinčinu so slovenčinou, tak majú spoločných slov viac – okolo 66 percent.

Poviem vám ešte jeden príklad. Jeden ukrajinský poslanec opisoval, ako bol ešte pred rokom 2014 v ruskej dume a ruskí poslanci mu hovorili: „Veď my máme rovnaký jazyk, sme bratské národy!“ Ukrajinský poslanec preto začal počas svojho vystúpenia v dume hovoriť po ukrajinsky. V sále sa najprv rozhostilo ticho a potom sa ozvali výkriky: „Hovorte po rusky! Vôbec vám nerozumieme.“

Z čoho vyplývajú tie výrazné rozdiely?

Slovná zásoba ruského jazyka sa vyvíjala pod vplyvom rôznych kmeňov, ktoré žili alebo prechádzali územím ruského impéria. Preto majú dodnes veľa slov turkických, mordovských atď. Vidieť to napríklad aj na tom, že kým ukrajinčina, bieloruština, poľština, slovenčina a čeština majú na pomenovanie nejakej veci alebo činnosti rovnaké slovo, ruština ho má iné. Napríklad „čakať“ sa po ukrajinsky povie „čekaty“, po česky „čekat“, ale po rusky je to „ždať“. Všetky slovanské jazyky poznajú „cibuľu“, ale ruština má namiesto toho „luk“. Všetci máme „týždeň“ a Rusi „nedeľu“. „Vychovávať“ je aj po ukrajinsky „vychovuvaty“, ale po rusky „vospityvať“. Takých príkladov vám viem vymenovať desiatky. Preto niet divu, že keď na Ukrajinu pricestuje Poliak alebo Slovák, pomerne rýchlo sa dokáže dorozumieť s Ukrajincami. S Rusmi je to už ťažšie.

Pôvod a história jednotlivých slov nám veľa napovedajú aj o mentalite národa. Napríklad v ruštine sa povie „ženiť sa na kom“. To znamená, že muž sa žení na niekom, je teda vyššie ako žena. Po ukrajinsky sa to isté slovo povie „odružuvatysia z kym“. Znamená to urobiť z niekoho svoju životnú priateľku, družku. Po rusky je víťazstvo „pobeda“, po ukrajinsky „peremoha“. „Pobeda“ je to, čo príde po biede, nešťastí. V ukrajinčine je to „pere-mohty“, teda premôcť.

Keď má slovenčina a ukrajinčina toľko spoločných slov, je pre Ukrajincov ľahké naučiť sa po slovensky?

Všeobecne platí, že pre Slovanov je ľahké učiť sa iné slovanské jazyky, keďže sú príbuzné. Samozrejme, treba zvládnuť gramatiku, špecifiká výslovnosti, ale inak mám skúsenosť, že to ide veľmi rýchlo. Najmä keď má človek dostatočnú motiváciu a chce sa ten jazyk naučiť pre seba a nie pre niekoho iného.

Ja sama učím na Prešovskej univerzite študentov z Ukrajiny, už po pár mesiacoch zvyčajne vedia po slovensky. Keď som predtým učila na katedre slovenského jazyka v Užhorode, hlásili sa nám aj študenti, ktorí vôbec neovládali slovenčinu. Nemali z toho žiadne obavy, pretože vedeli, že sa ju v prvom ročníku rýchlo naučia a v druhom ročníku už budú mať v slovenčine aj odborné predmety. Vôbec to pre nich nebol problém.

Aj na základe svojich skúseností som presvedčená, že Ukrajinci nebudú mať na Slovensku žiaden problém naučiť sa jazyk. A platí to aj opačne – ani pre Slovákov by nemal byť problém zvládnuť ukrajinčinu. Spolu s manželom sme už pred rokmi napísali učebnicu slovenského jazyka pre Ukrajincov. Vyšla ešte v roku 2008 a už vtedy sme si hovorili, že by bolo dobré urobiť aj rovnakú učebnicu ukrajinčiny pre Slovákov. Lenže vtedy o to nebol záujem, skôr bol záujem o ruštinu. Myslím si, že je načase to zmeniť.

Slovákov však prekvapuje, že mnoho Ukrajincov, ktorí dnes prichádzajú na Slovensko, hovoria po rusky. Ako im to vysvetľujete?

Ukrajinci sú bilingválni. Takmer každý na Ukrajine ovláda okrem ukrajinčiny aj ruštinu. Táto tradícia pramení ešte z čias Sovietskeho zväzu, keď sa v škole okrem ukrajinčiny učila aj ruština. A okrem toho približne štvrtina obyvateľov Ukrajiny považuje za svoj rodný jazyk ruštinu. Aj mnohé médiá doteraz uprednostňovali ruštinu pred ukrajinčinou.

Ja sa dnes stretávam skôr s tým, že sa utečenci z Charkova hanbia hovoriť po rusky, hoci je to ich rodný jazyk. Máte aj vy takú skúsenosť?

Moja bývalá študentka Iryna žije už asi 20 rokov vo Švajčiarsku, kde vedie kurz ruštiny. Švajčiari veľmi radi cestujú, a keď idú do nejakej krajiny, chcú vedieť aspoň základy jazyka a vďaka ruštine sa mohli dohovoriť vo všetkých bývalých sovietskych republikách. Irynina mama pred pár týždňami ochorela v Užhorode na covid a, žiaľ, zomrela. Keď Iryna cestovala po pohrebe domov do Švajčiarska, po ceste sa dozvedela, že Rusko napadlo Ukrajinu. Keď prišla domov, jej žiačky ju čakali pred jej domom s kyticami kvetov. Povedali jej: „Iryna, veľmi si ťa vážime, si výborná učiteľka, ale teraz sa nedokážeme učiť ruštinu.“

Niektorí ľudia na Slovensku sú však stále presvedčení, že ruština bola na Ukrajine posledné roky utláčaná

Žiaľ, propaganda mnohým úspešne vymyla mozgy. Poviem vám znovu jeden príklad. Ja sama pochádzam z bilingválnej rodiny – s mamou som sa rozprávala po rusky a s otcom po ukrajinsky. Nie je to nič mimoriadne, práve naopak, na Ukrajine je to celkom bežné. Žili sme v Užhorode, čo je najzápadnejší bod Ukrajiny, a pritom sa mi ani tam, ani v Ľvove či Ivano-Frankivsku nikdy nestalo, že by som mala problém, ak som niekde hovorila po rusky. Ja by som to ani nenazvala mýtom, ale skôr nebezpečnou propagandou, ktorá vykresľovala Ukrajincov ako nepriateľov. Je veľmi nepríjemné, že veľa Slovákov sa chytilo na tento háčik.

Žijem na Slovensku takmer štyri roky a aj predtým som sem často cestovala, ale nikdy som v slovenskej televízii nepočula nič pozitívne na adresu Ukrajiny. Počula som veľa pozitívneho o Rusku, ale nič dobré o Ukrajine. Zmenilo sa to až teraz, keď Rusko otvorene zaútočilo na Ukrajinu. Konečne sa o tom začalo hovoriť ako o vojne, a pritom vojna na Donbase trvala už osem rokov. Stále o tom hovorili ako o „konflikte na Ukrajine“, až teraz sa to konečne zmenilo.

Keď dnes Putin hovorí, že ruskí vojaci prišli zachrániť Ukrajinu pred fašistami, kto je vlastne ten fašista? Strašil Rusov tým, či chcú mať aj oni doma Majdan, a keď teraz ruskí vojaci prichádzajú do ukrajinských miest, všade vidia Majdan. Ľudia sa ich neboja, vychádzajú na námestia s ukrajinskými vlajkami a hovoria: „Choďte preč z našej zeme!“

Celá Európa, vlastne skoro celý svet teraz obdivuje patriotizmus Ukrajincov. Platí to aj o ich vzťahu k jazyku?

Jazyk je veľmi dôležitý pre každý národ. Počas ruského impéria bola ukrajinčina zakázaná. Talentovaní ukrajinskí spisovatelia – ako napríklad Nikolaj Vasilievič Gogoľ – preto museli písať po rusky, ak chceli, aby ich vôbec niekto poznal a čítal.

Jazyk je vizitkou národa, jeho veľmi dôležitým znakom. Veľa ľudí na Ukrajine po roku 2014 prešlo z ruštiny na ukrajinčinu. Dnes sa tento proces stáva ešte masovejším.

Všimnite si, že na Slovensku sa slovo Kyjev stále píše v ruskom prepise, správne by to malo byť Kyjiv. A pritom viaceré západné krajiny už prechádzajú na správny prepis z ukrajinčiny. Aj to je veľmi dôležitý znak. Ako jazykovedkyňa rozumiem tomu, že každý jazyk má vlastné pravidlá prepisu cudzích názvov, ale sú v histórii momenty, keď sa menia aj jazykové normy.

Nerozumiem tomu, keď sa dnes hovorí o ruskej kultúre a o ruskej duši. Ruská kultúra bola zničená už v roku 1917. Jej nositelia buď skončili v gulagu, popravili ich, alebo tí šťastnejší masovo emigrovali do zahraničia.

Dnes v Rusku nevidím žiadnu kultúru, len čisté zlo, pretože hlas nositeľov kultúry nebolo počuť po celý ten čas, keď sa zlo formovalo.

Ako sa podľa vás môžu udalosti ďalej vyvíjať?

Ukrajinci sú národ hrdinov, milujú slobodu – majú to v génoch. Pramení to ešte z kozáckych čias a z čias kyjevských kniežat brániacich svoju zem. Je to naša zem a my ju ubránime. Dobre, že zo Západu prichádza vojenská pomoc, ale Ukrajina prosí o uzavretie neba. Aj keby ho neuzavreli, som presvedčená, že Ukrajina zvíťazí, len za cenu oveľa väčšieho počtu obetí.

Desí ma, že to, čo sa deje teraz na Ukrajine, Rusov vôbec nebolí. Nás bolí každá detská slza. Ale oni si len niekde v knihe prečítali, čo o tej detskej slze povedal Dostojevskij.

Prepáčte, som teraz veľmi emotívna, ale nehovorím len za seba, ale aj za tie matky, ktoré teraz s deťmi prechádzajú cez hranicu alebo sedia v úkrytoch.

Myslíte tým zrejme aj svoju dcéru a ďalšie rodiny z Ukrajiny, ktoré ste prijali u seba doma pri Svidníku. Koľko vás teraz býva v jednom dome?

Stále sa to mení. Na začiatku vojny k nám pricestovala moja dcéra s vnukom a spolu s ňou prišli aj ďalšie tri mladé mamičky s deťmi. Vtedy nás bolo v dome dokopy štrnásť, z toho šesť dospelých a osem detí, všetky predškolského veku.

Všetky tieto mamy žijú v jednom kyjevskom paneláku s mojou dcérou, poznali sa z detského ihriska a väčšina detí chodí aj do tej istej škôlky. Keď sa začala vojna, dcéra ich všetkých zobrala k nám. Ich muži zostali na Ukrajine, pomáhajú ukrajinskej armáde, sú v domobrane.

Matky s deťmi u nás zostali približne týždeň a potom išli ďalej – k príbuzným, kamarátom a známym do Poľska, do Nemecka a do ďalších krajín. U nás si mohli oddýchnuť, nabrať sily, upokojiť sa. Keď k nám prišli, videli sme, aké ťažké to pre ne bolo.

Čo vám hovorili?

Keď sme sa s nimi pokúšali rozprávať o vojne, hneď boli slzy, plač. Snažili sme sa preto navodiť doma pokojnú príjemnú atmosféru. Pre malé deti to bolo skôr dobrodružstvo – uvideli nový svet. Kým pre mamy bol útek z krajiny a realita utečeneckého života niečím desivým, deti to vnímali ako niečo nové, zaujímavé.

Moja dcéra je detská psychologička, snaží sa aj teraz pracovať online. Stále dáva na sociálne siete rady o tom, ako dnes možno pracovať s deťmi, ako s nimi hovoriť o takých ťažkých témach, ako zabaviť deti v úkryte a podobne.

Včera sme odprevadili ďalšiu rodinu, ktorá pricestovala zo Záporožia a potrebovali sa niekde ubytovať na jednu noc, aby mohli ráno vyraziť do Poľska. Prichýlili sme ich u nás. Fungujeme teda ako prestupná stanica – ľudia sa u nás na chvíľu zložia, oddýchnu si, najedia sa, pospia si a idú ďalej.

Čo hovoria na to, ako ich prijali na Slovensku?

Matky s deťmi, ktoré u nás bývali, cestovali niekoľko dní cez Ukrajinu aj cez hranicu, celý čas boli vo veľkom napätí. Nechceli pred deťmi plakať, aby ich nevystrašili. Keď prešli hranicu, vôbec nerátali s tým, že sa im dostane takej pomoci – dobrovoľníci im pomáhali s taškami, deti dostali lízanku alebo cukrík, všetci sa im snažili pomôcť. Vedeli, že idú do cudzej krajiny, niektoré z nich nikdy neboli v zahraničí – a zrazu ich tu všetci vítali s takým teplom!

Veľmi si cením túto vlnu podpory. Nesmierne si vážim prezidentku Zuzanu Čaputovú, z jej prejavov vždy cítiť materinský prístup, láskavosť a empatiu. Takmer každý deň vidíme na hranici premiéra alebo niekoho z ministrov. Vidieť, že sa Slovensko snaží robiť všetko pre to, aby uľahčilo situáciu ukrajinských utečencov. Kým na začiatku sa na hranici čakalo niekoľko dní, teraz to už trvá kratšie. Aj to je určite výsledok práce slovenských štátnych orgánov. Obrovskú pomoc poskytujú aj neziskové organizácie a dobrovoľníci, ktorí pracujú na hranici vo dne v noci.

Ponúkal niekto pomoc aj priamo vám?

Keď sa vojna začala, začali sa mi ozývať kolegovia a známi, ktorých som nevidela možno aj 20 rokov. Každý sa pýtal, ako môže pomôcť. Viem, že keď niekto z ukrajinských utečencov potrebuje nejakú konkrétnu pomoc, stačí niekomu zavolať a vždy sa nájde riešenie. Obrovské množstvo Slovákov vníma túto vojnu aj ako svoje nešťastie, dotýka sa ich to a sú ochotní pomôcť. A robia to veľmi úprimne.

Keď sme mali doma niekoľko dní „materskú škôlku“, ľudia v dedine sa o tom rýchlo dozvedeli a prvý deň nám stále niekto zvonil na dvere – nosili nám oblečenie pre deti, potraviny, drogériu… Mamičky, ktoré k nám prišli, nemali so sebou takmer nič – len zobrali dieťa a utekali. Keď ľuďom z dediny ďakovali za pomoc, tí im len hovorili: „Neďakujte nám. Za to netreba ďakovať.“

Stretávate sa niekedy aj s negatívnymi reakciami?

Ja priamo nie, ale viem, že na Slovensku je dosť ľudí, ktorí podľahli propagande. Hnevá ma, keď napríklad počujem: „Veď Ukrajine bolo s Ruskom dobre.“

Úplným vrcholom bola pre mňa návšteva bajkerov Nočných vlkov, krymských kamarátov Putina, vo Svidníku. Bolo to krátko po začatí vojny na Donbase. V tom čase ich už takmer žiadna krajina nechcela prijať, ale keď prišli do Svidníka, veľa ľudí z mesta sa išlo s nimi fotiť. Brali ich ako osloboditeľov.

Aj pred pár dňami slovenskí bajkeri išli k pamätníku Červenej armády a urobili si tam míting. Chápem, že sú vďační tým, ktorí ich oslobodili. Ale nechcú vidieť to, čo sa už tretí týždeň deje na Ukrajine. Dnes je situácia diametrálne odlišná a tí, ktorí počas druhej svetovej vojny oslobodzovali Slovensko, sa musia obracať v hroboch, keď vidia, čo dnes stvárajú ich potomkovia.

Ako vieme, Slovensko vtedy neoslobodzovali len Rusi, ale aj Ukrajinci a ďalšie národy.

Presne tak. Stačí sa pozrieť na hroby vojakov na Dukle, koľko je tam ukrajinských a špeciálne zakarpatských priezvisk.

Váš manžel Jaroslav Džoganík je Ukrajinec, ktorý sa narodil na Slovensku. Dnes vedie Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Ako sa rozprávate doma – po slovensky či po ukrajinsky?

Len po ukrajinsky. Často totiž platí pravidlo – v akom jazyku sa s niekým rozprávate prvýkrát, tak sa s ním budete rozprávať vždy. My sme sa prvýkrát rozprávali po ukrajinsky a už nám to aj zostalo. No inak u nás doma bežne znie aj slovenčina, ale aj ruština. Podľa toho, kto k nám príde, na taký jazyk hneď prepneme. A nikto s tým nemá žiadny problém.