Tomáš Halík: Dlhá cesta uzdravovania

Nositeľ Templetonovej ceny, český katolícky kňaz Tomáš Halík počas svojho akademického pobytu na Notre Dame University prednáša aj na ďalších univerzitách v USA. S povolením autora prinášame v plnom rozsahu esej, ktorej časť predniesol Tomáš Halík pri svojom vystúpení na pozvanie prestížneho Woodrow Wilson International Center vo Washingtone.

Čo príde po komunizme?

Meno prezidenta Wilsona je v pamäti českého a slovenského národa spojené s počiatkom modernej československej demokracie. Woodrow Wilson sa podporou politických vízií a plánov T. G. Masaryka významne zaslúžil o vznik Československej republiky. Masaryk, prvý rezident tejto republiky, si pri jednom výročí jej vzniku povzdychol: „Tož demokracii už máme – ještě bychom potřebovali demokraty.“ Demokracia nie je len politický systém, stojí nielen na existencii rýdzo politických štruktúr, ale aj na istej kultúre komunikácie, kvalite vzťahov medzi ľuďmi a ľudskými skupinami; môže prežiť len v určitej „morálnej biosfére“ spoločných základných etických hodnôt.

Autoritatívne a totalitné režimy ešte dlho po svojom páde zanechávajú spoločnosti choré, zranené, morálne ťažko poškodené. Ľudia sú oslobodení, ale ešte nie sú slobodní. Sú oslobodení od opresívnej moci, ale ešte nie sú úplne slobodní na život v občianskej spoločnosti, ktorá je „pľúcami“ demokratického systému.

Podľa ruského spisovateľa Zinovieva sovietsky systém vypestoval určitý ľudský typ – „homo sovieticus“ (sovietskeho človeka), človeka bez vlastného myslenia, kreativity, iniciatívy a zodpovednosti. Súčasná veľká podpora Vladimira Putina v Rusku svedčí o tom, že tam tento typ ľudí ľahko zmanipulovateľných brainwashingom štátnej propagandy stále prevažuje. Kým nebude v niektorých postsovietskych republikách a postkomunistických krajinách „homo sovieticus“ prekonaný, vybudovanie skutočne fungujúcej politickej a hospodárskej demokracie sa tam dá očakávať len ťažko. Mentálna premena spoločnosti nenastane automaticky so zmenou ekonomického systému, nezariadi ju žiadna „neviditeľná ruka trhu“, ako sľubovali ideológovia trhového fundamentalizmu, ktorý bol v skutočnosti len prevráteným marxizmom, rovnako naivným ekonomickým determinizmom. Je to náročný a zložitý proces.

Počul som rozprávanie o Indiánoch, ktorých prevážali z ich starých sídiel do nových. V polovici cesty požiadali o prestávku: „Naše telá sú už takmer v tých nových sídlach, ale naše duše sú ešte v tých starých. Musíme počkať na naše duše.“ V prevratných časoch však občanom také prestávky nebývajú dopriate. Vtedy sa treba „učiť za pochodu“. Včera som tu vo Washingtone hovoril s kubánskymi disidentmi a varoval ich: po blížiacom sa páde komunistického systému neopakujte naše chyby; niekedy je síce nevyhnutné učiť sa systémom pokus/omyl, ale treba tiež kriticky reflektovať skúsenosti druhých, aby bolo omylov čo najmenej.

Pred viac ako 150 rokmi napísal Karl Marx: Európu obchádza strašidlo – strašidlo komunizmu. Až pred štvrťstoročím ukončilo strašidlo komunizmu svoju krvavú prechádzku európskymi dejinami. Pamätám sa na jeden večer v 80. rokoch, keď som vo vysielaní Hlasu Ameriky počul Alexandra Solženicyna odpovedať na otázku, čo príde po komunizme. Ruský disident dlho mlčal a potom temným hlasom povedal: „Bude dlhá, veľmi dlhá cesta uzdravovania.“ Pocítil som vtedy túžbu podieľať sa na tomto poslaní.

V Európe je komunizmus mŕtvy, ale na svete ešte prežíva niekoľko smutných ostrovčekov komunizmu. Proces prechodu k demokracii na Kube nie je zďaleka na konci a Severná Kórea sa správa arogantne ako stalinské diktatúry v najhorších časoch. (Čína, kde pod vlajkou komunizmu vládne tvrdý kapitalistický režim bez demokracie, tvorí osobitnú kapitolu). Môžu niektoré naše skúsenosti pomôcť pri prechode ďalších spoločností k demokracii, nielen po páde komunizmu, ale aj iných autoritatívnych a diktátorských režimov v rôznych častiach sveta?

Proces uzdravovania

Povedal som, že pád diktatúr po sebe zanecháva morálne a duševne choré spoločnosti. Žijú v nich ľudia, ktorí boli režimom poškodení. Niektorí z nich túžia po odplate, iní stratili odvahu dôverovať ľuďom, energiu znovu sa nadýchnuť a začať nový život v nových podmienkach. Existujú odporcovia starého režimu, ktorí už nedokážu žiť bez nepriateľa a stále si vyhľadávajú či vyrábajú ďalších. Sú ľudia, ktorí sa previnili kolaboráciou s diktatúrou, a to najrôznejšími spôsobmi.

Spomeňme si na vynikajúcu knihu o rôznych stupňoch viny, ktorú po páde nemeckého nacizmu napísal filozof Karl Jaspers. Nie všetkých previnilcov je možné a správne postaviť pred súd. Silu nedemokratických režimov nepredstavovala len úzka vládnuca vrstva s bezprostrednou zodpovednosťou za politické rozhodovanie. Existovala spoluvina tichého súhlasu, formálnej podpory režimu, spoluvina pasivity, ktorú si ľudia aj spätne len ťažko priznávajú.

Existujú dva extrémy, dva zlé varianty vyrovnania sa s vinníkmi. Jedným je „hon na čarodejnice“, duch pomsty, dokonca násilie. Druhým je bagatelizácia a vytesnenie viny. Medzi týmito dvoma extrémami treba hľadať a uskutočniť náročnú cestu zmierenia a skutočného uzdravenia. Tá však predpokladá pravdivé pomenovanie viny (Len pravda vás oslobodí, hovorí Ježiš), schopnosť previnilého priznať si vinu a požiadať o odpustenie. Odpustenie potom predpokladá určitý čas „pokánia a odčinenia“. Človek, ktorý sa úprimne snaží oslobodiť od svojej minulosti, potrebuje dôveru a podporu. Človek, ktorý trebárs ťažko zlyhal, ale prejde týmto procesom duchovnej obrody, môže byť nakoniec hlbším a kvalitnejším človekom ako niekto, kto sa „nenamočil“.

Kto iný by mal byť „expertom na odpustenie“ ako kresťania a cirkvi, ktoré s touto praxou sprevádzania hriešnikov majú tisícročné skúsenosti? Pamätám sa na množstvo rozhovorov s niekdajším americkým veľvyslancom v Prahe Johnom Shattuckom, ktorý mal množstvo skúseností s tým, ako cirkvi, ale i ďalšie pomáhajúce profesie, psychológovia a sociálni pracovníci, pomáhali v Južnej Afrike pri uzdravení a zmierení spoločnosti po páde apartheidu. Neskôr som mal sám v Južnej Afrike možnosť hovoriť s ľuďmi, ktorí sa na tomto procese podieľali. Musel som dať Johnovi Shattuckovi za pravdu, že u nás (a v rade postkomunistických spoločností) cirkvi v tejto úlohe zlyhali, že dokonca nedokázali včas a dôsledne vykonať túto úlohu uzdravenia jaziev minulosti a zmierenia rôznych skupín vo vlastných radoch.

Azda len v jednej oblasti cirkvi v našej krajine dokázali významne prispieť k zmiereniu – k zmiereniu medzi Čechmi a Nemcami, k aspoň čiastočnému napraveniu „obrazu nepriateľa“, ktorý predovšetkým vo vzťahu k vyhnaným českým Nemcom desaťročia do českých hláv vtĺkala komunistická propaganda – a k odvahe aspoň časti spoločnosti prekonať tabu v otázke zločinov sprevádzajúcich najmä takzvaný divoký odsun po skončení vojny. (Z niektorých konfidentov gestapa sa cez noc stali brutálni „partizáni“, potom aktéri stalinského represívneho aparátu a potom režimom trvalo oslavovaní „protifašistickí bojovníci“.)

V politickej rovine sa o vyrovnanie s aktérmi a agentmi bývalého režimu snažil takzvaný lustračný zákon, ktorý mal zabrániť agentom tajnej polície zaujať dôležité miesta v štátnej správe a v politických funkciách. Lenže mocenská elita bývalého režimu zoskupená práve okolo všemocnej politickej polície, teda ľudia, ktorí ako jediní mali v čase pádu komunizmu v rukách kapitál peňazí, stykov a informácií, nepotrebovali vstupovať priamo do politiky. Presunuli sa do hospodárskeho života – „z posledných komunistov sa stali prví kapitalisti“ – a odtiaľ znovu začali ovplyvňovať a riadiť politický aparát, kupovať a „prenajímať“ si politikov ako pešiakov na šachovnici svojich záujmov.

„Divoký kapitalizmus“ posväcovaný ideológiou naivnej dôvery vo všemocnú ruku trhu vyniesol do popredia nekultúrnu mocenskú elitu, ktorá – sama nevzdelaná – osudovo podcenila kľúčovú úlohu vzdelania pre budovanie demokratickej spoločnosti. Jedno z najväčších nebezpečenstiev postkomunistických spoločností spočíva v tom, že nadaní mladí ľudia, ktorým sa teraz dostáva možnosti študovať na Západe (a poznanie možností, ktoré vzdelanie poskytuje), sa po dosiahnutí vysokej kvalifikácie nevrátia do svojej vlasti, pretože sa obávajú, že domáci nositelia moci si vzdelanie a vzdelaných ľudí nevážia.

Jednou z veľkých úloh v postkomunistických spoločnostiach je dnes morálna kultivácia podnikateľskej sféry, podpora tej časti finančnej elity, ktorá si po precitnutí z opojenia netušenými materiálnymi možnosťami začína uvedomovať svoju spoločenskú zodpovednosť. Začína si uvedomovať, že morálny chaos podkopáva fungovanie ekonomického systému a bezduchá konzumná kultúra ničí schopnosť občanov prijímať inteligentné a zodpovedné rozhodnutia a nahráva populistom, ohrozujúcim samotné základy demokracie a kultúry práva.

Paradiplomatická úloha cirkví

Áno, v spoločnosti sa vyskytujú závažné situácie, ktoré majú významný politický vplyv, hoci sa nedajú riešiť čisto politickými alebo právnymi prostriedkami a inštitúciami. Americká diplomacia už dlho vie o „paradiplomatickej“ úlohe cirkví a s cirkvami v tejto oblasti spolupracuje. Obávam sa, že európska diplomacia – napriek zmienkam o potrebe konzultácie a spolupráce s cirkvami v dokumentoch Európskej únie – v tejto oblasti ešte nemá potrebnú senzitivitu a skúsenosti.

Všetci sa mohli presvedčiť o veľmi významnej pozitívnej úlohe katolíckej cirkvi pri nenásilnom prechode od autoritatívnych režimov (pravicových i ľavicových) k demokracii a občianskej spoločnosti na najrôznejších miestach planéty, v Španielsku, Čile, Argentíne, na Filipínach, v Poľsku. Katolícka cirkev – či už diplomatickými iniciatívami Svätej stolice, alebo aktivitami hnutia San Egiddio – sa významne angažovala v procese zmierenia v konfliktoch a občianskych vojnách v Alžírsku, Kosove, Guatemale, Ugande, Libérii, Salvadore, Angole, Burundi, Kongu, Nikarague a Rwande. Na niekoľkých miestach pritom spolupracovala s mierovými iniciatívami protestantských cirkví, prípadne moslimských či budhistických skupín. Pri svojej návšteve Barmy v čase vlády vojenskej junty som hovoril s katolíckymi duchovnými, ale aj s budhistickými mníchmi o ich spolupráci pri príprave očakávaných spoločenských zmien. Pred pripojením Hongkongu ku kontinentálnej Číne som diskutoval so skupinou tamojších kresťanov, ktorých zaujímali naše skúsenosti cirkví pod komunistickou vládou.

Rola Jána Pavla II. – počnúc premenou atmosféry v Poľsku pri prvej pápežovej návšteve vo vlasti – pri ukončení studenej vojny, porážke komunizmu a podpore politickej integrácie Európy bola úplne zásadná. Všetci máme v čerstvej pamäti návštevu pápeža Františka na Kube a jeho úlohu pri otvorení sa Kuby svetu a zblížení so Spojenými štátmi, politickom kroku, ktorý bude mať veľký vplyv na blížiacu sa postcastrovskú a postkomunistickú budúcnosť Kuby. Sociálne učenie pápeža Františka môže miliónom ľudí v Latinskej Amerike, kde sa množia krajne ľavicové režimy obmedzujúce slobodu a ľudské práva, jasne ukázať, že človek nepotrebuje byť marxistom, ak chce stáť na strane chudobných a obhajovať princípy solidarity a sociálnej zodpovednosti.

Dnešná medzinárodná situácia

Dovoľte mi aktuálnu poznámku. Súčasná vlna imigrantov veľmi znepokojuje európske národy, ale zrejme je len predohrou toho, čo Európa môže v nasledujúcich desaťročiach čakať ako dôsledok ekologickej krízy, najmä globálneho otepľovania a vysychania vodných zdrojov. Množstvo nezodpovedných politikov problém globálneho otepľovania zámerne zastieralo a zľahčovalo a odďaľovalo tak jeho riešenie. Terajší príliv utečencov je veľkou skúškou európskej solidarity. Oslabenie dôvery občanov európskych krajín v orgány Európskej únie, podnecované európskymi spojencami a agentmi Ruska, môže mať katastrofálne následky. Iba integrovaná Európa môže byť spoľahlivým spojencom Ameriky.

V niektorých krajinách sa však nebezpečenstvo spojené s prívalom utečencov extrémne zveličuje. Prevažná väčšina utečencov zo Sýrie nechce v Európe zostať, plánuje sa vrátiť domov po páde zločineckého Asadovho režimu, s ktorým majú svoje tragické skúsenosti. V tejto súvislosti treba jasne odsúdiť ruské zasahovanie v Sýrii, ktoré nesmeruje proti zločincom takzvaného Islamského štátu, ale má za úlohu udržať pri moci Asadov režim ako základňu pre ruské záujmy na Blízkom východe. Vladimir Putin sleduje iba veľmocenské záujmy Ruska a chce udržať svoju moc ďalším povzbudzovaním ruského nacionalizmu. Je preto schopný ďalej destabilizovať situáciu na Blízkom východe v záujme svojho nebezpečného plánu na obnovu sovietskeho impéria, plánu, ktorý sa veľmi nebezpečne dotýka osudu našich krajín v bývalom sovietskom bloku. Je alarmujúce, ak sa v týchto krajinách dostávajú k moci ľudia, ktorí sú bábkami týchto ruských mocenských záujmov.

Chcel by som veľmi vážne varovať Západ pred akýmkoľvek účelovým spojenectvom s Ruskom v súčasnej kríze na Blízkom východe. Treba trvať na požiadavke na odstúpenie Asada, no zároveň je nutné zaoberať sa ďalším krokom: tým, čo bude v rozjatrených krajinách po pádoch diktátorov nasledovať.

V tejto veci svet očakáva od zahraničnej politiky Spojených štátov väčšiu prezieravosť, než akú preukázala v nedávnej minulosti.

No všetkým, ktorí teraz zvaľujú všetku zodpovednosť za dnešný chaos v arabskom svete len na Spojené štáty, treba dôrazne pripomenúť, že to bol Sovietsky zväz a takzvané socialistické krajiny, kto udržoval zločinecké kvázisocialistické režimy (Asadov v Sýrii, Kaddáfího v Líbyi a Husajnov v Iraku), režimy, ktoré svojou krutosťou k opozícii vyvolali rad revolúcií „arabskej jari“ a násilnou sekularizáciou vytvorili podhubie pre dnešný fundamentalizmus.

Kľúčovou otázkou vo vzťahu k arabskému svetu je dialóg Západu s náboženskými autoritami islamu. Som presvedčený, že v sprostredkovaní tohto dialógu by mohla nesmierne dôležitú úlohu zohrať katolícka cirkev. Katolícka cirkev má rad spoločných hodnôt s islamom ako „abrahámovským“ monoteistickým náboženstvom a na druhej strane aj so západnou sekulárnou spoločnosťou, ktorá vznikla z koreňov západného kresťanstva. Stretnutia vrcholných predstaviteľov svetových náboženstiev z iniciatívy pápežov – tradícia začatá Jánom Pavlom II. – môže mať v blízkej budúcnosti významný politický vplyv.

Demokraciu treba pripravovať

Zodpovednosť za šírenie slobody a demokracie vo svete by mala viesť k podpore tých, ktorí už v čase neslobody pripravujú „morálnu biosféru“ demokracie. Z týchto kruhov by tiež mali vzísť vodcovské osobnosti s veľkou morálnou autoritou, ktoré zohrajú podstatnú úlohu pri pokojnom prechode od autoritatívnych režimov k demokracii. Títo ľudia musia mať dostatočnú intelektuálnu kapacitu a vzdelanie (alebo aspoň intelektuálne zázemie), aby mohli formulovať nosné vízie budúceho vývoja a aj požiadavky, s ktorými je nutné prísť na rokovanie s odstupujúcou mocou, pokiaľ k takémuto vyjednávaniu dôjde. Mali by mať dostatočnú odvahu a autoritu, aby dokázali zvládať emocionálne vlny v prevratových dňoch a zabrániť tak prepuknutiu násilia.

V našej krajine okrem Václava Havla, ktorý zaujatím a zvládnutím tejto úlohy v dramatických dejinných okamihoch získal rešpekt ďaleko za hranicami svojej krajiny i Európy, obstáli v tejto skúške aj ďalšie osobnosti z disentu. Za všetky by som chcel vymenovať katolíckeho kňaza Václava Malého – dnes pomocného biskupa v Prahe – ktorý moderovaním demonštrácií v centre Prahy dokázal kultivovať emócie nesmierneho davu ľudí.

Predstavitelia cirkví by mali mať dostatok politického vzdelania, aby dokázali pochopiť a rozvíjať dôležitú úlohu cirkví v spoločnosti. Tá spočíva predovšetkým v „predpolitickej oblasti“, ale najmä v krízových okamihoch môžu nositelia duchovnej a náboženskej autority zohrať dôležitú pozitívnu úlohu priamo v politických udalostiach. Môžu byť sprostredkovateľmi medzi politickými tábormi, ponúkať platformu pre „okrúhle stoly“ medzi vládou a opozíciou a najmä upokojovať spoločnosť, aby revolučné emócie neprerástli do deštruktívneho násilia.

Lenže aj katolícka cirkev, ktorá je ako najväčšia mimovládna organizácia sveta dôležitým „globálnym hráčom“ na svetovej scéne, musí ešte v mnohých častiach sveta prejsť určitou premenou, aby po období „kultúrnych vojen“ s modernou a neurotickou fixáciou na otázky sexuálnej etiky dokázala prejsť k oveľa dôležitejším úlohám, na ktoré poukazuje pápež František, ako sú podpora sociálnej spravodlivosti, pokojného spolužitia ľudí rôznych kultúr, súcitu a zmierenia a starostlivosti o prírodné, sociálne i duchovné životné prostredie v globálnom meradle. Najmä posledná encyklika pápeža Františka Laudato si je znamením toho, že sa cirkev opäť ujíma svojho prorockého poslania – „čítať znamenia doby“, byť hlasom tých, ktorých hlas bol umlčovaný, prinášať nádej, inšpiráciu a povzbudenie tým, ktorí sa usilujú o ľudskejší svet.

Česká skúsenosť

Dovoľte mi pre ilustráciu spomenúť jeden český pokus pripraviť „morálnu biosféru“ demokracie ešte pred pádom komunistického režimu. Začiatkom osemdesiatych rokov, v čase „perestrojky“ v Rusku, sme tušili, že skôr alebo neskôr nastanú zmeny aj u nás. Nevedeli sme však, že zmeny prídu tak skoro a budú také radikálne. Ešte začiatkom novembra 1989 som pri svojom prvom stretnutí s Jánom Pavlom II. pochabo oponoval slovám pápeža, že už nastal definitívny koniec komunizmu. V prostredí „podzemnej cirkvi“ sme skôr očakávali niekoľko rokov „perestrojky“; priali sme si však, aby očakávané zmeny nezostali len v rovine zmien politických a ekonomických štruktúr. Vedeli sme, že život v slobode predpokladá zmenu morálnej klímy, hodnotovej orientácie ľudí a kvality medziľudských vzťahov. Uvedomili sme si, že cirkev nadlho nevystačí s devízou „je nás veľa a veľmi sme trpeli“, že bude musieť spoločnosť niečím osloviť, ponúknuť novú myšlienku, povzbudiť k novej ceste.

Vypracovali sme desaťročný pastoračný plán Desaťročie duchovnej obnovy národa ako akési „laboratórium životného štýlu pre nové tisícročie“. Základnú štruktúru projektu Desaťročie tvorili témy jednotlivých rokov, ktoré boli vždy pozitívnym vyjadrením jedného prikázania Desatora: „Nezabiješ!“ bolo vyjadrené slovami „služba životu“, „Nepokradneš“ – práca a sociálna zodpovednosť, „Nevydáš krivého svedectva“ – právna kultúra, „Nezosmilníš“ – rodinný život a pod. Každý rok tak mal svojou témou sústrediť pozornosť na obnovu jednej oblasti života cirkvi i spoločnosti – rodinu, výchovu, právo, pracovnú morálku, kultúru a umenie a podobne. Témy jednotlivých rokov boli symbolizované českými svätcami, aby nezostali v abstraktnej rovine, ale získali „tvár“ a s ňou zakorenenie v národnej tradícii.

V programových vyhláseniach, ktorými sme túto iniciatívu uviedli, sme neustále zdôrazňovali, že cirkev nechce a nemôže vystupovať ako spasiteľ národa, že snaha vziať vec mravnej obnovy spoločnosti iba do svojej vlastnej réžie by zo strany cirkvi bola zároveň naivná aj arogantná. Jasne sme vyhlasovali, že Cirkev môže prispieť k obnove spoločnosti len tým, že sa dôsledne a pokorne bude snažiť o svoju vlastnú obnovu, že si dokáže priznať svoje historické viny i súčasné slabosti a v týchto desiatich rokoch sa sama vydá na cestu obnovy, pokánia a uzdravenia. Dielo Desaťročie nechcelo byť prejavom katolíckeho mesianizmu, ale ochotou cirkvi spolupracovať na obnove spoločnosti partnersky so všetkými, ktorí cítia zodpovednosť za morálny stav spoločnosti; táto iniciatíva bola výrazom nášho presvedčenia, že Cirkev sa nesmie starať predovšetkým o svoje záujmy, ale musí mať na mysli dobro spoločnosti ako celku.

Ako za mnohými reformnými konceptmi v Česku (spomeňme napríklad Masarykov politický program), tak aj za myšlienkou Desaťročia stála určitá filozofia českých dejín: zdôrazňovali sme, že onou „červenou niťou“ v českej histórii je práve snaha o morálnu obrodu, ktorá sa opakovane vracia po obdobiach úpadku…

Hneď na začiatku tohto diela, ktoré svojím menom a autoritou zaštítil pražský arcibiskup kardinál Tomášek, sa ukazovali prvé plody. V roku s témou „Služba životu“ sa začali spontánne tvoriť Výbory kresťanskej pomoci, ktoré sa stali zárodkom neskoršej Katolíckej charity. Konkrétnymi iniciatívami sa prehĺbila ekumenická spolupráca aj väzby s medzinárodnou cirkvou. V druhom roku tohto programu však s neočakávanou rýchlosťou a takmer „neznesiteľnou ľahkosťou“ padol komunistický režim.

Keď sa otvorili brány slobodného života, väčšina spoločnosti bola novou situáciou zaskočená; mnohé spoločenské skupiny narýchlo zliepali nedozreté koncepcie a projekty, mnohí „prezliekali kabáty“. Ešte roky po novembrovom prevrate sa politikom cnelo, že tú „chýba vízia“. Katolícka cirkev však mala v rukách projekt, ktorý bol šancou ponúknuť spoločnosti nielen „víziu“, ale konkrétny program odpovedajúci na najnaliehavejšie otázky vtedajšej doby. Vtedy mala cirkev naozaj veľkú historickú šancu a veľa sa od nej čakalo.

Paradoxne však náhly politický obrat tejto iniciatíve skôr uškodil, než prospel. Množstvo ľudí, ktorí na tomto diele spolupracovali, „zahltili“ krátko po novembri 1989 nové úlohy a zodpovednosť – niektorí sa stali biskupmi, iní odišli do vysokých funkcií v politickom a akademickom živote. V živote Cirkvi skôr prevládla tendencia návratu k stavu pred komunistickým režimom, aj keď pred týmito reštauračnými tendenciami českú cirkev výslovne varoval pápež Ján Pavol II. pri svojej prvej návšteve v Československu. Dlho neriešená a spolitizovaná kauza reštitúcií cirkevného majetku sa potom výrazne podpísala na poškodení poprevratovej morálnej autority cirkvi. Cirkev sa dnes teší slobode, v spoločnosti existujú demokratické inštitúcie, ale úloha radikálnej zmeny morálnej klímy a skvalitnenia kultúry medziľudských vzťahov nebola dostatočne naplnená.

O niekoľko rokov neskôr sa o určitú sekulárnu verziu programu morálnej obnovy spoločnosti pokúsila skupina intelektuálov, ktorá pod názvom Impulz 99 ponúkla predstaviteľom politickej moci platformu dialógu o zásadných problémoch spoločnosti. Bolo to v čase, keď dve hlavné politické strany, ktoré si dovtedy konkurovali, vytvorili akýsi kartel moci a zastavili tak dynamiku prirodzenej súťaže medzi vládnou stranou a opozíciou. Výsledkom bol nebývalý nárast korupcie v spoločnosti. Domnievali sme sa, že v takejto situácii treba posilniť hlas občianskej spoločnosti, ktorá tvorí predpolie a „biosféru“ demokratickej politiky. Predstavitelia politickej moci však túto ponuku dialógu úplne odmietli s tým, že vo verejnom priestore majú legitímny hlas jedine politické strany.

Nový dialóg politickej a duchovnej sféry

Obráťme sa však od minulosti k budúcnosti. Svet už nebude taký, aký bol ešte pred niekoľkými rokmi, mení sa nebývalou rýchlosťou. Už dnes čelíme vážnym problémom globálnej povahy. Tvárou v tvár novým výzvam, ktoré prinášajú sociálne a kultúrne zmeny nášho sveta v procese globalizácie, treba okrem iného znovu premyslieť vzťah politiky a náboženstva. Na Západe bol tento vzťah dlho považovaný za vyriešený zásadou „oddelenia cirkví a štátu“. Tento princíp mal svoj dobrý zmysel v časoch, keď cirkvi mali monopol na náboženstvo a štát monopol na politický život, keď bolo treba chrániť občiansku spoločnosť pred zásahmi mocnej cirkvi a slobodu cirkví a náboženstiev pred absolutistickými štátmi.

Dnes je však situácia iná. Vzťah politiky a náboženstva treba znovu premyslieť.

Všade na svete treba prehlbovať dialóg a spoluprácu medzi zodpovednými politikmi a inštitúciami morálno-kultúrneho charakteru – ako sú cirkvi, univerzity, kultúrne inštitúcie – a spoločne hľadať riešenie situácií, ktoré nie sú riešiteľné len prostriedkami bežnej politiky.

Stretnutie Tomáša Masaryka, filozofa v exile, s prezidentom Wilsonom bolo v istom zmysle stretnutím morálnej vízie s najvyšším poschodím svetovej politiky. Aj dnes politika potrebuje inšpirujúce morálne vízie. Na druhej strane inšpiratívne myšlienky potrebujú získať pozornosť a porozumenie zodpovedných politikov, aby mohli pomáhať pri procese uzdravovania nášho zložitého, krehkého, v mnohom zraneného spoločného sveta.