Archívny text: Ako by to vyzeralo, keby Rusi vyprovokovali NATO k reakcii podľa článku 5
Aktualizované v titulku a perexe 15. novembra: Keď v marci dopadli ruské riadené strely blízko poľského územia, Jan Wirnitzer zhrnul dôvody, prečo by Kremeľ mohol chcieť vyprovokovať NATO k reakcii. Článok je aktuálny aj teraz, keď na územie Poľska rakety – zatiaľ nejasného pôvodu – skutočne dopadli a vyžiadali si dve obete.
Môže nastať chvíľa, keď NATO spustí kľúčový prvok svojej spoločnej obrany známy ako „článok 5“? A ak áno, čo sa stane potom?
V bežnom jazyku platí, že Severoatlantická aliancia funguje podľa muškatierskeho princípu „všetci za jedného“. A že útok na jedného člena je útokom na všetkých.
Podstata zväzku, ktorý zastavil sovietsku expanziu počas studenej vojny aj taká je. Neznamená to však, že prípadný dopad ruskej rakety na Poľsko – niečo, čo sa s ohľadom na „presnosť“ ruského bombardovania a hrozby útočením na zbrane dodávané pre Ukrajinu nejaví ako nemožné –, automaticky spustí vojnu NATO proti Rusku.
Severoatlantická zmluva, ktorá opisuje možnosti Západu, je verejná. Jej tvorcovia šetrili slovami: urobili ju takú stručnú a zrozumiteľnú, ako to len bolo možné.
Článok 5 tak síce hovorí, že ozbrojený útok proti jednej či viacerým z nich je útokom proti všetkým, nemá však zaväzujúcu podobu: určuje, že v prípade útoku každá krajina NATO „uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu“ a podnikne „takú akciu, akú bude považovať za nutnú, vrátane použitia ozbrojenej sily s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti“.
Samotná aktivácia článku 5 tak ešte neposiela pilotov do kokpitov a pechotu do pancierovaných vozidiel. Na aktivácii sa musí zhodnúť NATO ako celok, teda úplne všetky krajiny. Je to politický signál. Až potom každá z týchto krajín podnikne „akciu, akú bude považovať za nutnú“.
Má to svoju logiku. Súhlas, ktorý neznamená nutnosť vlastného zapojenia sa, sa získava