Najväčšia uhorská slávnosť prvý raz bez Uhorska. Pätnásty marec 1919 v Československu
Autor je historik
Revolúcia z roku 1848 a následné politické a spoločenské zmeny predstavovali pred rokom 1918 základný kameň moderného Uhorska. Najjasnejšie o tom svedčí fakt, že jediný významný bod zlomu v uhorskom politickom živote v ďalšom polstoročí súvisí práve s reflexiou týchto revolučných udalostí: do roku 1896 vlastne ani neexistovala politická strana, ktorej identitu by nepodmieňoval rok 1848.
Samozrejme, tento rok v podobe rôznych osláv a spomienkových slávností pôsobil aj v symbolickej rovine. V osemdesiatych rokoch 19. storočia sa podujatia organizované pri príležitosti revolučného 15. marca rozšírili aj do nemaďarských regiónov Uhorska, čo možno interpretovať aj ako symbolickú expanziu. Dôležitým prvkom týchto slávností bola organizovaná účasť študentov, pričom študenti s iným materinským jazykom ako maďarským museli často „vyložiť karty“, priznať svoju identitu alebo – práve naopak – tajiť ju. Ak sa však prihlásili k slovenskému pôvodu, mohli sa dostať do konfliktu so svojimi spolužiakmi a učiteľmi.
Keď v roku 1918 vzniklo Československo, vzhľadom na početnú maďarskú menšinu v už aj tak napätej spoločenskej atmosfére vyvstala naliehavá otázka, čo sa bude 15. marca 1919 diať, keďže nikto nemal skúsenosť s 15. marcom, ktorý by sa neoslavoval vo veľkom Uhorsku.
1919, Slovensko
Podľa najnovšej knihy Attilu Simona (Az átmenet bizonytalansága – Neistota prechodu) maďarská tlač na Slovensku v snahe vyhnúť sa konfliktom vyzvala svojich čitateľov, zvlášť mladých ľudí, aby 15. marec poňali skôr ako akýsi vnútorný, duchovný sviatok, nie ako demonštráciu. Aj pokyny generála Picciona, hlavného veliteľa československých vojsk, ktoré udržiavali poriadok v krajine, smerovali k tomu, aby sa vojaci podľa možnosti vyhli konfrontácii s maďarským obyvateľstvom. Štrnásteho marca napoludnie mali čakať na ďalšie rozkazy v kasárňach a s obyvateľstvom sa nesmeli miešať ani počas pochôdzok.
(To, že 17. marca na svitaní skupina vojakov v Košiciach zvalila pätnásťtonovú sochu honvéda a pri streľbe do davu, ktorý sa tu počas búrania sochy zhromaždil, zabila dvoch ľudí, trinásťročné dievčatko a tridsaťsedemročnú ženu, teda nemožno pripísať na vrub vojenskému veleniu. Je však pravda, že vandalov, ktorí sochu zvalili, následne nikto nevzal na zodpovednosť.)
Vláda videla iné riešenie situácie. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár vydal 3. marca nariadenie v tomto znení: „Keďže maďarská revolúcia z roku 1848 priniesla pre nemaďarské národy bývalého Uhorského kráľovstva šovinistický imperializmus, ktorý ich obral o všetky prirodzené ľudské práva, a keďže takéto oslavy a demonštrácie medzi rôznymi národnosťami by mohli viesť k neželaným konfliktom (…), čo najprísnejšie ich zakazujem.“
