József Demmel
Autor je historik
Revolúcia z roku 1848 a následné politické a spoločenské zmeny predstavovali pred rokom 1918 základný kameň moderného Uhorska. Najjasnejšie o tom svedčí fakt, že jediný významný bod zlomu v uhorskom politickom živote v ďalšom polstoročí súvisí práve s reflexiou týchto revolučných udalostí: do roku 1896 vlastne ani neexistovala politická strana, ktorej identitu by nepodmieňoval rok 1848.
Samozrejme, tento rok v podobe rôznych osláv a spomienkových slávností pôsobil aj v symbolickej rovine. V osemdesiatych rokoch 19. storočia sa podujatia organizované pri príležitosti revolučného 15. marca rozšírili aj do nemaďarských regiónov Uhorska, čo možno interpretovať aj ako symbolickú expanziu. Dôležitým prvkom týchto slávností bola organizovaná účasť študentov, pričom študenti s iným materinským jazykom ako maďarským museli často „vyložiť karty“, priznať svoju identitu alebo – práve naopak – tajiť ju. Ak sa však prihlásili k slovenskému pôvodu, mohli sa dostať do konfliktu so svojimi spolužiakmi a učiteľmi.
Keď v roku 1918 vzniklo Československo, vzhľadom na početnú maďarskú menšinu v už aj tak napätej spoločenskej atmosfére vyvstala naliehavá otázka, čo sa bude 15. marca 1919 diať, keďže nikto nemal skúsenosť s 15. marcom, ktorý by sa neoslavoval vo veľkom Uhorsku.
1919, Slovensko
Podľa najnovšej knihy Attilu Simona (Az átmenet bizonytalansága – Neistota prechodu) maďarská tlač na Slovensku v snahe vyhnúť sa konfliktom vyzvala svojich čitateľov, zvlášť mladých ľudí, aby 15. marec poňali skôr ako akýsi vnútorný, duchovný sviatok, nie ako demonštráciu. Aj pokyny generála Picciona, hlavného veliteľa československých vojsk, ktoré udržiavali poriadok v krajine, smerovali k tomu, aby sa vojaci podľa možnosti vyhli konfrontácii s maďarským obyvateľstvom. Štrnásteho marca napoludnie mali čakať na ďalšie rozkazy v kasárňach a s obyvateľstvom sa nesmeli miešať ani počas pochôdzok.
(To, že 17. marca na svitaní skupina vojakov v Košiciach zvalila pätnásťtonovú sochu honvéda a pri streľbe do davu, ktorý sa tu počas búrania sochy zhromaždil, zabila dvoch ľudí, trinásťročné dievčatko a tridsaťsedemročnú ženu, teda nemožno pripísať na vrub vojenskému veleniu. Je však pravda, že vandalov, ktorí sochu zvalili, následne nikto nevzal na zodpovednosť.)
Vláda videla iné riešenie situácie. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár vydal 3. marca nariadenie v tomto znení: „Keďže maďarská revolúcia z roku 1848 priniesla pre nemaďarské národy bývalého Uhorského kráľovstva šovinistický imperializmus, ktorý ich obral o všetky prirodzené ľudské práva, a keďže takéto oslavy a demonštrácie medzi rôznymi národnosťami by mohli viesť k neželaným konfliktom (…), čo najprísnejšie ich zakazujem.“
V prípade porušenia nariadenia pohrozil vážnymi sankciami: „Vyzývam obzvlášť učiteľov všetkých škôl, ďalej kňazov, úradníkov, ako aj študujúcu mládež, aby takéto oslavy v školách ani v kostoloch nielenže neorganizovali, ale aby tieto prísne zakázali, lebo v opačnom prípade budú v závislosti od výsledku šetrenia učitelia, kňazi a úradníci zbavení svojho úradu (postavenia) bez nároku na mzdu a penziu, internovaní, prípadne potrestaní v zmysle zákona a škola bude zatvorená.“
Z vyššie uvedeného citátu je jasné, že nariadenie vo svojej podstate nesmerovalo k schladeniu vášní – práve naopak, skôr hrozilo ďalšou ich eskaláciou. Avizované sankcie sa v každom prípade zdajú prehnané, keďže predstaviteľ štátu sa pre jedinú školskú oslavu vyhrážal občanom úplným existenciálnym znemožnením. V už aj tak napätej atmosfére bolo toto nariadenie skôr prilievaním oleja do ohňa, no napriek tomu sa oplatí hľadať hlbšie súvislosti a neuspokojiť sa s vysvetlením, že išlo o dobovú slovenskú protimaďarskú politiku, a napríklad preskúmať, ako situáciu vnímal samotný minister Šrobár, ktorý spomínané nariadenie vydal. Ministrom bol totiž ešte len tri mesiace, tento uvedomelý Slovák však prežil v Uhorsku takmer polstoročie.
Ten, koho vyslala do Prahy maďarská vláda
Vavro Šrobár sa narodil v roku 1867 do katolíckej roľníckej rodiny s dvanástimi deťmi. Rodičia považovali vzdelanie svojich detí za dôležité. Traja ich synovia si napríklad zvolili kňazské poslanie.
Vavro Šrobár študoval na gymnáziách v Ružomberku a Levoči. Bol práve v maturitnom ročníku, keď sa mu prihodilo niečo, čo by otriaslo každým v jeho situácii. Maďarskí študenti ho obvinili z panslavizmu, nahlásili ho riaditeľovi gymnázia a učiteľský zbor rozhodol: Šrobára a jeho druhov vylúčili nielen z levočského gymnázia, ale vykázali ich zo všetkých vzdelávacích inštitúcií v Uhorsku.
O tom, že 15-, 16-, 17-roční slovenskí študenti nepripravovali žiadne protištátne sprisahanie a že tu išlo nepochybne o nebezpečný prechmat zo strany vedenia gymnázia, boli presvedčení nielen Slováci. Napríklad uhorský poslanec Lajos Mocsáry v rozhorčenej interpelácii v parlamente zaútočil na ministra školstva, ktorý rozhodnutie gymnázia odobril: „Nemôže byť ani reč o tom, že by boli tvorili nejaký spolok, neurobili nič iné, len to, že sa stretli u spolužiaka, ktorý mal lepší byt, čítali tam tótske noviny, spievali tótske piesne. Ale o tom, že by spôsobili nejaký škandál, niet naozaj ani reč. […] Nepovažujem za spravodlivé, aby bola nezrelým mladíkom takto zahataná ich životná púť, aby boli biľagovaní na celý život za to, že čítali tótske noviny, že sami seba označovali za Tótov, ani to, aby boli výdavky rodiny na ich vzdelanie – keďže boli deťmi chudobných rodičov – takto vyhodené do blata: a prisľúbiť študentom prémiu za to, že sa budú navzájom udávať, ja ako správnu morálnu výchovu neakceptujem; vychovať z ôsmich študentov zatrpknutých nepriateľov maďarského národa, to nemôžem uznať za správnu politiku a je mi veľmi ľúto, že c. pán minister, od ktorého celá vec v konečnom dôsledku závisela, prehnanú iniciatívu vedenia školy neuviedol na správnu mieru.“
Šrobár sa so svojím osudom nezmieril, a keďže v Uhorsku ďalej študovať nemohol, o rok neskôr zmaturoval na gymnáziu v českom Přerove a následne pokračoval v štúdiu medicíny v Prahe. Takto mohol neskôr, už ako československý minister, na podozrievavú otázku maďarského novinára, z čieho poverenia navštívil Prahu, so značnou dávkou irónie odpovedať, že ho „vyslala maďarská vláda“.
Liberálna strana, ktorá bola pri moci od roku 1867, vo voľbách v roku 1906 pohorela, čo prevrátilo naruby nielen politický život v Uhorsku, no viedlo to aj k eskalácii slovensko-maďarských konfliktov. A hoci sa vtedy do parlamentu dostalo viac slovenských poslancov ako kedykoľvek predtým, takmer proti každému bolo začaté trestné stíhanie, pred súdom sa ocitli dokonca aj poslaneckí kandidáti, ktorí vo voľbách neskončili na popredných miestach. Takým bol aj Vavro Šrobár, ktorý získal v Ružomberku o sto hlasov menej ako politický nováčik Ödön Beniczky; napriek tomu Šrobára o šesť týždňov neskôr zatkli, obvinili z agitovania a koncom roka odsúdili na rok väzenia.
Zaujatosť súdu naznačuje aj to, že prípad Šrobárovcov si získal aj sympatie veľkej časti maďarskej tlače. Napríklad v novinách Szeged és Vidéke (Segedín a okolie) vyšiel článok novinára, ktorý pre porušenie tlačového zákona takisto sedel vo väzení. Písal v ňom o spoluväzňoch – ružomberských Slovákoch: „…čert zďaleka nie je taký čierny, ako ho vykresľuje predstavivosť vybičovaná zlomyseľnými klebetami. Dokonca keď príde človek do bližšieho kontaktu s takýmto ‚agitujúcim požieračom Maďarov‘, s prekvapením zisťuje, že má do činenia s veľmi rozhľadeným džentlmenom európskeho vzdelania v najmodernejšom slova zmysle. Každý z nich je človekom srdca a rozumu. Svojho blížneho nehodnotí podľa zamestnania, narodenia, postavenia a majetku, ale ctí si ho podľa výsledkov jeho práce, charakteru, poznatkov, erudície, ľudského cítenia a myšlienkového sveta. […] Dr. Vavrinec Šrobár je ružomberský lekár. Najvyhľadávanejší a najobľúbenejší doktor v kraji a župe.“
V súvislosti so Šrobárovým pobytom vo väzení dodal: „Čas využíva veľmi snaživo. Píše medicínske diela, jednu rozsiahlu zdravovednú prácu v tótskom jazyku. Usilovne sa učí anglický jazyk. Stále má dobrú náladu. Stopy bolesti a zúfalstva som videl v jeho tvári iba raz, keď ho prišla navštíviť manželka s dvomi malými deťmi. Má osemročného synčeka a nádherné štvorročné dievčatko so zlatými vlasmi. Roztomilo a neúnavne švitoriace dievčatko sa spýtalo: ‚Papuško, všakže pôjdeš teraz s nami domov, keď ťa my tak veľmi ľúbime?’“
V oblasti, kde pre proces so šrobárovcami vládla podráždená atmosféra, došlo počas volieb v roku 1907 k dovtedy najkrvavejšej udalosti slovensko-maďarských konfliktov: k hromadnej streľbe v Černovej. Šrobár, ktorého práve vtedy prepustili z väzenia, bol prvým lekárom na mieste, no napriek tomu deväť ľudí (medzi nimi jedno štrnásťročné dievča a tehotná žena) zomreli na mieste a ďalší šiesti podľahli zraneniam v nasledujúcich dňoch. Černovčanov, ktorí prežili, odsúdili súhrnne na 36 rokov väzenia, kým strieľajúcich žandárov – ktorých materinský jazyk bol, mimochodom, slovenský, ale v tomto konflikte reprezentovali represívny aparát – vyznamenali.
V lete 1918 Šrobár opäť pocítil moc štátu na vlastnej koži: internovali ho v Cegléde, odkiaľ ho nový predseda vlády Mihály Károlyi prepustil koncom vojny len na zvláštnu slovenskú žiadosť. Čiže, keď sa Vavro Šrobár stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, mal už množstvo osobných skúseností s tým, aké to je, keď národný štát „funguje až príliš“, a k akým konfliktom môže viesť, keď sa politici uchýlia k represiám.
Zároveň si nemyslím, že by sme mali klásť na misku váh represívne opatrenia maďarského a československého štátu, vážiť traumy, zneužívanie právomocí, vytvárať paralelu medzi existenciálnym znemožnením, internáciou a väzením, ktorými si prešiel Šrobár a ktorými o pol roka neskôr práve on hrozil ako potenciálnymi trestami, alebo posudzovať, či je väčšou tragédiou smrť štrnásťročného dievčatka v Černovej alebo trinásťročného v Košiciach. Tieto udalosti sú totiž súčasťami tej istej špirály konfliktu, ktorý sa v prvých desaťročiach 20. storočia určite nedal zastaviť. Pri hodnotení veľkých historických udalostí či politických rozhodnutí zásadného významu sme totiž náchylní predpokladať, že jednotliví aktéri, politici, historické osobnosti vždy konajú v súlade so svojimi krátkodobými alebo dlhodobými záujmami a prijímajú racionálne rozhodnutia. Väčšinou je to tak, no zároveň by sme mali vziať do úvahy aj skutočnosť, že za reprezentatívnou historickou osobnosťou sa zakaždým skrýva len človek z mäsa a kostí, so svojou vlastnou jedinečnou životnou cestou a z nej vyplývajúcimi skúsenosťami, osobnými cnosťami i chybami, traumami a danosťami, s individuálnym svetonázorom aj domnienkami či predstavami jeho komunity.
Šrobár, ktorý sa štyri mesiace predtým dostal z internácie, sa nedokázal celkom odosobniť od celoživotných tráum prežitých v dôsledku „nefunkčného fungovania“ uhorského štátu – a len málokto by to dokázal. Treba však zdôrazniť aj to, že človeka, ktorý ako aktívny činiteľ prijíma politické rozhodnutia, nezbavujú zodpovednosti za tieto rozhodnutia osobné názory či prežité krivdy. Ale keď pochopíme motiváciu toho druhého, keď spoznáme jeho príbeh a minulosť nebudeme deliť len na „protimaďarských slovenských nacionalistov“ a na „maďarských požieračov Slovákov“, budeme mať oveľa väčšiu šancu zložiť z pliec bremeno dávnych konfliktov.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
