Novela zákona o štátnom občianstve: pojmy a dojmy

Autor je vedúci katedry ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, poradca prezidentky republiky

Magyar verzió itt.

Parlament vo februári 2022 schválil a prezidentka začiatkom marca podpísala novelu zákona o štátnom občianstve. Podpis zákona sa stretol s kritikou najmä z prostredia maďarskej komunity, ktorá sa na prezidentku obrátila so žiadosťou o vetovanie zákona.

Ako poradca prezidentky pre oblasť práva viem, koľko pozornosti, dôkladného posúdenia a zvažovania sa tomuto zákonu pred jeho podpisom dostalo. Ako právnik zase viem, aké dôležité je držať sa faktov a vecných argumentov aj vtedy, keď ide o citlivé témy, do ktorých, prirodzene, vstupujú tiež emócie. Preto by som chcel poukázať na niektoré dôležité aspekty tejto témy, ktoré prezidentka musela vziať do úvahy a ktoré v diskusii azda trochu zanikli.

Čo sa stalo v roku 2010

Nemožno začať bez toho, aby sa pripomenul „koreň problému“. Na jar 2010 bol v Maďarsku schválený zákon, ktorý umožnil pomerne štedrým spôsobom a bez podmienky trvalého pobytu v Maďarsku udeľovať maďarské občianstvo občanom iných štátov na báze etnického pôvodu. Treba povedať, že takéto niečo nie je štandardné a nielen podľa mňa to zo strany maďarskej vlády nebolo korektné.

Na tento postup Maďarska reagovalo vzápätí Slovensko spôsobom, ktorý v plnej miere zodpovedal vrcholiacej kampani pred parlamentnými voľbami (konali sa 17. júna 2010). V skrátenom legislatívnom konaní, na ktoré nebol naplnený žiadny zákonný dôvod, v emotívne vypätej situácii a priam až hystericky bola narýchlo prijatá novela zákona o štátnom občianstve. Spočívala vo vytvorení nového dôvodu zániku štátneho občianstva SR (popri takzvanom prepustení zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť, ktoré existovalo odjakživa). Tým novým dôvodom bola strata slovenského občianstva ex lege v prípade, ak občan na vlastnú žiadosť nadobudol občianstvo iného štátu. Výnimku mali len prípady, ak druhé štátne občianstvo nadobudol slovenský občan v súvislosti s uzavretím manželstva s cudzincom, alebo ak ho nadobudol narodením.

Automatická strata zo zákona bez individuálneho rozhodnutia slovenských orgánov bola vytvorená z dôvodu, že naša ústava v čl. 5 ods. 2 hovorí: „Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.“ Tým, že niet individuálneho rozhodnutia verejnej moci, lebo občianstvo zaniká „samo“ priamo zo zákona, nemá ísť technicky o jeho „odňatie“, ktoré by bolo v rozpore s ústavou, ale o jeho „stratu“, ktorá nie je závislá od rozhodnutia slovenskej verejnej moci, len od rozhodnutia slovenského občana nadobudnúť občianstvo iného štátu. Toto je hlavný argument tých, ktorí tvrdia, že mechanizmus zavedený v roku 2010 neodporuje čl. 5 ods. 2 ústavy.

Zástancovia opačného názoru tvrdia, že vôľa nadobudnúť občianstvo iného štátu nemusí nutne znamenať vôľu stratiť to slovenské. Bez ohľadu na slovíčka a na techniku použitú v zákone by teda materiálne išlo o zánik slovenského občianstva bez toho, aby občan výslovne prejavil vôľu o slovenské občianstvo prísť. Podľa tejto optiky by mechanizmus z roku 2010 bol v rozpore s čl. 5 ods. 2 ústavy.

Tieto dve názorové línie, z ktorých každá má svoje silné i slabé stránky, sa zrazili aj na Ústavnom súde, ktorému túto novelu dala na posúdenie skupina poslancov v septembri 2011. Na program pléna sa však vec dostala až po troch rokoch, krátko po tom, ako sa Ústavný súd ocitol dočasne v neúplnom zložení. V septembri 2014 sa na Ústavnom súde nenašla ani väčšina, ktorá by vyslovila, že mechanizmus straty občianstva z roku 2010 je v rozpore s ústavou, ani väčšina, ktorá by explicitne potvrdila, že je s ňou v súlade. Podľa vtedy platných pravidiel to znamenalo, že konanie sa končí bez meritórneho záveru a súd návrh zamieta z procesných dôvodov. V praxi to znamenalo nasledovné: keďže Ústavný súd nevyslovil protiústavnosť zákona, naďalej platí domnienka jeho ústavnosti, ktorá nebola vyvrátená, a preto sa zákon naďalej uplatňuje.

Pre úplnosť treba dodať, že v roku 2013 Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že nebolo porušením práv (bývalých) slovenských občanov, ak stratili slovenské občianstvo z dôvodu nadobudnutia iného občianstva. Na základe toho teda prinajmenšom vieme, že mechanizmus z roku 2010 neodporuje našim medzinárodným záväzkom.

Čo sa stalo v roku 2022

Vo februári 2022 náš parlament schválil novelu zákona o občianstve. Bola pomerne rozsiahla, ale jej „problematická“ časť sa týkala mechanizmu straty občianstva z roku 2010. O čo išlo? V prvom rade treba povedať, že mechanizmus ako taký zostal zachovaný, teda aj ďalej v princípe platí, že kto nadobudne občianstvo iného štátu, to slovenské stratí. Rozšíril sa však okruh výnimiek, pri ktorých k strate slovenského občianstva nedôjde aj napriek nadobudnutiu druhého občianstva.