Denník N

A zrazu na mňa hľadel Kurt, akoby mi chcel pripomenúť, že minulosti nikdy celkom neuniknem

Aj keď Dava Grohla spočiatku preslávila spolupráca s Kurtom Cobainom, ľudsky si omnoho lepšie rozumel s členmi Foo Fighters, najmä s nedávno takisto zosnulým bubeníkom Taylorom Hawkinsom. Foto - Danny Clinch
Aj keď Dava Grohla spočiatku preslávila spolupráca s Kurtom Cobainom, ľudsky si omnoho lepšie rozumel s členmi Foo Fighters, najmä s nedávno takisto zosnulým bubeníkom Taylorom Hawkinsom. Foto – Danny Clinch

Čo sa dá robiť, keď prídete o kamaráta aj o celú skupinu? Dave Grohl vo svojej knihe Rozprávač, ktorá vychádza v slovenčine, píše aj o tom, ako vo veku 25 rokov musel začínať v hudbe úplne nanovo.

Niekoľko mesiacov po Kurtovom úmrtí som sa cítil ako ryba uväznená v nejakej malej nádobe. Celý deň som síce plával sem a tam, ale nikam som vlastne nesmeroval. Mal som len dvadsaťpäť rokov a celý život pred sebou, ale istým spôsobom som mal zároveň pocit, že aj môj život sa skončil. Predstava, že si na pódiu rozložím bicie a potom predo mnou bude hrať niekto iný, sa mi nielenže nepozdávala – vyvolávala vo mne doslova depresiu. Bol som primladý na to, aby som skončil, ale pristarý na to, aby som začal odznova. Mohol som sa, samozrejme, posnažiť a pripojiť sa k nejakej inej kapele, ale aj tak by som navždy bol známy ako „ten týpek z Nirvany“; hlboko vnútri som navyše beztak cítil, že nič sa nikdy nepriblíži k tomu, čo svetu dala práve Nirvana. Niečo také sa za život stane iba raz.

Dlhé mesiace som sa točil v kruhu, ale potom som sa rozhodol, že potrebujem vypadnúť zo Seattlu a prevetrať si hlavu – no a tak som jedného dňa vyrazil tam, kde som to vždy obdivoval, na miesto nesmierneho pokoja a prírodnej krásy. Veril som, že práve tam nájdem riešenie. Tým miestom bol Ring of Kerry. Je to nádherná a odľahlá oblasť na juhozápade Írska a vyzerá to tam presne tak, ako to na celej zemi muselo vyzerať pred tisíckami rokov, teda pred tým, ako ju človek rozporcioval na betónové parkoviská a zaplnil ju prepchatými diaľnicami. Pobrežnou krajinou s malými prímorskými dedinkami sa tam tiahnu nekonečné kilometre tých najzelenších polí na svete, panuje tam pokoj a mier, ktorý som na prehodnotenie vlastného života a nový začiatok zúfalo potreboval. Raz som tam už predtým bol: pred koncertom Nirvany na festivale v Readingu v roku 1992 (teda pred naším posledným vystúpením vo Veľkej Británii). S mamou a sestrou sme strávili týždeň cestou z Dublinu do mestečka Dingle. Okolitá krajina ma vtedy oslovila viac ako akékoľvek iné miesto na svete. Možno to bolo tým, že mama mala korene práve v Írsku, možno sa mi páčilo tempo, ktorým tu plynul život; podobal sa totiž vidieckym oblastiam Virgínie, do ktorých som ako dieťa chodil na poľovačky. Tak či tak som sa v tom tichu a samote cítil ako doma. A práve po tomto pocite som teraz túžil.

Titul Rozprávač: Príbehy o živote a hudbe vychádza v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ho na obchod.dennikn.sk.

Jedného dňa, keď som na istej zapadnutej vidieckej ceste v prenajatom aute kľučkoval medzi výtlkmi a hlbokými dierami, som si v diaľke všimol mladého stopára. Mal dlhé a mastné vlasy a priveľký kabát, takže mi bolo jasné, že to bude nejaký rocker, ktorý sa ocitol ďaleko od najbližšieho mesta a zúfalo sa potrebuje dostať do cieľa. Keď som sa k nemu blížil, rozhodol som sa, že ho zoberiem – teda až kým som si nevšimol niečo, čo ma okamžite prinútilo zmeniť názor.

Mal oblečené tričko s Kurtom Cobainom.

Zaliala ma úzkosť, ktorá bola ako výboj v elektrickom kresle; so sklonenou hlavou som sa okolo neho prehnal a modlil som sa, aby ma nespoznal. Ruky sa mi triasli a mal som pocit, že sa blíži fyzická nevoľnosť a intenzívny záchvat paniky. Bol som tu, v tom najzapadnutejšom kúte sveta som sa snažil zmiznúť a usporiadať si život, ktorý sa mi len pred niekoľkými mesiacmi obrátil hore nohami, a zrazu na mňa hľadel Kurt, akoby mi chcel pripomenúť, že bez ohľadu na to, ako ďaleko utečiem, nikdy svojej minulosti celkom neuniknem.

Práve táto chvíľa zmenila úplne všetko.

Odletel som naspäť do Spojených štátov a rozhodol som sa, že je čas pustiť sa opäť do práce. Bez kapely a bez nejakého konkrétneho geniálneho plánu som sa pustil do toho, pri čom som sa vždy cítil najlepšie: celkom sám som začal nahrávať skladby. Automaticky som sa to naučil robiť, keď som mal dvanásť rokov, a stačili mi na to dva kazetové prehrávače, stará gitara a nejaké hrnce a panvice. Používal som jednoduchú metódu: na jednu kazetu som nahral gitarovú stopu, potom kazetu vytiahol a vložil ju do druhého prehrávača. Stlačil som prehrávanie a na druhú kazetu som do rytmu gitary nahral „bicie“ a tak ďalej a tak ďalej. Bez toho, aby som o tom čo i len tušil, som vlastne používal viacstopové nahrávanie. Boli to síce len trápne pesničky o mojom psovi, škole a Ronaldovi Reaganovi, ale celý proces ma fascinoval natoľko, že som sa mu venoval pomerne často. A viete, čo na tom bolo najlepšie? Nikto sa o tom nikdy nedozvedel, lebo z predstavy, že by niekto ten môj predpubertálny škrekot začul, mi naskakovala husia koža.

Nemal som čo stratiť a ani utiecť som už nemal kam, a tak som sa vrátil z Írska a zarezervoval si šesť dní v dvadsaťštyristopovom Štúdiu Roberta Langa, ktoré sa v Richmond Beach nachádzalo na rovnakej ulici ako môj dom. Nevnímal som to len ako obyčajné nahrávanie; spĺňalo aj dôležitú terapeutickú funkciu. Znamenalo, že život pokračuje. Presne to som potreboval, aby mi srdce zase začalo tĺcť a vrátilo sa do normálneho rytmu; bolo to ako elektrický impulz, ktorý vo mne opäť k životu prebudil lásku k hudbe a vieru v ňu. Nebolo to len o tom, že som zobral nástroj a cítil sa produktívny a efektívny; opäť som hľadel cez čelné sklo a nie do spätného zrkadla.

Začínajúci sólový umelec. Foto – archív Dava Grohla

Na konci týždňa som mal hotových pätnásť skladieb a splnil som tak pôvodný cieľ (vlastne som ich nahral v rovnakom poradí, v akom neskôr vyšli na albume). Súhlasil som však aj s tým, že v rámci Saturday Night Live vystúpim s Tomom Pettym. Znamenalo to opätovný návrat k predchádzajúcemu životu, teraz som však už z neho nemal obavy. Konečne sa objavilo svetlo na konci tunela. Nič z toho som nevnímal ako nový životný smer, ale bral som to ako malé kroky vpred. Nemal som žiadnu predstavu o tom, čo bude ďalej. Zatiaľ ešte nie.

Master Barrettových hrubých mixov som v centre Seattlu odniesol do obchodu, kde mi z nich urobili kópie, a práve tam som sa rozhodol, že tých kópií nového projektu dám na kazetách vyrobiť presne sto. Predstavoval som si to tak, že ich rozdám priateľom, rodine a každému, koho by len trochu zaujímalo, čomu sa „ten týpek z Nirvany“ venuje, odkedy kapela skončila. Svoje skladby som väčšinu života držal v tajnosti, teraz som však bol pripravený podeliť sa o ne so svetom. Bol som na ne totiž hrdý, ba dokonca hrdší ako na všetky predchádzajúce nahrávky.

Hoci som na tej kazete nahral všetky nástroje (s výnimkou gitary v jednej skladbe, ktorú nahral môj kamoš Greg Dulli z kapely Afghan Whigs, keď bol raz v štúdiu na návšteve a ja som mu nástroj strčil do ruky), mal som hrôzu z toho, že by to ľudia považovali za sólový projekt. Nedokázal som si predstaviť, že by si ho ľudia bežali do obchodov kúpiť pre názov Dave Grohl Experience, a, úprimne povedané, tušil som, že spojitosť s Nirvanou celkom určite preváži nad objektivitou každého poslucháča. Práve preto som sa rozhodol vydať anonymnejšou cestou a inšpiroval som sa bubeníkom skupiny Police Stewartom Coplandom a jeho „sólovým“ projektom pod názvom Klark Kent. Police vtedy ešte len vstupovali na scénu, a keďže Stewart do ich spoločnej kariéry nechcel zasahovať, rozhodol sa nahrávať pod pseudonymom Klark Kent a všetky nástroje si, tak ako ja, nahral sám. To tajomno okolo toho sa mi páčilo. Ako celoživotný fanatik fenoménu UFO som vybral jednu frázu z knihy Above Top Secret, ktorú som v tom čase čítal. Išlo o sumár pozorovaní UFO a vojenských záznamov už od začiatku 40. rokov. V kapitole o neidentifikovateľných lietajúcich telesách pozorovaných počas druhej svetovej vojny nad Európou a Tichým oceánom som našiel slovné spojenie, ktoré armáda používala ako ich prezývku, a povedal som si, že mi pripadá tak akurát tajomné. Neznelo totiž len ako označenie skupiny ľudí, ale rovno ako názov gangu: Foo Fighters.

Čítali ste ukážku z knihy Rozprávač: Príbehy o živote a hudbe od Dava Grohla. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Hudba

Knihy

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie