Ombudsmanka Patakyová: Ukrajincom na úteku musíme zabezpečiť dôstojné žitie (+ video)
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Naša pomoc utečencom nebude trvať dni, týždne, ale mesiace až roky, varuje ombudsmanka Mária Patakyová, ktorá o pár dní končí v úrade. Od začiatku bola nastavená , že je to „na päť rokov a dosť,“ no teraz pociťuje z toho, že nebude vo svojej práci verejnej ochrankyne práv pokračovať, aj smútok. V rozhovore si tak môžete prečítať nielen o lúčení, ale aj o tom:
- ako ju obrana sexuálnych menšín zaškatuľkovala a čo to spôsobilo;
- na čo by mal štát myslieť, aby sme utečeneckú krízu zvládli;
- pri akých témach sa najčastejšie stretávala s diskrimináciou;
- čo zažívala v súdnej sieni pri procesoch s obeťami policajnej razie v Moldave nad Bodvou;
- či pociťovala v úrade aj frustráciu;
Na rozhovor ste prišli priamo z Prezidentského paláca, kde sa vám za vašu prácu poďakovala prezidentka Zuzana Čaputová. Stretnutí na rozlúčku ste v poslednom čase absolvovali niekoľko. Ako ich prežívate?
Je to veľmi príjemné po ľudskej stránke, osobitne s pani prezidentkou. Predminulý piatok sme boli spolu v Santovke v zariadení pre seniorov, kde sme videli úžasný príbeh deinštitucionalizácie. Pri lúčení mi povedala, že sa ešte budeme vidieť. Nepredpokladala som, že to bude pri príležitosti, keď vyzdvihne moju prácu, a tým aj prácu celého môjho tímu v otázke ochrany základných ľudských práv a slobôd. Zároveň si veľmi vážim, že to spojila aj s otázkou nezávislosti. Snáď sa nám podarilo tento princíp, ktorý má byť pre ombudsmanskú inštitúciu príznačný, aj napĺňať. Snažili sme sa dostávať toto slovo do povedomia a napĺňať ho tým obsahom, ktorý by mal mať. A v konečnom dôsledku, je to v istom zmysle aj zadosťučinenie.
Sú to rozlúčkové stretnutia s predstaviteľmi rôznych inštitúcií. Nie je vám ľúto, že končíte v úrade?
Ale je. Ak mám byť úprimná, ani som nepredpokladala, že táto emócia smútku nastane. Od februára, odkedy chodím po kancelárii a riešim s kolegami a kolegyňami veci, je tam prítomný aj smútok. Klamala by som, ak by som povedala, že nie. A to napriek tomu, že som bola od začiatku nastavená tak, že je to na päť rokov a dosť. Významne sa mi to spájalo aj s už spomínanou nezávislosťou. Preto som sama zo seba prekvapená, že takáto emócia tam je. Ale je to zrejme aj v dôsledku toho, že tím v kancelárii je profesionálny. Odborne sa na nich viem spoľahnúť, ale viem sa na nich spoľahnúť aj ľudsky. Myslím tým, že máme rovnaký prístup k riešeniu. To je dôvod toho smútku. Niečo náročné, odborne veľmi napĺňajúce, ale ľudsky úžasne obohacujúce, sa končí.
Ak by sa dalo, nechceli ste v úrade pokračovať? Nechceli ste kandidovať opäť?
To je dobrá otázka. Politická realita je však
