Ombudsmanka Patakyová: Ukrajincom na úteku musíme zabezpečiť dôstojné žitie (+ video)

Naša pomoc utečencom nebude trvať dni, týždne, ale mesiace až roky, varuje ombudsmanka Mária Patakyová, ktorá o pár dní končí v úrade. Od začiatku bola nastavená , že je to „na päť rokov a dosť,“ no teraz pociťuje z toho, že nebude vo svojej práci verejnej ochrankyne práv pokračovať, aj smútok. V rozhovore si tak môžete prečítať nielen o lúčení, ale aj o tom:

• ako ju obrana sexuálnych menšín zaškatuľkovala a čo to spôsobilo;
• na čo by mal štát myslieť, aby sme utečeneckú krízu zvládli;
• pri akých témach sa najčastejšie stretávala s diskrimináciou;
• čo zažívala v súdnej sieni pri procesoch s obeťami policajnej razie v Moldave nad Bodvou;
• či pociťovala v úrade aj frustráciu;

Na rozhovor ste prišli priamo z Prezidentského paláca, kde sa vám za vašu prácu poďakovala prezidentka Zuzana Čaputová. Stretnutí na rozlúčku ste v poslednom čase absolvovali niekoľko. Ako ich prežívate?

Je to veľmi príjemné po ľudskej stránke, osobitne s pani prezidentkou. Predminulý piatok sme boli spolu v Santovke v zariadení pre seniorov, kde sme videli úžasný príbeh deinštitucionalizácie. Pri lúčení mi povedala, že sa ešte budeme vidieť. Nepredpokladala som, že to bude pri príležitosti, keď vyzdvihne moju prácu, a tým aj prácu celého môjho tímu v otázke ochrany základných ľudských práv a slobôd. Zároveň si veľmi vážim, že to spojila aj s otázkou nezávislosti. Snáď sa nám podarilo tento princíp, ktorý má byť pre ombudsmanskú inštitúciu príznačný, aj napĺňať. Snažili sme sa dostávať toto slovo do povedomia a napĺňať ho tým obsahom, ktorý by mal mať. A v konečnom dôsledku, je to v istom zmysle aj zadosťučinenie.

Sú to rozlúčkové stretnutia s predstaviteľmi rôznych inštitúcií. Nie je vám ľúto, že končíte v úrade? 

Ale je. Ak mám byť úprimná, ani som nepredpokladala, že táto emócia smútku nastane. Od februára, odkedy chodím po kancelárii a riešim s kolegami a kolegyňami veci, je tam prítomný aj smútok. Klamala by som, ak by som povedala, že nie. A to napriek tomu, že som bola od začiatku nastavená tak, že je to na päť rokov a dosť. Významne sa mi to spájalo aj s už spomínanou nezávislosťou. Preto som sama zo seba prekvapená, že takáto emócia tam je. Ale je to zrejme aj v dôsledku toho, že tím v kancelárii je profesionálny. Odborne sa na nich viem spoľahnúť, ale viem sa na nich spoľahnúť aj ľudsky. Myslím tým, že máme rovnaký prístup k riešeniu. To je dôvod toho smútku. Niečo náročné, odborne veľmi napĺňajúce, ale ľudsky úžasne obohacujúce, sa končí.

Ak by sa dalo, nechceli ste v úrade pokračovať? Nechceli ste kandidovať opäť? 

To je dobrá otázka. Politická realita je však daná, a preto beriem túto otázku v rovine fikcie. Rozhodne by som nechcela počas riadneho funkčného obdobia znova kandidovať. Teraz, po uplynutí funkčného obdobia, sa to už zmenilo. Už by mi to neohrozovalo pocit nezávislosti. Je to však otázka z roviny fikcie, takže neviem na ňu odpovedať.

Nikto z koalície vás teda neoslovil, či nechcete pokračovať?

Nie a považovala som to za prirodzené a ani som s tým nepočítala.

Keď ste kandidovali, často ste spomínali českého ombudsmana Otakara Motejla. Hovorili ste, že v mnohom by ste sa chceli podobať v úrade jemu. Byť tým hlasom, ktorý poukazuje na problémy, a tak ich pomáha riešiť. Máte pocit, že sa vám to podarilo? 

Bola som jeho prístupom vedená. Za každým jedným problémom som videla ľudský osud. Pre mňa Otakar Motejl práve v tomto symbolizoval to, čo by malo byť obsiahnuté v činnosti ombudsmana. Či sa mi to podarilo? To musia zhodnotiť iní. Mám obavy, že v dôsledku istého zaškatuľkovania sa mi to u dosť veľkej skupiny ľudí nepodarilo. Bola tu téma, ktorá prebíjala všetky ostatné, a mne sa z toho kruhu nedarilo vymaniť. Ale som presvedčená, že som to odborne vyhodnotila správne. Ľudsky som považovala za povinnosť túto tému uvádzať do spoločnosti.

Skúste byť konkrétnejšia. 

Myslela som na práva sexuálnych menšín.

A to bola pre časť populácie neprijateľná téma, a tým pádom ste boli aj vy pre túto časť spoločnosti neprijateľná? 

Áno. A tým pádom všetky ostatné témy, ktorými sme chceli ukázať, že venujeme pozornosť problémom, ktoré sa vinú spoločnosťou, sa nám nepodarilo vyvážiť.

Odchádzate z úradu v období, keď väčšina spoločnosti rieši vojnu na Ukrajine, ktorá sa u nás prejavuje najmä v podobe utečeneckej krízy. Sama ste boli na hraniciach. Čo ste tam zažili? 

Na hranice sme išli pomerne skoro, pretože kalendár sa mi pred odchodom z úradu veľmi výrazne napĺňal. Chcela som, aby sme mali s kanceláriou spoločný výjazd, aby v ďalších návštevách mohli pokračovať v tom, čo sme začali. Takže situácia, ako ju ja poznám, je dva týždne stará a odvtedy sa pomerne rýchlo zmenila. Bolo však ťaživé vidieť ľudí prichádzajúcich s igelitkami s detskými vecami, obklopených deťmi či staršími ľuďmi, ktorí prišli na Slovensko s tým, že si zachraňovali holé životy. To bol ten prvý výrazný moment. Už vtedy bolo zrejmé, že pre mnohých z nich Slovensko nebolo len tranzitnou krajinou.

Takže bolo jasné, že tu ostanú. 

Presne tak a uvedomovala som si, že ich počet sa bude len zvyšovať. A uvedomovala som si náročnosť riešenia celej situácie. Napríklad záchytný tábor v Humennom. Sú tam vykurované stany aj so sociálnymi zariadeniami a je to tam veľmi dobre organizované, ale je to len dočasný prvok. Na Ukrajine ostáva stále veľa ľudí a ten konflikt eskaluje. Musíme si uvedomiť, že tým ľuďom musíme zabezpečiť dôstojné žitie. Potrebujeme ich dostať do všetkých sfér života, teda školského, pracovného, sociálneho, zdravotného. A to si bude vyžadovať veľmi veľké nároky na naše systémy a na vytrvalosť v empatii. Aby sme si uvedomili, že to nebude beh na dni či týždne, ale mesiace až roky.

Zatiaľ to vyzerá na obrovskú vlnu solidarity. Koľko nám vydrží? 

Verím, že nám vydrží veľmi dlho a spolu s tým budú aj opatrenia zo strany vlády vytvárať komplexný systém, ktorý potrebujeme na to, aby sme to zvládli. Napríklad z hľadiska predškolských zariadení. Vieme, že ich nie je u nás nadbytok. Ak prichádzajú ukrajinské deti, tak ich integrácia do predškolského systému bude veľmi náročná. Musíme však s ňou počítať a musíme ju vedieť zvládnuť. Bez toho totiž tie deti ostanú v pozícii, že sa samy nebudú vedieť vzdelávať ani rásť a minimalizovať škody, ktoré vojna napácha. Racio musí byť spojené s empatiou. Jednoducho musíme vybudovať všetky mechanizmy tak, aby sme boli schopní vytvoriť pre utekajúcich ľudí komplexné žitie. Musíme to zvládať aj komunikačne, aby sme dokázali stále ľudí presviedčať, že to nie je situácia, ktorá nás ohrozuje. Že to neohrozuje ľudí, ktorí sú na životnom minime.

Takže vysvetľovať, že nám tí Ukrajinci nezoberú prácu ani sociálne dávky? 

Presne tak. Musíme sa s nimi podeliť o hodnoty, ktoré vieme vyprodukovať. Verím, že sa nám postupne podarí vytvoriť systémy aj pre ich pracovné zapojenie, aby sa dokázali sami realizovať, a tým pádom to bude mať pozitívny vplyv aj na spoločnosť.

Na to by mal asi myslieť štát. Z toho, čo zatiaľ vidíte, máte pocit, že to zvládneme? 

Verím, že áno. Verím, že to zvládneme a že budeme schopní sa poúčať z chýb, ktoré robíme. Možno sú v nedostatočnej koordinácii a komplexnosti. Najmä, aby sme si osvojili princíp, že jedine začleňovaním do spoločnosti umožníme týmto ľuďom plnohodnotné žitie mimo ich vlasti, čím zároveň vieme obohatiť našu spoločnosť. S týmto je potrebné veľmi rozumne pracovať, uvážlivo komunikovať. Nastavenie slovenskej spoločnosti k utečencom nie je dobré. Máme dlhodobo reštriktívnu imigračnú politiku, čo, samozrejme, vytvára zárodky pre negativistické vytváranie problémov, ktoré aj budú prichádzať. Na to tu potom sme, aby sme ich riešili.

Čiastočne sa to prejavilo už vtedy, keď sa na hraniciach objavili ľudia z tretích krajín, najmä z afrických štátov, ktorí na Ukrajine študovali. Začali to zneužívať poslanci od Kotlebu a im podobní. Čo nám to ukázalo? Ten náš dlhodobý postoj, že dokážeme pomáhať, ale len tým, ktorí vyzerajú ako my?

Žiaľ, áno. Najradšej by sme možno pomáhali len tým, ktorých my považujeme za tých našich blízkych. Máme tendenciu to odlišovať. Ale skutočne by sme mali všetci pracovať s myšlienkou, že sú to všetci ľudia, ktorí utekajú pred ohrozením svojho života. Aj ja som na hraniciach videla, ako prechádzali študenti z Afriky či Indie. Aj pri nich by sme si mali uvedomovať, že sú v rovnakej situácii ako utekajúci Ukrajinci, pretože oni tam študovali. A možno museli utiecť pár mesiacov pred ukončením svojho štúdia. Treba zabraňovať tomu, aby nastupoval ten negatívny naratív. Treba v maximálne možnej miere vysvetľovať aj ich životnú situáciu.

Treba povedať, že väčšina z nich je už vo svojich domovských krajinách. Išlo o istý náznak diskriminácie, ktorý u nás stále pretrváva. S diskrimináciou ste sa stretávali často aj vo svojom úrade. S akou skupinou sa najviac spájala? Sú to Rómovia? 

Ak mám hovoriť zo systémového hľadiska, je to tak. Vidieť to už pri nevyváženej tvorbe školských obvodov. Štát nechcel do nej zasahovať ani len z úrovne metodiky, aby sa nebrala do úvahy len blízkosť školy k obydliam, ale aby sme sa zamýšľali, ako zabezpečovať integráciu formou inklúzie detí. Tam to bolo veľmi zaznamenateľné a potom sa to premietalo do problematiky špeciálneho prúdu vzdelávania, a to sa takisto týka rómskych detí. Aj z ekonomických hľadísk sa pritom poukazuje, že máme veľmi krátkozraký prístup. Jednak vo vzťahu k ľudským životom a osudom tých detí, ktoré raz budú dospelí a budú mať deti, rodiny a budú mať obmedzený prístup k trhu práce, ak nebudú mať dostatočné vzdelanie. A to má neskutočne obrovský negatívny vplyv na spoločnosť samotnú.

Niečo podobné mi pri rozlúčke s úradom hovorila aj vaša predchodkyňa Jana Dubovcová. Prečo sme sa neposunuli v tomto prístupe? 

Je zopár svetlých príkladov. Napríklad projekt Zdravé regióny, ktoré vykonávajú v teréne úžasnú prácu. Dokážu cez princíp participácie vtiahnuť do pôsobenia asistentov osvety zdravia samotných Rómov a Rómky. Videla som ich pôsobenie, a to v teréne, ale aj v nemocnici v Košiciach. Zažila som pani Darinku, ktorá dokázala mať prirodzený rešpekt zo strany prednostu aj oboch vrchných sestier, či už gynekológie, alebo neonatológie. Bolo to niečo úžasné. Čiže dá sa to, ale otázka je rozširovanie. Ak máme dobrú metodiku na zvládnutie problémov, tak by sme ju mali prenášať do ďalších oblastí. Sú tu aj ďalšie projekty mimovládnych organizácií a pre mňa je stále otázkou, prečo to nedokážeme prevziať v širšom meradle.

Prečo? 

Aj na základe rozhovorov so splnomocnencom pre rómske komunity Jánom Herom verím, že práve v rámci plánu obnovy je veľká snaha toto zabezpečiť. Čiže rozumné čerpanie fondov v tých oblastiach, ktoré sú už odskúšané. Verím, že aj legislatívne zádrhy, ktoré sa vyskytli napríklad pri téme obydlí, sa podarí odstrániť. Ak totiž neumožníme, aby existovali legálne, aby tam legálne existovala infraštruktúra, tak všetko ostatné, čo na to nadväzuje, sa stáva chimérou a nevieme generačné koleso chudoby otočiť. A toto sú zistenia, ktoré mala už pred piatimi rokmi moja predchodkyňa Jana Dubovcová. Je veľmi smutné, že náš dobeh poznania vecí, ktoré máme spraviť, je taký pomalý. Medzičasom nám totiž už vyrastá ďalšia generácia. Napriek tomu verím, že pri nastavení aj úradu splnomocnenca, aj eurofondov sa tieto veci podaria. Ak prepasieme túto šancu, tak sa budeme dostávať do veľmi ťažkej situácie. Budú tu utečenci z Ukrajiny, ktorí budú tento problém ešte znásobovať. Máme poslednú možnosť ako zvládnuť túto domácu úlohu.

Nedávno vyšla správa Európskeho centra pre práva Rómov, v ktorej sa hovorí o stále pretrvávajúcej rómskej diskriminácii v trestnom konaní. Či už na súdoch, prokuratúre, aj polícii. Prekvapilo vás to, alebo ste sa s tým stretli aj vy vo svojom úrade? 

Ide o správu, ktorá sa vzťahuje na Slovensko, Česko, Srbsko a Čiernu Horu. Pokiaľ ide o trestné konanie, platí, že akonáhle začne rozhodovať súd, tak my môžeme byť len v pozícii pozorovateľov. To bol aj prípad policajnej razie v Moldave nad Bodvou. Na podporu ľudí, obetí, z ktorých sa stali obvinení, obžalovaní, sme sa zúčastňovali súdnych pojednávaní. Inak vo vzťahu k výsledku trestného konania môžem povedať len toľko, že z návštev, ktoré sa vykonávajú v ústavoch na výkon trestu a väzby, je vo vzťahu k početnosti obyvateľstva verzus početnosť menšiny nadmerne zastúpená práve rómska menšina. Otázka potom teda je, akým spôsobom sa nám darí zvládať všetky problémy spôsobené ich vylúčením. Žiaľ, v súvislosti s bojom proti covidu sme po karantenizácii celých osád siahli len v súvislosti s nimi.

Keď už ste spomenuli raziu, tá sa udiala pred deviatimi rokmi, no prípad ešte nie je úplne uzavretý. Päť obetí bolo oslobodených, ale šiesta, Irena Matová, je stále obžalovaná. Ako vnímate, že štát tento prípad stále nedokázal ukončiť? 

Tento prípad je teraz na krajskom súde. Ostáva mi len dúfať, že verdikt bude viesť k rovnakému ukončeniu ako v prípade tých piatich. Je to otázka postupu prokurátora, respektíve konajúceho sudcu, a preto sa k tomu nechcem detailnejšie vyjadrovať.

Spolu sme sedeli v súdnej sieni na jednom z pojednávaní, počas ktorého sudca obžalovaného tak tlačil do odpovedí, že ten sa ho v jednom momente opýtal, či sa tak k nemu správa preto, lebo je Róm. Ja som sa vtedy dosť hanbila. Čo ste si v danej chvíli pomysleli vy? 

Na tento moment si veľmi dobre pamätám. Ako človeku mi bolo veľmi smutno. Ako právnička som bola veľmi prekvapená spôsobom vedenia toho pojednávania. Bolo veľmi nepríjemné vidieť, nakoľko sa profesionalita prekryla istým vyjadrením svojich až predsudkov. To by sa nemalo v súdnej sieni stávať a osobitne v trestných konaniach. Sama som bola z toho až na úrovni zhrozenia a dlho ten pocit vo mne ostal. Bola to až bezmocnosť voči tomuto obžalovanému.

Vláda sa obetiam razie ospravedlnila. Stačí to? 

Povedala by som to tak, že ak sme sa toto ospravedlnenie urobili s rozpoznaním chýb z minulosti a do budúcna sa ich chceme vyvarovať, tak to môže byť za týchto okolností dostačujúce. Otázka je, či sú tieto prvky obsiahnuté v tom ospravedlnení. Z hľadiska symbolov je dôležité, že táto vláda to bola schopná urobiť.

Prečo? 

Je to priznanie si chyby, i keď nie bezprostredne v tomto funkčnom období, ale v období od roku 2013. Pre mňa je tam prísľub toho, že „áno, sme si vedomí chýb“ a zároveň ako keby tam bol ten verejný prísľub, že ich už nebudeme opakovať, že tento princíp represií v riešení problémov už nebudeme opakovať. V tomto kontexte to znamená dobrý prísľub do budúcnosti. Chcem veriť, že to takto je. Pretože ako som povedala aj pri pandémii, pri karantenizácii osád, rovnako ako pri ukladaní pokút, sa prejavovala disproporcia. Myšlienku ospravedlnenia potrebujeme dostať do praxe, do všetkých oblastí, v ktorých sa môže vyskytnúť.

S tým súvisí aj ospravedlnenie za nezákonné sterilizácie, čo je rovnako téma, ktorej ste sa roky venovali. Príde raz na rad aj odškodnenie poškodených žien?

Ospravedlnenie sa bolo symbolom uznania si chýb minulosti a platí to, čo som povedala pred chvíľkou. Pri tejto téme som vychádzala zo správy Otakara Motejla. Povedala som si, že taký výrazný zásah do integrity každej jednej ženy sa podarí odstrániť aj týmito satisfakčnými prostriedkami. Vždy som však hovorila, že sa s tým má vyrovnať racionálny zákonodarca, respektíve racionálna exekutíva. Treba zvažovať, čo je najvhodnejšie a najprínosnejšie z hľadiska aj formy poskytnutia. Má to veľmi veľa aspektov a v období prijímania utečencov sa ešte tento prvok zhorší. Zas to bude vyvolávať dojem, že prichádzame o nejaké zdroje, ale tu ten zásah do ľudskej dôstojnosti bol taký významný, že peniaze môžu len symbolicky odškodniť tie negatívne následky. Verím, že sa nám to podarí so zohľadnením všetkých prvkov, aj keď počas utečeneckej krízy to bude náročnejšie.

Ako téma to zrejme pôjde bokom. Vy ste však načrtli tému generačnej chudoby, o ktorej hovorila už vaša predchodkyňa a stále sa nepodarila vyriešiť. Sú tu však aj chýbajúce kamery pri zásahu, ktoré by mohli dať jasno v kauze policajnej razie. Alebo nedostatočná požiarna ochrana v domovoch sociálnych služieb, čo sa stalo témou až po tragédii v Osadnom. Nemali ste niekedy v úrade pocit frustrácie?

Určite áno, ten pocit sa jednoducho dostaví. To množstvo energie a výstupov, ktoré sa venuje jednotlivým miestam a výsledkom, je, že buď sa to môže prehliadať alebo povedať, že sú to všetko nevýznamné veci až po „ako keby prísľub“ na odstránenie problémov. Napríklad pri kamerách, keď verejné obstarávanie na ne nebolo na ministerstve vnútra ani vyhlásené. Určite je to prvok, ktorý spôsobuje v tom prvom štádiu frustráciu, ale zas je to niečo, čo je zatiaľ u nás v genetickom kóde inštitúcie verejného ochrancu práv. Tento úrad tu existuje len dvadsať rokov.

A prvých desať o ňom vlastne nebolo takmer ani počuť. 

Prvý verejný ochranca práv poňal svoju úlohu predovšetkým vo vzťahu k podnetom, a preto nevyužíval možnosti vlastnej iniciatívy. V mnohých veciach bol ovplyvnený tým, že bol odborníkom aj akademicky pôsobiacim v trestnom práve. Potom sa to zmenilo za pôsobenia Jany Dubovcovej a ja som sa v tom snažila pokračovať. Stále je to však len dvadsať rokov. Stále je to inštitúcia nežného práva. Preskúmava a odporúča. Nemá tú silu „okrúhlej pečiatky“. Ak si predstavíme, aké neskutočné problémy máme s vymožiteľnosťou rozhodnutí súdov, tak sa nemôžeme čudovať, ak vo vzťahu k inštitúcii, ktorá nemá tú okrúhlu pečiatku, nie je akceptácia jej záverov dostačujúca. Snáď budeme schopní dosiahnuť skôr tú pozíciu, ktorú poznám z rozhovorov s fínskym ombudsmanom. Tam pôsobí táto inštitúcia viac ako sto rokov a na stretnutiach mi povedali, že ak zavolajú niekam na ministerstvo, pýtajú sa, aký systematický problém objavili a ako môžu pomôcť v správe vecí verejných. Verím, že sa raz naštartuje takýto model a verím, že to nebude o sto rokov, ale sa nám to podarí skôr.

Spomeniete si aj na tému, ktorú považujete za kľúčovú, priam srdcovú, v ktorej ste možno zaznamenali aj nejaký posun? 

Jednou zo srdcoviek bolo konanie pred Ústavným súdom. Ten totiž vo svojej rozhodovacej činnosti vytvoril až sedem podmienok pre uplatnenie aktívnej legitimácie verejného ochrancu práv. Znamenalo to, že vytvoril také predpoklady, ktoré ste nevedeli nájsť v ústave ani v zákone, ale Ústavný súd ich ustálil postupne cez svoje rozhodnutia.

Čiže išlo o to, kedy máte právo sa obrátiť na Ústavný súd? 

Áno. Bolo tam sedem podmienok, ktoré bolo veľmi náročné splniť, aby bolo možné podať návrh na nesúlad zákona s ústavou. Napríklad pri návrhu s kompenzačnými prostriedkami pre zdravotne postihnutých sa podarilo splniť všetko. Ale také morálne víťazstvo, ktoré znamenalo aj silné právne víťazstvo, sme dosiahli vlani v apríli. Ústavný súd vtedy v rozhodnutí o prijatí na ďalšie konanie nášho návrhu vo veci štátnych karantén povedal, že opúšťa predchádzajúci prístup k aktívnej legitimácii verejného ochrancu práv. Povedal, že už bude uplatňovať len tie podmienky, ktoré vyplývajú z ústavy a zo zákona. Ako keby povedal, že tá predchádzajúca rozhodovacia činnosť prestala byť relevantnou. Veľmi teda došlo k zjednodušeniu prístupu na Ústavný súd.

Spomenuli ste pandémiu a núdzový stav. Ako štát zvládol tie posledné dva roky? 

Pandémia nastúpila po voľbách, čo je veľmi dôležitý faktor, na ktorý netreba zabúdať. Zároveň nastala úplne bezprecedentná situácia. Snažila som sa veľmi dôrazne, ale podľa možností vhodne upozorňovať na to, že ochrana zdravia je veľmi dôležitá hodnota, ale musí sa vykonávať spôsobmi, ktoré patria k demokratickému a právnemu štátu. Nie je to tak, že cez ochranu zdravia je možné porušiť pravidlá ohľadom informovanosti, predvídateľnosti pravidiel. Bolo to náročné obdobie a koniec koncov následne sa aj zásadne zmenil spôsob zverejňovania opatrení, keď sa vlani v októbri prešlo na vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva, ktoré sa zverejňujú vo vestníku vlády. Tým pádom je aspoň šanca sa s nimi oboznámiť, pretože dovtedy to nemalo pravidlá a bolo to veľmi chaotické. Videli sme to aj v podnetoch. Mali sme o 30 percent viac podnetov, pretože ľudia pociťovali zásahy ako neprimerané.

Meno vášho nástupcu v úrade nie je známe. Čo sa teda bude diať po 29. marci? Úrad ostane prázdny alebo budete nadsluhovať ako detská ombudsmanka Viera Tomanová? 

Nie, 29. marca o polnoci sa končí výkon mojej funkcie. Zákon hovorí jasne. Skladala som sľub na päť rokov. Kancelária ostáva funkčná a bude si plniť povinnosti a oprávnenia, ktoré má zo zákona. Bude prijímať podnety, spracovávať ich a v rámci zákonných opatrení oslovovať orgány verejnej moci. Čo však ostane stáť, to bude ten výstup z kancelárie.

Nebude to mať kto podpísať? 

Nebude to mať kto podpísať, schváliť. A ak prídu nejaké podnety, ktoré sme doposiaľ neriešili, tak vzniknú situácie, pri ktorých sme si sadli spolu a hľadali riešenie. Táto časť ostane nerealizovateľná. Ak zoberieme, že 130 až 150 prípadov je mesačne ukončovaných, tak si treba predstaviť, koľko nevybavených vecí bude mesačne pribúdať, ak by táto situácia trvala dlhšie ako do 26. apríla (vtedy by mal parlament voliť nového kandidáta). Verím, že aj poslanci, ktorí majú návrhové právo, si uvedomia svoju zodpovednosť a budú vnímať túto inštitúciu ako prvok otvoreného vládnutia. Úrad je tu v záujme ľudí, prenáša ich problémy pred úrady a v konečnom dôsledku pred poslancami a poslankyňami, aby ich oslovil pre prípadné systematické riešenie. Svedectvá slabých, ľudí z ulice, ľudí z okraju záujme, prináša verejný ochranca práv. A preto má miesto v systéme demokratického právneho štátu. Verím, že s týmto poznaním sa zmieria aj poslanci a poslankyne a budú zodpovedne pristupovať k voľbe.

Ak verejný ochranca práv prináša vo svojich správach svedectvá bežných občanov, tak prečo vás poslanci často nepočúvali? Nechcú počuť, aké majú ľudia problémy?

Môže tam byť tento prvok, že nechcú počuť, lebo ak nevedia o probléme, nemusia ho riešiť. Aj preto som povedala, že tie ospravedlnenia nemajú len symbolický význam. Pripúšťame si totiž nimi pochybenie. Môže tam byť aj princíp bagatelizácie v zmysle, že sme riešili nejaký individuálny problém – „no je tam toho“, počúvala som reakcie. Ale ten individuálny problém sa týkal konkrétneho človeka, konkrétneho života. Napríklad vo vzťahu k sociálnemu poisteniu či katastru. Každý tento príbeh znamená vyrovnanie sa konkrétneho človeka s individuálnou nespravodlivosťou. Ak mu aj nedám za pravdu, tak mu to musím vysvetliť tak, aby ten pocit nespravodlivosti bol zmiernený. Inak sa nám tieto individuálne nespokojnosti spoja do prúdu, ktorý sa už začne silnejšie ohlasovať. Svojou činnosťou som sa snažila prispieť k prevencii, aby sme práve takéto nespokojné hlasy dokázali upozorniť na existujúci problém alebo im vysvetliť, že situáciu nevnímajú správne.

Odpovedali ste, čo bude s úradom ďalej. Čo však budete robiť vy osobne? 

Svojím životným nastavením som učiteľ, takže sa vraciam do pozície učiteľa a teším sa na slobodu učiteľa, ktorú verím, že budem vedieť využiť. Bola som prorektorkou aj prodekankou, ale teraz sa vyslovene teším na pozíciu učiteľa, ktorý realizuje aj medzinárodné aktivity. Mám otvorené viaceré medzinárodné projekty a ich výsledky budem dávať späť do pedagogického procesu doktorandov, respektíve magistrov. Je to ako nikdy nekončiaci kolobeh v živote učiteľa. Sám sa niečo učí a odovzdáva to ďalšej generácii, a to s tým, aby tá novšia generácia toho učiteľa prerástla a bola tak mocnejšia a schopnejšia. To je rola, na ktorú sa veľmi teším.