Denník N

Dovolenka Západu sa skončila

Foto - Deník N/Gabriel Kuchta
Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Čečensko, Abcházsko, Južné Osetsko, Krym – toľko varovných signálov o Putinovom Rusku tu už bolo. My sme však dali prednosť svojmu blahobytu pred akýmkoľvek utrpením.

Vo filme Quo Vadis, Aida? od Jasmily Žbanićovej z roku 2020, ktorý veľmi znepokojujúcim spôsobom rozpráva o masakre v Srebrenici, je scéna, pri ktorej mi prišlo veľmi zle a ktorú mám v posledných dňoch stále pred očami, akoby ma niekto odsúdil na to, nech sedím v kine, kde túto scénu bez prestávky premietajú.

V scéne sa zúfalý a zdrvený holandský podplukovník a veliteľ ochranných síl OSN Thomas Karremans (Johan Heldenbergh) pokúša obtelefonovať všetky úrady a rozhodovacie orgány Európskej únie, keď si uvedomí, že civilistov, ktorí sú pod jej ochranou, pošle srbská armáda na smrť. A akoby nebolo dosť, že nikto za to necíti zodpovednosť a nikto mu nezaručí potrebnú pomoc, musí si navyše vypočuť, že kompetentný práve dovolenkuje a nie je možné sa mu dovolať.

Od ruského útoku na Ukrajinu sa tejto myšlienky neviem zbaviť – aj Západ bol na dovolenke. Už dvadsaťdva rokov, hneď, ako sa niekto ohlási a zúfalo kričí o pomoc, aby sa ochránil pred Putinovu agresiou, my dovolenkujeme. Na dovolenke sme boli vtedy, keď vypukli vojny v Abcházsku a Južnom Osetsku – aj tam ruské ozbrojené sily nastúpili ako „pomoc“ a „osloboditelia“ a dodávali zbrane. Boli sme na dovolenke, keď vypukla prvá a potom druhá, desať rokov trvajúca vojna v Čečensku a krajinu zrovnala so zemou. Na dovolenke sme boli aj v roku 2008, keď ruská armáda vpochodovala do Gruzínska a zhadzovala bomby. Boli sme na dovolenke, keď v roku 2014 anektovali Krym.

Áno, všetky tie roky sme boli na dovolenke, a nie preto, že by sme o tom nevedeli alebo by sme sa nevedeli lepšie dívať a počúvať – hlasov, ktoré hlasno kričali o pomoc, bolo dostatok –, ale preto, lebo všetky tieto „konflikty“ boli vzdialené od našej blahobytnej spoločnosti, pretože naša bezpečnosť a ruský plyn boli pre nás dôležitejšie než cudzie „vojnové roztržky“.

Radi sme to prepočuli a v duchu sa pousmiali, keď bývalý nemecký kancelár nazval Putina „nesporným demokratom“ a diskutovali o hospodárskych prednostiach prosperujúcich vzťahov medzi Európou a Ruskom. Dovolenkovali sme, lebo už dávno sme peniaze vyhlásili za najdôležitejšiu ideológiu a vlastný blahobyt uprednostnili pred utrpením. Až kým našu dovolenku neukončilo násilie, až kým vojna nezasiahla európske územie. Až kým nás bomby nad Ukrajinou a tento stoický, bojovný národ spolu so svojím podceňovaným a teraz hrdinsky oslavovaným prezidentom neprinútili drsne sa prebudiť.

Teraz nie je správny čas postaviť sa a povedať: „Hovorili sme to, varovali sme vás, opakovane sme kričali a volali, no nikto slúchadlo nezdvihol.“ Ale i tak chápem nutkanie tých, ktorí podobne ako holandský podplukovník neustále volali a poukazovali na to, čo robia ruskí „osloboditelia“, keď sa niekam ponáhľali „na pomoc“. Na to, čo sa následne s tými regiónmi, krajinami, obyvateľmi deje.

Neznesiteľne ma bolí, že za to musí zaplatiť cenu Ukrajina a že našu dovolenku všetci končíme až teraz.

Gruzínsko-nemecká spisovateľka Nino Haratischwili. Foto – Julietschka Art

V spomenutom filme je ešte jedna scéna, kde armáda pod velením Ratka Mladića vo svojej mačistickej povýšenosti vpochoduje do bezpečnostnej zóny zriadenej OSN a vystrašeným ľuďom rozdáva chlieb, dáva ho mužom, ktorých neskôr zavraždí.

V spôsobe, akým dôstojníci tejto armády hovoria s holandskými modrými prilbami, nemožno prehliadnuť istú komickosť. Blahosklonný, ľútostivý spôsob páchateľov, ktorí si všimnú, že vojaci, ktorí by mali týmto nahnaným ľuďom poskytnúť ochranu, im ju odoprú, že ich politicky korektný, v bezpečí a blahobyte naučený jazyk, rétorika a argumentácia sú vzhľadom na ich zbrane, násilie, nenávisť takmer groteskné.

Jazyk, akým sa už dvadsaťdva rokov rozpráva Západ s Putinom, mi tiež túto scénu naliehavo pripomína. Áno, som si vedomá, že nemôžeme hovoriť rovnakým jazykom násilia ako oni, ak chceme byť lepší, ak tvrdíme, že zastupujeme iné hodnoty, že chceme mier, ak sami seba považujeme za solidárne a humánne bytosti, ktoré svoje šťastie nestavajú na utláčaní a podrobovaní. Samozrejme, že nesmieme hovoriť rečou kalašnikovov a obrnených transportérov.

Ale musíme konečne tiež pochopiť, že jazyk, ktorým doteraz Západ rozprával, je nanič, že sa mu náš náprotivok smeje a neberie ho vážne. Že potrebujeme iný jazyk – jasný, spoločný, dôsledný a taký, ktorý je pripravený hodiť svoj blahobyt cez palubu kvôli vlastným hodnotám a presvedčeniu. Jazyk, ktorý neutíchne len preto, že vojna je znovu niekde ďaleko od nás, jazyk, ktorý je hlasný a veľmi, veľmi zreteľný. Jazyk, ktorý sa nezakladá na hrozbách a ktorý nezoslabne hneď, ako sa objavia hrozby a ozbrojené násilie.

Dovolenka sa skončila. Vráťme sa všetci na svoje pracoviská a robme vo svojej oblasti to, čo robiť môžeme, ak sa v histórii nechceme vrátiť o sto rokov späť. Každý jeden z nás môže niečo urobiť, nielen politici. Predovšetkým však nesmieme robiť jedno – zatvárať oči. Pretože aj vojna sa môže stať únavnou a nudnou. Hovorím z vlastnej skúsenosti – aj počiatočná solidarita, počiatočná ochota pomáhať môžu časom ustúpiť ľahostajnej apatii, pretože všetci sme prispôsobiví a áno, medzičasom si človek vie navyknúť aj na príšerné veci.

Vyrastala som s ruskými tankami a ruskými kalašnikovmi a bola som v Gruzínsku aj v roku 2008, keď padali bomby. Veľa a precízne som skúmala Sovietsky zväz a najmladšie dejiny Ruska. Bola som v Čečensku a na vlastné oči videla, čo sa deje, keď vyhrávajú Putinovi „osloboditelia“. A aj keď si často hovorím, že som to musela vidieť prichádzať, no nevidela som to. Tiež žijem v bezpečí a rovnako sa zavše oddávam aj ja zvodnému komfortu svojho západného života. Ale teraz je všetko raz a navždy preč a dúfam, že je nám to všetkým jasné.

Dúfam, že nám je všetkým jasné aj to, že žiadne peniaze sveta nás nedokážu ochrániť pred blížiacimi sa tankami. Že žiadne peniaze sveta nesmú byť dôležitejšie ako život nevinných civilistov. Že žiadne peniaze sveta nestoja za to, aby v 21. storočí prichádzali na svet deti v bunkroch a pivniciach a vítali ich sirény a bomby.

Žiadny plyn a žiadny komfort sveta nestoja za to, že sa zbavíme ľudskosti ako nevhodného odevu, že obetujeme iných, aby sme si mysleli, že sme v bezpečí.

Pri príležitosti Dňa žien sa v Kremli nedávno konal koncert s mottom, ktoré hraničí s iróniou: „Buďte navždy šťastné.“

Kým to čítam, mám pred očami všetky nespočetné ženy a deti v bunkroch a pivniciach v rôznych ukrajinských mestách a pristihnem sa pri tom, ako si želám, aby tí, ktorí koncert usporiadali a zúčastnili sa ho, zažili „šťastie“ týchto žien a detí sami.

Áno, viem, je to príšerná myšlienka a desím sa, že takto rozmýšľam, no keď padajú bomby, dobré mravy a dovolenka sa rýchlo končia.

Nino Haratischwili (1983) je gruzínsko-nemecká spisovateľka, oceňovaná dramatička a režisérka. Jej román Môj nežný blíženec čoskoro vychádza v slovenskom preklade vo vydavateľstve Inaque. Text, ktorý vyšiel pôvodne v nemeckom týždenníku Die Zeit, preložila Paulína Čuhová.

[Pochopte vojnu na Ukrajine vďaka knihám Petra Koubského Stručné dejiny Ukrajiny a Stručné dejiny Ruska]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Knihy

Vojna na Ukrajine

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie