Za mier sme sa modlili osem rokov, teraz sa modlíme za víťazstvo (reportáž z obliehaného Mykolajiva)
Ak ruské vojská dobyjú strategický uzol Mykolajiv, ohrozia Odesu a celú južnú Ukrajinu. Jej armáda na frontovej línii ani v meste však zatiaľ na porážku rozhodne nevyzerá.
Žijem v paneláku na najvyššom, deviatom poschodí. Nado mnou je už len tenká betónová platňa, nad ňou hviezdnaté nebo a po ňom prilietajú rakety a bomby. Toto sídlisko dostáva svoju porciu vojny a výbuchov už tretí týždeň niekoľkokrát za deň.
O tom, že budem bývať v najnebezpečnejšej časti mesta, som sa dozvedel až po príchode, keď som prešiel cez poškodený pontónový most, absolvoval niekoľko kontrol na blokpostoch a konečne sa zvítal s Olegom.
„Takaja situacja,“ začal opatrne (odteraz túto formulku vysloví vždy, keď mi bude musieť oznámiť nejakú nepríjemnú správu). Vzápätí ukázal prstom na neďaleký komplex budov. „Tam sú vojenské základne a ty budeš bývať na druhej strane cesty. Najbližší obchod je na námestí, kde predvčerom zomreli pri nálete civili. Radšej si pohni, možno sa ti ešte ujde chlieb.“
Chlieb ani nič iné sme napokon nestihli, tento deň ukončíme bez jedla.
Oleg čaká
Oleg ešte donedávna žil s celou rodinou v tej istej štvrti ako ja. Keď Rusi zasypali raketami Grad celé sídlisko, jeho rodičia sa práve nachádzali neďaleko obchodu, kam jedna z rakiet udrela priamo do davu ľudí. Deväť zabila a desiatky ďalších skončili s ťažkými zraneniami.
Tlaková vlna zrazila Olegových rodičov z nôh. Na druhý deň sa všetci vrátane jeho manželky zbalili a cez moldavské hranice vyrazili na Slovensko. Zostal len Oleg a ich malý psík.
Vtedy už mal všetkého dosť. Spolu s kamarátmi sa prihlásil
