Ešte raz sa zamilovať? Už by som asi radšej ostala pri zemi, hovorí fotografka Dita Pepe
„Láska je obrovská sila, aj keď je neopätovaná,“ vraví uznávaná česká fotografka Dita Pepe, ktorá vydala knihu Hranice lásky.
V trinástich kapitolách skúma lásku prostredníctvom psychológov, sociologičiek aj neurovedcov, v pitevni aj v pornopriemysle. A taktiež prostredníctvom vlastných spomienok.
V rozhovore Dita Pepe hovorí,
- prečo sa rozhodla prehovoriť o tom, že ju v mladosti zneužíval otec;
- ako sa s touto skúsenosťou v živote vyrovnávala;
- čo v jej manželstve spôsobila nevera;
- aj o tom, ako jej pomohlo fotografovanie.
Existuje názor, že v literatúre sú len dve témy: láska a smrť. Prečo ste si vybrali lásku?
Lebo v pomyselnej polovici svojho života som sa nešťastne zamilovala do človeka, ktorý to neopätoval, a ja som si s tým vôbec nevedela rady. Bola to pre mňa priam patová situácia. Uvedomovala som si, že by som doma mala naďalej fungovať ako matka dvoch dospievajúcich dcér a manželka, ale celý môj mentálny priestor vyplnil tento jeden človek.
V istom momente som si povedala, že to musím preprogramovať. Že svoje myslenie naňho, ktoré bolo priam závislosťou, skrátka musím ukončiť, lebo som sa začala strácať v tom, čo je skutočné a čo sú len moje predstavy. Túžila som zasa žiť reálny, plnohodnotný život.
Niekto by asi išiel na terapiu, vy ste urobili takmer 700-stranovú knihu, v ktorej sa na lásku pozeráte z najrôznejších uhlov. Ako ste k tomu nápadu prišli?
Práca pre mňa vždy bola istým druhom terapie, ale aj určitým druhom úniku od vlastného života. A tak som si povedala: Kedy to využiť, keď nie teraz? Bára (Baronová, zakladateľka vydavateľstva woman – pozn. red.) akurát dokončovala doktorát na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne a vnukla mi myšlienku, že to by mohla byť cesta. Došlo mi, že tak by som mohla získať nielen podporu a priestor pre výskum, ale aj možnosť skúsiť sa na lásku pozrieť naozaj širokým spektrom vedeckých odborov – od medicíny, neurobiológie, sociológie až po filozofiu. Štatút doktorandky mi navyše dával nádej, že sa mi otvorí viac dverí, než keby som na to išla úplne sama, a že svojim respondentom zároveň budem vedieť povedať, že na konci z toho zrejme bude kniha.
Pomohlo vám to vyriešiť tú patovú situáciu?
Áno, ale myslím si, že aj akákoľvek iná práca by zrejme mala podobný efekt. Vedela som, že práca je spôsob, ako prekonať stav, keď má človek pocit, že to nikam nevedie. Za iných okolností by som možno mohla odísť niekam na brigádu a pracovať na poli, lenže doma mám dve dcéry, to som urobiť nemohla, a tak som sa ponorila do práce na knihe. Moja rodina videla, že som skrátka mimo, zasnená, myšlienkami niekde inde. Síce som s nimi bola fyzicky, no myšlienkami som bola inde – a to sa muselo skončiť.
O zamilovanosti zvykneme hovoriť takmer výlučne ako o príjemnom pocite, akoby táto druhá strana neexistovala. Ako sa po tejto skúsenosti pozeráte na lásku?
