Pre druhých som bola obor a tučko, učiteľka tvrdila, že zo mňa nič nebude. Dnes sa mám konečne rada

Vždy som bola asi trochu „iná“ – strelená, ako dodnes vravia moji rodičia. Preto, keď som vo svojich pätnástich rokoch prišla domov s prvým tetovaním, nebolo to o nič viac prekvapením ako očakávaním. Teraz mám osemnásť. Tetovaní mám už vyše desať a prvýkrát vo svojom živote si môžem naozaj povedať, že sa ľúbim. No nebolo to vždy tak.

Úprimne, na toto obdobie sa pozerám spätne veľmi nerada. Dokonca by som si dovolila tvrdiť, že sa doň nepozerám takmer vôbec. Uvedomujem si, že máme omnoho väčšie problémy ako dievča, ktoré jedného dňa prišlo na svoju vtedajšiu základnú školu s vyholenými vlasmi. Ale teraz by som sa chcela venovať problémom jednotlivca, na ktoré sa tak často zabúda. Pretože diskriminácia nemá iba jednu tvár.

Diskriminácia je prefíkaná, má skriňu plnú šiat. Každý deň si vyberá, do ktorých sa oblečie. Rovnako ako nepríjemný pán autobusár, každé jedno ráno si nájde aspoň jednu obeť, ktorá to dnes „schytá“. Možno ste to práve vy. A možno ste tou obeťou každý deň.

Učiteľke nestačilo, že som jednotkárka

Celú základnú školu som iba tak nejak prežívala. Začalo sa to tým, že som počas prvých ročníkov veľmi rýchlo vyrástla. Bola som najvyššia z triedy. Áno, aj spomedzi chlapcov. Okrem toho som ako dieťa mala „nejaké to kilečko navyše“, ako vravievali moji rodinní príslušníci. Spolužiaci ma nazývali rôznymi menami: obor, tučko… A vraj som vždy mala na sebe pretekárske nohavice, pretože mi cez ne pretekalo brucho.

Nebolo to príjemné, ale stále to nebolo niečo, čo väčšina z nás nezažila. Naozajstné problémy prišli až na druhom stupni. Vždy som bola dobrá študentka, ale na to sa akosi s radosťou zabúdalo, a keďže som vyzerala inak ako ostatní, bola som pre nich vyvrheľ.

Ako som spomínala hneď v úvode, diskriminácia má mnoho tvárí. Tá moja bola nanajvýš bizarná, keďže sa neodohrávala medzi deťmi tak, ako by sa dalo očakávať. Odohrávala sa medzi mnou a učiteľmi. Rozhodla som sa, tak nejak podvedome, veľa udalostí z tohto obdobia vytesniť, no dodnes si precízne pamätám, ako si ma zavolala pani učiteľka matematiky k dverám svojho kabinetu a vysvetľovala mi, aký má môj výzor dosah na moje študijné výsledky a že svoju spolusediacu ťahám ku dnu.

Príliš som tomu nerozumela, pretože som mala z matematiky samé jednotky a nepodarila sa mi iba jediná písomka. Navyše moja spolusediaca bola trojkárka. Taktiež dodala, že sa mám radšej venovať matematike ako sedieť pred zrkadlom. Nerozumela som. Avšak všetko som pochopila o nejaký čas neskôr, keď sa ku mne dostala jej poznámka uštedrená na moju adresu v kabinete: „Z nej nikdy nebude nič viac ako prostitútka.“ Posledné slovo tejto vety bolo, samozrejme, vyjadrené expresívnejšie. Vtedy som pochopila, že akokoľvek sa snažíte, pre niekoho nebudete nikdy nič viac ako „prostitútka“, iba na základe vášho výzoru.

Táto téma je kontroverzná, áno. Ako som už aj spomínala, každý z nás sme sa stretli s určitou formou šikany na základnej škole, možno aj neskôr. Deti vedia byť kruté, no stále sa dajú formovať. Dospelí už, poväčšine, nie. Moja pani učiteľka, ešte z bývalého režimu, žila zatrpknutý život. A odniesli sme si to my žiaci. Najmä tí odlišní. To, čo ona a jej podobní nenávideli najviac, bola inakosť. Nebolo to preto, že mali nejaký vyslovený problém s výzorom daného žiaka. Bolo to preto, lebo si oni sami nikdy na také niečo netrúfli. Jednoducho nedokázali žiť mimo predpísanej šablóny bývalého režimu. A dnes, keď je možné už naozaj všetko, gánili na tých, ktorí sa takto žiť nebáli.

Nebola to jediná učiteľka, ktorá na mňa, či o mne, takúto poznámku vychrstla ako vriaci olej do tváre. A ja som nebola jediná, ktorá obdobné správanie zažívala. A ešte musím dodať, že takí naozaj neboli všetci. Dokonca ani väčšina. Toto som však pochopila až na strednej škole.

Pohlcovala som sa nenávisťou

Na Slovensku bývalý totalitný režim vyprodukoval množstvo ľudí podobných mojej bývalej pani učiteľke. Ľudí stratených. Ľudí, ktorí vo svojom živote vyvolali v žiakoch viac zlého ako dobrého. Pritom jednou z kvalít dobrého učiteľa je úplný opak. Stále nevieme akceptovať odlišnosť jedinca alebo skupiny a bojujeme proti nej, namiesto toho, aby sme ju akceptovali a rozvíjali.

Ľudí, ktorí sú vo svojej podstate vnútorne rovnakí ako my, odsúdime, nazveme ich rôznymi menami a zaškatuľkujeme ich. Nevieme, čím si jedinec v živote prešiel, možno dokonca ešte prechádza, a aj napriek tomu dokážeme mať uštipačné komentáre na adresu ich zovňajška.

Tak, ako je náročné nájsť si vlastnú identitu, rovnako zložitý je aj boj s pocitom nenávisti. Ja sama som sa ňou pohlcovala dlhé roky. Bola to nenávisť, ktorú som pociťovala z krivdy, pretože som vedela, že som si svoj život žila bezstarostne a svedomito, pokiaľ som nenarazila na pochybnosti. Tieto pochybnosti neboli iniciované mnou, ale okolím. No neskôr vie takýto silný negatívny pocit prerásť jedine do zášti voči sebe samej.

Skrývala som sa pred ňou, neskôr som s ňou bojovala. Bolo to nekonečných pár rokov, kým som sama sebe dokázala, že sa s ňou viem popasovať skrz tvrdú prácu a zadosťučinenie. Po niekoľkých rokoch som zistila, že dokážem oveľa viac ako to, čo sa mi snažili nahovoriť na základnej škole. Dokázala som sa na seba pozrieť do zrkadla a neštítiť sa vlastného odrazu, prestala som byť ustráchaná vyjadriť svoj názor. Začala som byť schopná toho, čoho oni schopní nikdy neboli. Milovať sa.