Je suis CP-čkár

Sme dobre živení a ovešaní smartfónmi, samozrejme, aj ženy s deťmi. Chceme len slobodu a bezpečnosť. Áno, problémy by sa mali riešiť tam, kde vznikli, ale verte mi, urobili sme pre to všetko, čo sme vedeli, a bez výsledku. Sme gramotní príslušníci strednej triedy a po anglicky vieme lepšie ako priemerný Slovák. Tak ako sa nám prihodilo to, že porušujeme základné slovenské tabu a nelipneme na hlavnom meste, kde sme vyrástli?

Navštevovali sme nesmierne provinčnú základnú školu v druhom bratislavskom obvode. Z dôvodov, ktoré sa na tomto priestore nedajú rozvíjať, sme si cépečkárstvo prvý raz nesmelo ohmatali už od štrnástich – na gymnázium sme museli dochádzať do mestečka vzdialeného dvadsať kilometrov. Vďaka tejto skúsenosti sme sa už rýchlo mali naučiť, čo je to „Cizinec není našinec.“

Nasledujúcich nudných dvadsať rokov bez cépečkárstva môžeme pokojne preskočiť. Na ich konci sme sa opäť veľmi rýchlo mali naučiť, čo je to skorumpovaný „hampejz“. Niekto chce mať súpisné číslo len pre seba, iný začne mať v istej fáze po krk toho, čo mesto a jednotlivé časti vyvádzajú už dvadsaťpäť rokov. A tak sa človek stane znovu cépečkárom a do rodného mestečka chodí z okresu Senec, Dunajská Streda alebo cez hranicu, celý rád.

Parkovanie vám neberieme, máme služobné miesto, hoci táto vec náleží medzi veľmi rýchlo pominuteľné statky. Len čo sa však začne za parkovanie v meste platiť, radi necháme auto na záchytnom parkovisku na kraji mesta a metrom sa doručíme, kam budeme chcieť. Že sa pred našimi legálne nadobudnutými nehnuteľnosťami nedalo bez problémov zaparkovať, nás urážalo už niekoľko rokov pred odsťahovaním sa.

Na vine však napodiv neboli cépečkári, ale okruh skorumpovaného „hampejzu“, ktorý dovolil zahusťovanie výstavby aj na veľkých parkoviskách, aby si potom mal čo dať do predvolebných sloganov, že toto veru nechceme. Parkoviská, ktoré prežili, prešli do súkromných rúk, aby na nich zarábal niekto iný ako mesto, ktoré dnes vraj musí zvyšovať dane a zavádza cestovné pre ťažko postihnutých, politických väzňov a darcov krvi.

A nakoniec to najkrajšie: trvalý pobyt majú mnohí opační cépečkári stále v Bratislave. Nové satelitné štvrte v okresoch obklopujúcich hlavné mesto sa na neprihlásených občanov sťažujú stále, Bratislave tentoraz neprekáža, že berie podielové dane na ľudí, čo v nej nežijú. Týka sa to aj Slovákmi osídlených pohraničných oblastí Maďarska a Rakúska.

Uvažovať o ich celkovom počte a porovnaní s počtom cépečkárov, ktorí v Bratislave žijú a pracujú, sa v tejto chvíli javí ako čistá špekulácia, ale zabúdať na nich všetkých netreba. Veď keby nebolo na koho hodiť súčasné bratislavské problémy, museli by sa hádam aj pomenovať pravým menom.