Aj keď na východe nič nie je, ja som tu, bifľoška, ktorá od šikany utekala k príbehom

„Bol iný a svet ho neprijal.“ Tak nejako, v paralele s Bibliou, by som chcela začať. Lebo vždy tu takí boli. Takí, ktorí sa vymykali našim predstavám. Ktorí sa nezmestili do našich škatuliek. Ktorých sme odsudzovali a niekedy im možno tajne závideli. Ktorí boli iní.

Som obyčajné mladé dievča z „východu“ a aj napriek tomu, že tu „nič nie je“, som tu. Rada sa učím (nič zvláštne, poviete si), no ja som bola pre svojich spolužiakov od prvej triedy INÁ, zvláštna. Ako štvorročná som vedela čítať, sedemročná som čítala encyklopédie a čisté jednotky boli samozrejmosťou. Super život… no bola som sama.

Nemala som kamarátky, pre všetkých som bola bifľoška. Na túto prezývku som si rýchlo zvykla a postupom času mi začalo byť divné, že ju nepočujem. Rozuzlenie prišlo veľmi rýchlo. Spolužiaci, ktorí boli „normálni“, totiž postúpili do druhého levelu. Začalo sa šikanovanie.

Mizli mi veci, množil sa posmech na internete

Občas som si našla porozlievanú vodu v taške na knihách alebo v topánkach. Mizli mi veci zo šatne, množili sa hlúposti na moju osobu po sociálnych sieťach. A verte, aj to sa dalo prežiť, lebo som si povedala, že to oni majú problém so mnou a nie ja s nimi. Začala som si písať príbehy a skrz ne som utekala mimo reality, kde mi bolo dobre.

Teraz som už, chvalabohu, inde, a na to zlé sa snažím zabudnúť. No s určitosťou viem, že mnoho mladých ľudí malo alebo ešte stále má ten istý problém ako ja. Nie, nie sme ako spoločnosť zlá, ale ani tolerantná.

Veď si len predstavte: je ráno a vy si len tak v pyžame zájdete kúpiť noviny a rožky. Susedia ohúrení, predavačka v pomykove, a to nevravím o okoloidúcich. A tie konšpiračné teórie, ktoré sme schopní vymyslieť za pár sekúnd: „Asi ho vyhodili z domu, alebo sa pohádal s manželkou… nie, určite je ešte pod parou od včera… čo ste, veď jemu preskočilo, už včera bol taký divný…“ A tak by som mohla pokračovať donekonečna.

Neslušná mládež? Od koho sme sa to asi naučili?

Všetci máme radi škatuľky, do ktorých si ľudí zo svojho okolia ukladáme. Toto je veľká krabica s nápisom NORMÁLNY, toto je NENORMÁLNY, tam s nápisom MÔŽE BYŤ a, samozrejme, nesmie chýbať škatuľka s EXOTMI. Aj ja som to do istého času robila. Teraz už nie, pretože som si časom obľúbila odlišnosť. V obliekaní, vo vyjadrovaní aj v správaní.

Vďaka za mladých, ktorí nejdú s davom, veď kde by sme boli, keby medzi nami neboli „čudáci“? Nemali by sme vynálezy, nádherné obrazy, úžasné literárne diela a nebol by ani Facebook. To bol žart, ten jediný by mi nechýbal.

Starší by mohli namietať aj to, že je iná doba a mladí sú všetci iní. Všetko je uhol pohľadu. V jednom juhoamerickom meste, v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď boli zákony zamerané na segregáciu ľudí s tmavšou pleťou, do autobusu nastúpila dáma tmavej pleti a sadla si vedľa vodiča. Všetci spolucestujúci začali ihneď protestovať, ako to šofér môže dovoliť, či nevie, že ONA má miesto iba vzadu. Tu sa postavil šofér a povedal pamätnú vetu: „Pre mňa ste všetci zelení, ale tmavozelení sedia vzadu.“ Šalamúnske rozhodnutie.

Akí ľudia, taká doba. A že sme my mladí teraz vo vašich očiach iní, bez tolerancie, bez slušnosti, bez ohľaduplnosti, že veľmi nevieme prijať odlišnosť? Uvažujte. Kdesi a od kohosi sme sa to museli naučiť, nemyslíte?