Pre dúhovú tašku na mňa pokrikovali, keď som si našla priateľku, vyhrážali sa mi. Aj tak som rada súčasťou LGBTI komunity

Volám sa Lara. Navonok som úplne obyčajné sedemnásťročné dievča. Síce som na pohľad trošku „exotická“, ako ma niektorí ľudia nazvali, ale to je len pre môj sčasti libanonský pôvod. Ale to nie je dôvod, prečo sa považujem za človeka mimo šablóny.

Keď som mala trinásť rokov, uvedomila som si, že patrím do LGBTQ+ komunity. Bolo pre mňa ťažké si to uvedomiť. Bývam v Poprade, čo je celkom malé mesto na východe Slovenska. Rôznorodosť je tu považovaná za výmysel zo Západu. Teda minimálne v okruhoch, v ktorých som sa vtedy pohybovala.

Moja rodina je prevažne konzervatívna a uznáva aj určité kresťanské hodnoty. Okrem mojej mamky a mňa. My sme stále boli iné a veľmi si vážim, že ma podporuje. Ona je vlastne jediná z rodiny, ktorá o tom vie. Otec s nami nežije, sama neviem, aký má na to názor, a myslím si, že je lepšie to nevedieť.

Všetkým sa páčiť nikdy nebudem

Na základnej škole som to nikomu nepovedala. Moja triedna učiteľka bola aj katechétkou a ideológia niektorých mojich spolužiakov hraničila s extrémizmom. Bolo zvláštne sedieť v triede plnej ľudí, ktorí by sa hneď obrátili proti mne, keby vedeli, kto som.

Na strednej to je iné. Aj preto, lebo chodím na gymnázium a ľudia sú tu predsa len inteligentnejší, no stále nie všetci. Už som sa s tým zmierila. Stále tu bude niekto, komu sa to nebude páčiť, ale to pre mňa nie je dôvod schovávať sa. Som úplne otvorená rozprávaniu o mojej sexuálnej orientácii a dokonca aj pred učiteľmi.

Mojich skúseností s intoleranciou bolo málo, až kým som si nenašla priateľku. Dovtedy to bolo len pár pokrikov na ulici, keď ma ľudia videli s dúhovou taškou. Párkrát nejaké auta zrýchlili, keď som išla cez priechod, aby ma vystrašili.

Pamätám si dokonca aj jednu rodinu v aute, ich otecko stiahol okienko a začal po mne nenávistne kričať: „Toto je poslednýkrát, čo také niečo vidím, veď vy uvidíte…“ No potom som počula skôr vyhrážky a hanlivé slová, keď sme sa držali za ruky na ulici alebo keď sme sa bozkávali. Niekedy sa to dokonca zvrtlo na sexuálne obťažovanie: „Len sa pozri, ako to vedia.“

Stále neviem, kým som

Na Slovensku vznikla sociálna sieť Dúhy.sk. Je to už viac ako rok, čo som si na nej založila profil. Spoznala som tam pár skvelých ľudí a som nesmierne vďačná, že takýto projekt sa stal skutočným. Mnohým z nás to pomohlo spoznať ľudí, ako sme my, a vedieť, že v tom nie sme sami.

Nikdy vám nikto nepovie, aké je ťažké zistiť, kým ste. Ja to ani po štyroch rokoch poriadne neviem. Som lesba, ktorá vyrastala v heterosexuálnej spoločnosti, a tak si to nevie priznať? Alebo som polysexuál, ktorý bol natoľko traumatizovaný mužmi, že už nechce, aby sa k nemu čo i len priblížili ?

LGBT+ komunita je obrovské spektrum, do ktorého patrí milión úžasných ľudí, a som naozaj šťastná, že môžem byť súčasťou.